Marián Hatala

Strach z násilia a násilie strachu ako každodennosť

Skutočnosť prekonáva našu predstavivosť. Aj tú Woodyho Allena, akokoľvek ju vo svojich filmoch a poviedkach hyperbolizuje. „Násilí plodí další násilí a očekává se, že do roku 1990 se únosy stanou převládající formou společenského styku,“ napísal začiatkom 70. rokov v jednom z textov, ktoré vyšli roku 1985 v knižke Vedlejší příznaky.

Na mape sa podchvíľou zakresľujú nové frontové línie, bitúnky roztrúsené po celom svete. Horí Majdan, boje prepuknú na východnej Ukrajine a na Kryme, krv tečie na Blízkom východe, strieľa sa na niektorej z amerických škôl, teror zasiahne Paríž a Brusel prijíma opatrenia na ochranu obyvateľstva pred hrozbou ďalšieho teroristického útoku: ulice obývajú patrolujúci policajti a vojaci. Inak by boli skoro ľudoprázdne. Kamery televíznych štábov a fotoreportéri ponúkajú aj iné scény: Ľudia smútiaci a v hlbokom zamyslení. Ďalší navlečení do tričiek s nápisom „Ja som Paríž“. Niektorí z nich v lacnom geste rozťahujú prsty do písmena „V“. Aby zakryli zmätok. A najmä bezmocnosť zoči-voči strachu z násilia a násiliu strachu – bežnej súčasti našich každodenných životov, zatiaľ čo rockeri z americkej skupiny Eagles of Death Metal vravia, že sa do klubu Bataclan vrátia a urobia koncert. Ďalšie gesto bezcenného hrdinstva. Lebo predpoklad, že by teroristi vraždili na tom istom mieste, je rovnako nepravdepodobný ako fakt, že by ich policajti zneškodnili pred pokusom rozpútať podobný teror.

Zvykáme si na násilie, a zároveň odmietame zvykať si naň. Ešte nie sme vo vojne, no cítime, že sa neodvratne blíži. Občas sa zdá, že rýchlosťou padajúceho ruského bombardéra Su-24, zostreleného tureckou stíhačkou.

Teroristi z Islamského štátu sa zamerali aj na Slovensko. Majú ho v hľadáčiku, zaradené do „koalície diablov“. Na ich propagandistickom videu sa medzi vlajkami šesťdesiatich štátov trepoce aj slovenská štátna zástava.

Pod ňou neohrozene – súdiac podľa aktuálnych predvolebných preferencií – stojí vláda Smeru. Znovu pred národom rozprestrela Ficovu otcovsko-materinskú náruč a na mimoriadnom zasadnutí schválila novely viac než pätnástich zákonov vrátane novely ústavy. Cieľom onoho populistického, sebamasírovacieho objatia je posilniť bezpečnosť krajiny. A tak Špecializovaný trestný súd a Úrad špeciálnej prokuratúry budú mať rozšírenú pôsobnosť; súdy získajú oprávnenie rozhodnúť o väzbe osoby podozrivej z terorizmu bez uvedenia dôvodu; policajti dostanú viac možností na zaistenie podozrivých osôb; širšie bude vymedzené oprávnenie vykonávať prehliadky motorových vozidiel; Slovenská informačná služba bude operovať v širšom poli a plniť ďalšie špeciálne úlohy.

Odhliadnuc od medzinárodných daností ide o agendu, ku ktorej si premiér dopomohol sám. Na začiatku bolo jeho odmietanie kvót na prijímanie utečencov a podanie žaloby na Súdny dvor EÚ za rozhodnutie ministrov vnútra. Neskôr Fico utečeneckú tému preniesol do kampane Smeru, ktorého bilbordy oznamujú Chránime Slovensko. Po Paríži predseda vlády pritvrdil, prenesúc kampaň (v súlade so svojím neblahým zvykom) na pôdu Paneurópskej vysokej školy v Bratislave, kde študentom zvestoval, že „v utečeneckých táboroch sa robil nábor do Islamského štátu“ a že existuje zahraničná správa, podľa ktorej „sa po Nemecku pohybuje do štyristotisíc utečencov bez registrácie“.

A ide ďalej. Najnovšie tvrdí, že medzi migráciou a terorizmom je zjavná súvislosť. Verí mu možno až tých sedemdesiat percent Slovákov, ktorí podľa prieskumov verejnej mienky uvádzajú, že vo svojej krajine žiadnych utečencov nechcú. Podľa sociológa Sławomira Sierakowského „sú preto utečenci druhou obeťou po tých v Paríži. Najskôr sa stali terčom doma a potom znovu v Európe – pre hejterov a extrémnu pravicu. Islamisti, ktorí vykonali teroristické útoky, počítajú s tým, že európska extrémna pravica bude ďalej šíriť strach. Nacionalistov teda vnímam ako nepriamych kolaborantov s islamistami“.

Isteže, Fico nie je nenávistník, neznášanlivec, ani extrémny pravičiar, ktorý by paktoval s islamistami. On sa len stádovito pridal k antimigračnému diskurzu, ktorý je jednoducho „in“. Tak ako v Poľsku, Maďarsku a v Česku, kde sa jedným z lídrov debát na tému utečenecká kríza stal prezident Zeman. „Organizovaný vpád do Európy, hrozba, aká tu nebola s výnimkou nacistickej okupácie, prevalcovanie našej kultúry“ – to je jeho terajšia základná lexikálna výbava.

Politici tohto druhu sa svojou politikou bez ideí a preferovaním verejnej mienky, ktorej prispôsobujú vlastné „programy“, zriekajú zodpovednosti a rozširujú zástupy populistov, vytvárajúcich scenáre ohrozenia a rozličné konšpirácie. Pach krvi vždy priláka extrémnu pravicu, čo sa preochotne ujme frustrovanej časti obyvateľstva a hravo v nej vyvolá pocit krivdy, ukážuc na vinníkov. Naporúdzi sú vždy dáki imigranti, žiadatelia o azyl, utečenci, Rómovia či lokálne národnostné menšiny.

Radikálne, populistické a extrémistické strany žnú úspechy tam, kde zlyháva politika EÚ, neschopnej spoločne a systémovo riešiť finančnú krízu. V každej zadlženej krajine najmä na juhu kontinentu. Všade, kde je vysoká nezamestnanosť hlavne medzi mladými ľuďmi. Zvyšná časť ich bohatej žatvy súvisí s nedôverou k tradičným politickým stranám, s politickými škandálmi v Španielsku, Portugalsku, Francúzsku a inde, ba aj so zastupiteľskou demokraciou, ktorej ťažkosti takáto konfrontácia s prílevom utečencov len zvýrazní.

Nateraz niet nádeje, že by Praví Fíni (PS), Švédski demokrati (SD), holandská Strana slobody Geerta Wildersa, francúzsky Národný front (FN) Mariny Le Penovej, britská UKIP (Strana za nezávislosť Spojeného kráľovstva), nemecká AfD (Alternatíva pre Nemecko) ďalej nenaberali na politickej sile, že by ich úspech nebol pozvánkou pre nové partaje príbuznej „hodnotovej“ orientácie.

Dlhodobo nejednotný postup EÚ vo viacerých otázkach, bytostne sa dotýkajúcich členských štátov, hodnotové rozkolísanie a nepreklenuteľné názorové rozdiely naprieč týmto spoločenstvom, vypätý nacionalizmus, prejavy dezintegrácie a onen strach z násilia a násilie strachu ako každodennosť (z titulku) vracajú EÚ do obdobia pred svojím vznikom. Paradoxne, lebo ona sa zrodila zo vznešených myšlienok: z potreby zabezpečiť mier a bezpečnosť v Európe, presadzovať integráciu ako protiváhu k duchu medzivojnového ekonomického a politického nacionalizmu.

A tak sa dnes čoraz častejšie ozývajú hlasy, že bezpečnosť v Európe nemožno dosiahnuť bez zrušenia bezhraničnej zóny, že signatári, ktorí podpísali Schengenskú dohodu, by mali obnoviť vnútorné hranice. Veď džihádisti naplánovali parížske útoky v bruselskej štvrti Molenbeek. Veď ich osnovateľ Abdelhamid Abaaoud cestoval pred rokom mir nix dir nix zo Sýrie do Bruselu a naspäť. Skrátka, unikol pozornosti tajných služieb a prešiel i dvojnásobnou kontrolou medzi Francúzskom a Belgickom v deň masového vraždenia.

Pýtať sa prečo by znamenalo nedostať odpoveď rovnako ako v prípade otázky, prečo (nielen) v Belgicku prekvitá čierny trh so zbraňami.

V našej súčasnosti, v našich črtajúcich sa perspektívach čoraz väčšmi počuť huriavk a mätež agresívnych odpovedí, ktorých autori ani na okamih nepochybujú o svojej pravde. Uvážlivé, premyslené, racionálne otázky, vyrastajúce z poznania súvislostí a následkov, akoby ani nemal kto položiť. Ak aj zaznejú, v tom huriavku, v tej mäteži ich temer nepočuť.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 6/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Strach z násilia a násilie strachu ako každodennosť

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu