Tomáš Horváth

Strach z cestovania

Výzva, ktorej dnes čelíme, nesúvisí s tým, že by sme ako spoločnosť boli viac takí alebo onakí – výzva dneška, predovšetkým v kontexte migračnej krízy v Európe, patovej situácie ohľadne jej riešenia a taktiež krízy na Ukrajine, spočíva v tom, že za oknami vlaku nám postupne začína ubiehať celkom iná krajina než tá, na ktorú sme boli zvyknutí.

Omnoho viac než z novinových tituliek sa o stave spoločnosti môžete dozvedieť z niekoľkohodinovej cesty vlakom. Ak ste na ceste sám, kupé vám poskytne tichý oddych, ale zato taký veľkopriestorový vozeň s otvoreným sedením pre vás môže poslúžiť ako hotové laboratórium nálad v spoločnosti. Nehovoriac o tom, čo si môžete s trochou „šťastia“ vypočuť sediac v jedálnom vozni.

Ako novopečený učiteľ absolvujem viackrát do mesiaca cestu vlakom naprieč Slovenskom medzi mojou rodnou Bratislavou a Spišskou Novou Vsou, v blízkosti ktorej učím na základnej škole svojich žiakov angličtinu. Pri týchto cestách sa neraz stávam svedkom rozhovorov, ktoré vypovedajú veľa o prevládajúcich spoločenských náladách. S tým, čo si vypočujem a zažijem vo vlaku, sa potom často krát stretávam v rôznych obmenách aj v každodennom živote. A vonkoncom to nie sú rozhovory o počasí na skrátenie dlhej chvíle.

„Ale prosím vás, len tu na mňa nechoďte s tou vašou demokraciou, vy jeden primitív!“ reagoval namosúrený päťdesiatnik na výčitku staršieho oproti sediaceho pána, keď mu vytkol, že sa s ním nedá slušne „demokraticky“ diskutovať. Ich rozhovor, do ktorého som ako nezúčastnený pozorovateľ s miestenkou priamo do prvej rady vstúpil akurát v momente vrcholiacej výmeny názorov, sa točil okolo vplyvu cirkvi na slovenskú spoločnosť. „O chvíľu to tu bude farská republika, vy jeden kresťan!“ Postarší pán vykrýval slovné ataky bravúrne, s veľkou dávkou slušnosti a stoického kľudu. O niekoľko staníc ďalej, k veľkej úľave staršieho pána a viacerých ďalších cestujúcich, vystupujúceho rozhnevaného prísediaceho vystriedal iný, navonok neporovnateľne kultivovanejší spolucestujúci, ktorý so starším pánom postupne viedol celkom odlišný rozhovor. Plní zhody a pritakávania, obaja páni sa zhodli na tom, že naša spoločnosť ovládaná Židmi, ako bol Masaryk, a inými sprisahancami, nevyhnutne speje do záhuby – hrozí, že v nej nezostane nič slovenské ani kresťanské.

V inej situácii a pri inej ceste zas mierne pripitý mladý muž vehementne vysvetľuje svojim prísediacim, že narastajúce meškanie vlaku je zaručene spôsobené migrantmi, ktorí sa nelegálne prepravujú naším vlakom. Rýchlosť, s akou popíjajúce osadenstvo prijme toto vysvetlenie, niekoľkonásobne presahuje rýchlosť vlaku uháňajúceho železničným koridorom do Bratislavy. Medzi stolmi panuje jednohlasná zhoda na tom, ako nabudúce zabrániť meškaniu – utečencov treba potopiť skôr, než sa dostanú na európsky breh. A skutočný dôvod meškania? Prehriate brzdy na vedľajšom vozni.

V inom týždni som videl vulgárnych vyholených mladíkov vracajúcich sa z extrémistického pochodu proti islamizácii, v ďalšom zas veselých skautov smerujúcich na iný, neporovnateľne pokojnejší a slušnejší pochod za život. A popritom ešte nespočet tvárí zahľadených do displejov mobilných telefónov. Pocit z každej cesty však zostáva rovnaký – ako by všetky miestenky vo vlaku mali rezervované neistota a strach.

Pri každej veľkej celospoločenskej téme vzniká na Slovensku predpoklad, že daná téma či udalosť zásadne ovplyvní celú spoločnosť určitým smerom. Hovorí sa, ako je naša krajina sebecká (vzhľadom na izolacionistický postoj smerom k utečencom), akí sme moderní (po zvolení Andreja Kisku za prezidenta), akí sme spiatočnícki (pred referendom o rodine) alebo akí sme liberálni (po referende o rodine). Pravdou ale je, že sme takí aj takí – naše politické postoje vychádzajú z rôznych morálnych základov. No nehľadáme spôsob, ako zjednotiť naše politické postoje v mene spoločného cieľa, ale máme strach z toho, že nám niekto vnúti svoju predstavu o mravnom poriadku, svoje morálne presvedčenie. Na Slovensku sme si preto zvykli, že najlepšie sa čelí strachu pochodovaním, prehláseniami, či výlevmi na internetových sociálnych sieťach a v diskusiách pod článkami. Lenže potrebujeme sa naučiť smerovať spoločne – cestovať jeden vedľa druhého, nakoľko realita, v ktorej sa dnes ocitáme, si vyžaduje jasné zadefinovanie toho, ktorým smerom chceme ako spoločnosť ďalej ísť.

Nie sme schopní zorientovať sa v mravných nárokoch dnešnej doby, pretože naše morálne presvedčenie je neustále podkopávané našimi spolucestujúcimi. A tak sa prehlbuje naša neistota a strach. Nevieme, kde sa práve nachádzame, aká bude najbližšia stanica. A čo je najdôležitejšie, nemáme sa koho spýtať. Práve preto mnohí začínajú uvažovať o tom, že vlak opustia a nasadnú na opačný smer, na spiatočnú cestu, späť do krajiny istôt národného exkluzivizmu, uzavretosti a egoizmu. To je vždy tá ľahšia – vraciate sa po známej trase. Cesta smerom k európskym hodnotám bola vždy ťažšou, lebo smerovala vpred, po neznámej koľaji. Tak prestaneme mať už konečne strach z cestovania?

Tomáš Horváth

Obsah Listů 5/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Strach z cestovania

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu