Ferdinand Vrábel

Husitské tradície a legionári

K stému výročiu Prohlášení Českého komitétu zahraničního v Paríži

Prvé jednotky Čechov a Slovákov, ktoré bojovali na strane Dohody, vznikli hneď po vypuknutí prvej svetovej vojny v Rusku (Česká Družina) a vo Francúzsku (Rota Nazdar), ale k oficiálnemu vyhláseniu odboja Čechov a Slovákov proti Rakúsko-Uhorsku došlo až 14. novembra 1915, keď Český komitét zahraniční (pozdejšie sa premenoval na Česko-Slovenskú Národnú Radu) na čele s Tomášom Garrigue Masarykom vydal Prohlášení, ktorým oficiálne oznámil odboj Čechov a Slovákov proti Habsburgovcom. Je celkom prirodzené, že v tomto prvom programovom vyhlásení, ktorým vedenie nášho zahraničného odboja – Masaryk, Beneš a ďalší – vystúpilo na veřejnost, sa nadväzuje na pokrokovú líniu českých dejín a myšlienkový odkaz husitov a Palackého. V tento deň po prvýkrát bolo oficiálne a verejne celému svetu vyhlásené: Usilujeme o samostatný československý stát... Rakousko-Uhersko a Německo bojují se svým tureckým a bulharským spojencem pro věc špatnou a ztracenou.

Pri vytváraní prvých dobrovoľníckych jednotiek bolo prítomných aj mnoho sokolov, ktorí odchovaní Českou obcou sokolskou, touto vlasteneckou športovo-spoločenskou organizáciou českého národa, dobre vedeli, o čo ide, a boli na boj pripravení fyzicky aj psychicky. Česká družina skladala svoju prísahu v Kyjeve na Sofijskom námestí 28. 9. (11. 10.) 1914 na sviatok sv. Václava – vojvodu českej zeme, ale v priebehu ďalšieho budovania légií sa postupne presadzovali tradície husitské – v názvoch plukov (pluk M. J. Husa, pluk Jiřího z Poděbrad, pluk Jana Žižku a pluk Prokopa Velikého), vo vojenskej symbolike (kalich) atď. V spevníkoch československých légií sa nachádzal okrem iného aj husitský chorál Kdož jsú Boží bojovníci.

Pre ideovú náplň československého odboja je príznačné, že pri 500. výročí upálenia Majstra Jána Husa sa v Zürichu 4. 7. 1915 a v Ženeve 6. 7. 1915 uskutočnili prednášky T. G. Masaryka a francúzskeho historika Ernesta Denisa o Husovi, husitskom hnutí a ich význame pre český národ. V Zürichu povedal Masaryk okrem iného aj nasledovné slová: Co znamená smrt Husova? Hlavní význam je jasný. Jeho heslem bylo: stát v poznané pravdě a brániti ji až do smrti. To Hus učinil a význam jeho smrti nejen pro národ český, ale pro celou Evropu leží v tom, že pro toto heslo vzplanuly veliké náboženské války husitské. Celá Evropa povstala proti kacířským Čechům, ale Žižkovi se podařilo zdolati nepřítele. Malý národ čelil tu celé Evropě... Čech, který pochopí historii svého národa, musí jíti po dráze Husově, musí – je-li poctivý a uvědomělý... Za české reformace i český stát se osamostatnil. Doufejme, že tato veliká světová válka také povede náš národ k svobodě a že podle programu všech českých stran dožijeme se české samostatnosti...Vzpomínáme-li dnes mužů jako Hus, Žižka, Chelčický, Komenský, musíme si uvědomiti, že jako oni bojovali a pracovali pro svobodu českého národa, tak jest i naší povinností pro svobodu svého národa podniknouti vše, co je v naší moci.

Tu je v skratke podaný aj celkový Masarykov názor na české dejiny a ich zmysel. Aj keď neskôr mnohí historici, filozofi alebo teológovia s Masarykom polemizovali a vyvracali jeho názor na české dejiny a predovšetkým jeho postoje a výklad významu husitstva (najznámejší Masarykov oponent bol historik Josef Pekař), Masarykov výklad sa plne potvrdil práve v rokoch nášho I. odboja, keď práve odkaz na husitské tradície posilňoval legionárov v ich zápase o samostatný štát.

Vo svojej reči v Ženeve 6. 7. 1915 Masaryk opäť zdôraznil, že dějiny jsou soudem – že jsou učitelem: dějiny jsou především povinností. Každý Čech, znalý dějin svého národa, se musí rozhodnout buď pro reformaci, nebo pro protireformaci, pro ideu českou – nebo pro ideu Rakouska, orgánu evropské protireformace a reakce. Hus, Žižka, Chelčický, Komenský jsou pro nás živoucím programem. Naše reformace, jako žádná reformace, nebyla a není skončena; reformace znamená ustavičnou reformu, neustálé obnovování, touhu po lepším, zdokonalování, pokrok... Základem naší reformace je idea humanity: bratrství bylo zároveň jménem a ideálem naší národní církve, církve českých bratří. Ve jménu humanity a bratrství stavěl Petr Chelčický proti Žižkovi, zakladateli moderní strategie, svou myšlenku – neodporovati zlu... Nejčistší idea humanity však nezakazuje a nemůže zakazovat obrany. Právě naše reformace prohlásila s nejjasnější určitostí, že obrana není násilí... Palacký má pravdu, dokazuje-li, že husité se bránili proti násilí, jež bylo rozpoutáno proti Husovi a jeho žákům... V každém sporu, v každé válce je důležité vědět, kdo činí násilí a kdo se brání. Právě proto se tato otázka přetřásá v naší době tak horlivě a pozorně.

Po bitke pri Zborove (2. 7. 1917) poslal T. G. Masaryk legionárom telegram: Bratři, svou husitskou chrabrostí zjednali jste si uznání Ruska i celého spojeneckého světa. Dokázali jste přátelům i nepřátelům, že náš národ je navždy rozhodnut domoci se své národní a politické samostatnosti. A po povolení budovania československého vojska vo Francúzsku v decembri 1917 Masaryk vydal výzvu k českým a slovenským zajatcom, v ktorej okrem iného uviedol: ... Budete bojovati po boku hrdinných vojů všech Spojenců. Nuže ukažte, dědicové slávy reků Žižkových, že nezklamou se ti, kdož ve vlasti plné žalářů a čerstvých rovů ve vás skládají svou naději a čekají od vás spásu a svobodu. Zaplašte leskem svých zbraní vracející se stíny dob pobělohorských, vyryjte ostřím svých mečů v paměti nepřátel vzpomínku na doby Božích bojovníků; ať v Nové Evropě ozvěnou zahlaholí dávno zapomenutá slova: „Co Čech – to hejtman.“ Do zbraně, Čechové, Slováci! Nechť vítězství provází prapory naše a vede nás k svobodě!

To, že odkazy na husitské tradície a vojvodcov Jana Žižku, Prokopa Velikého a Jana Jiskru z Brandýsa neboli len neskutočné konštrukcie, ale mali reálny základ, dosvedčuje viacero dokladov od príslušníkov našich légií, ktorí si vo svojich denníkoch pripomínali tieto slávne dejinné postavy, opisovali si vlastenecké piesne a básne a zdobili si teplušky na Sibíri aj husitskými motívmi. Aj Radola Gajda v úvode svojich pamätí, ktoré venoval Aloisovi Jiráskovi, pripomína, ako legionárov v bojoch a strádaní v Rusku posilňovali Jiráskove diela. Podobne aj nadporučík Josef Ejem, pôvodne učiteľ z Radotína, ako veliteľ asistenčnej stotiny 30. pešieho pluku z Vysokého Mýta pri obsadení Lučenca 2. 1. 1919 poslal Jiráskovi telegram: Autoru Bratrstva sdělujeme, že Lučenec opět po letech dobyt. Asistenční setnina „Vysoké Mýto“, čo bola zrejmá narážka na Jiráskovu trilógiu Bratstvo, najmä na diel Bitka pri Lučenci.

Spomienky na slávnu epochu husitství posilňovali našich legionárov aj v ďalekom Rusku a tieto city si pripomínali aj v túžobne očakávaných chvíľach návratu domov. Každý z nás stojí na palubě v hlubokém zamyšlení: Husita na Baltu – a nynější český dobrovolec – legionář na březích a nyní na vodách Velikého oceánu! Oba dosáhnuvše cíle vracejí se do své domoviny – historie se opakuje. Veľmi zaujímavé je aj to, že nielen Česi a Slováci (najmä evanjelici) si uvedomovali význam husitských tradícií ako aj odčinenia porážky na Bielej Hore pre légie, ale boli si toho vedomí aj cudzinci – Taliani a Francúzi. Napríklad v talianskom meste Spello (Umbria) sa na Veľkom námestí konala 26. mája 1918 slávnosť odovzdania práporu našim jednotkám. Starostom bol sochár Crispoldi, ktorý predniesol k našim legionárom aj prejav. Starosta ve své řeči mluvil o slavném mučednickém národu československém, o Janu Husovi, velikém jeho apoštolu, i o sympatiích, s jakými italský národ provází československé hnutí za svobodu. Na tejto prehliadke bolo 3000 Čechoslovákov, lebo prišli aj jednotky zo susedného výcvikového strediska Foligna.

To sa pripomínalo aj na domácej pôde, v Československej republike, ktorú vybojovali predovšetkým legionári s vedomím odkazu husitov. Bývalý poslanec Vacek, keď vítal Masaryka 21. decembra 1918 vo Veselí-Mezimostí, zdôraznil, že sú v ňom spojené vlastnosti troch našich velikánov: Husa, Žižku a Komenského. V ňom je zlúčená Husova láska k pravde, Žižkova organizačná schopnosť vojenská a Komenského viera, že správa vecí národa sa vráti do jeho rúk. Pri Masarykovom uvítaní v Poslaneckej snemovni predseda František Tomášek okrem iného zdôraznil, že nie je náhoda, že práci pro svobodu československého národa dokončuje po buditelích Kollárovi, Palackém a Šafaříkovi zase Slovák, Tomáš Masaryk, syn jihomoravského Slovenska.

Každá armáda potrebuje aj nejakú ideovú zložku, myšlienku, za ktorú majú jej príslušníci ísť do ozbrojeného zápasu, strádať, trpieť a často aj položiť svoj život. Obvykle sú takými duchovnými posilami heslá o boji proti útočníkovi, ochrana vlastného územia a národa pred inváziou nepriateľa alebo boj za vlastnú vládu, ríšu, dynastiu, kráľa... Čo mohlo motivovať príslušníkov československého zahraničného vojska – legionárov v rokoch 1914–1918, aby riskovali svoje životy a prenasledovanie svojich rodín doma? Veď vtedy sme – Česi ani Slováci – nemali ani štát, ani vlastnú vládu, o dynastii alebo kráľovi ani nehovoriac. František Jozef I. sa za českého kráľa nikdy nedal korunovať a rovnako aj jeho nasledovník Karol. Na rozdiel od toho tu však boli korunovaní uhorskí králi, ale tých Slováci zo známych príčin nevnímali ako vlastných národných panovníkov. V takejto situácii mohli byť ideologickou oporou československých legionárov len významné udalosti z dejín národa a na tie sú ako české, tak aj slovenské dejiny bohaté.

V českých dejinách boli v 15. storočí známi vynikajúci vojenskí stratégovia a úspešní vojvodcovia, predovšetkým Ján Žižka a Prokop Veľký. Ich vzory, neohrozenosť a vojenský génius sa priamo ponúkali ako predobrazy veliteľov našich légií. Ale nielen to, išlo aj o myšlienkový odkaz husitskej epochy, ktorá sa podľa Františka Palackého pričinila o to, že vtedy sa český národ ocitol na čele európskych udalostí. Husitskou ideou bol boj proti nespravodlivosti, za poznanú pravdu až do smrti a obrana proti nepriateľskej cudzine, ktorá sa myšlienky, pri zrode ktorých stál Majster Ján Hus, snažila utopiť v krvi v rámci niekoľkých krížových výprav proti „kacírskym“ Čechom. Tieto tradície prežívali po stáročia s väčšou – menšou intenzitou a zosilneli v období národného obrodenia práve zásluhou Františka Palackého a ďalších vynikajúcich učencov. Koncom 19. a na začiatku 20. storočia na myšlienky Palackého, ale aj Jána Kollára a Karla Havlíčka-Borovského nadväzoval profesor českej univerzity v Prahe Tomáš Garrigue Masaryk. Jeho spisy ako Česká otázka, Jan Hus, Karel Havlíček a ďalšie skúmali české dejiny aj z hľadiska ich odkazu pre súčasnosť. Masaryk si dobre uvedomoval myšlienkový odkaz husitstva už dávno pred vznikom prvej svetovej vojny. Jej vznik si však neprial, dokonca viackrát pred ňou varoval a pokúsil sa aj sprostredkovať zmiernenie sporov a napätia medzi Srbskom a Rakúsko-Uhorskom, nebol však rakúskymi politikmi vyslyšaný. Keď vojna vypukla, dobre vedel, že nastáva rozhodujúce obdobie, kedy sa budú riešiť otázky nového usporiadania Európy. Zároveň sa otvorila aj možnosť oslobodiť Čechov a Slovákov z Rakúsko-Uhorska a vytvoriť vlastný slobodný a demokratický štát – Československú republiku.

Ferdinand Vrábel

Obsah Listů 5/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Husitské tradície a legionári

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu