Marián Hatala

Všetci Slováci nie sú ako Fico!

Vláda Slovenskej republiky podá žalobu na Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu pre schválené utečenecké kvóty. Nie preto, že neexistuje európska dohoda ani zmluva o fungovaní EÚ, v ktorej by bola reč o „prerozdeľovaní ľudí a ich posielaní ako balíkov poštou odniekiaľ niekam“, ako upozornil Alexandr Vondra v denníku Pravda. Slovenská vláda nepodá žalobu ani preto, aby ex post a v zhode so želaním tohto pravicového politika upozornila na to, čo všetko európske krajiny a Európska komisia neurobili a mali urobiť na zmiernenie dnešných dôsledkov utečeneckej a migračnej krízy a ochrany vonkajšej schengenskej hranice. Napokon, zďaleka to nebolo len maličké Slovensko, ktoré (profylakticky) svojím máličko závažným hlasom nepošeplo omnoho väčším politickým hráčom, že hlavnými dodávateľmi zbraní džihádistom Islamského štátu sú USA, Francúzsko a Veľká Británia a že pri fatálnej nečinnosti Západu môže prísť logický trest za dlhodobo tragickú zahraničnú politiku USA a ich západných spojencov v Iraku, Líbyi a Sýrii.

Vondra pripomenul, že „rozhodnutie o kvótach nie je legislatívny akt, ale akási deklarácia“. Podistým má na mysli fakt, že sa v nej neuplatňuje nič viac a nič menej než zásada konsenzu, ktorú členské štáty ÉU aj viac či menej rešpektujú.

Všetky tieto okolnosti si dobre uvedomuje predseda slovenskej vlády Róbert Fico. Jemu ako hlavnému žalobcovi, sebavedomo bojujúcemu proti núdzovému mechanizmu kvót, hrá do karát chaos i najmenšia násilnosť, spojená s ťažko zvládaným organizovaním, prerozdeľovaním a presúvaním azylantov na území 28 členských štátov EÚ.

Povedané športovou terminológiou, Fico dobre číta hru, čo je schopnosť, ktorá mu pomôže zúročiť vlastnú politickú prácu pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami na Slovensku. Marec 2016 už klope dvere a hrať na xenofóbnu časť slovenskej populácie prináša body. Aj tu pramení premiérovo vysoké sebavedomie. Umocňuje ho už i poznanie, že v mohutnom dave sú, a to dokázateľne, nielen ľudia utekajúci pred vojnou – tí by sa predsa usadili kdekoľvek, kde sa nezabíja –, ale i mnoho takých, ktorým sa máli Rakúsko ako „cieľová“ krajina, nuž prúdia ďalej, poháňaní predstavou o ekonomicky silnej a vzhľadom na sociálny systém štedrejšej krajiny, ktorou je pre nich Nemecko, prípadne Švédsko. A pravdaže, spoza chrbtov skutočných chudákov vyliezajú a derú sa vpred ľudia s falošnou identitou i kriminálnou existenciou.

Ťažko povedať, či je Fico väčšmi sebavedomý, alebo xenofóbny. Každopádne ako politik pestujúci kult vlastnej trojjedinosti kalkuluje nielen s možnosťou, že podaná žaloba mu „vykolíkuje“ priestor na vyjednávanie s Úniou o podmienkach neprijateľných 1) preňho, 2) pre jeho vládu, 3) pre Slovensko. Navyše, predpokladá, a asi dôvodne, že počet štátov, odmietajúcich kvóty, bude rásť priamo úmerne s návrhmi na vojenskú obranu vlastných hraníc a nepriamo úmerne s poklesom srdečných slov a priateľských gest na adresu vítaných prišelcov. „Kultúra privítania“ – toto novodobé slovné spojenie, ktoré sa zrodilo v Nemecku – sa dostala pod sústavný tlak argumentov proti prijímaniu utečencov a migrantov. Nielen v krajine svojho pôvodu, ale najmä v menších štátoch EÚ, akokoľvek bruselské rozhodnutie o povinných kvótach z dielne ministrov vnútra EÚ malo ambíciu zohľadniť veľkosť krajiny, jej počet obyvateľov, ekonomický výkon či iné ukazovatele.

Pomaly sa stalo tradíciou, že Ficovmu videniu sveta verejne a dôsledne vzdoruje opäť iba prezident Andrej Kiska. Ako občania a politici odmietajme prejavy neznášanlivosti a rasizmu; rozlišujme medzi strachom z neznámeho a otvorenou nenávisťou, pohŕdaním ľudskými životmi, extrémizmom, xenofóbiou a fašizmom; pomoc utečencom je výrazom základnej ľudskosti a solidarity; diskusia o utečencoch sa nesmie zúžiť na prijatie či neprijatie povinných kvót – to je hlavné posolstvo jeho vyhlásení, znovu hodných najvyššej hlavy štátu.

Audiatur et altera pars. Ficov odkaz má takéto, na Slovensku zjavne zrozumiteľnejšie parametre: odmietame kvóty, no sme za dobrovoľnú solidaritu a ochotní prijať dvesto sýrskych kresťanov a podieľať sa na finančnej, technickej či personálnej pomoci, napríklad pri ochrane vonkajšej schengenskej hranice.

Tak „my sme ochotní“ pomôcť! Zrejme každému, kto sa nás neopováži požiadať o pomoc! A ak predsa len občas niekto zištne natiahne ruku, pomôžeme mu, avšak s dodatkom, že iba „dočasne“ a s podmienkou, že záujemca musí byť kresťan?! Takto sociálne demokraticky to podistým myslel pán premiér. Lebo, ako sa ráčil bohapusto vyjadriť, „kvóty sú iracionálne a nič neriešia“, keďže „utečenci aj tak nechcú u nás zostať“. Ak teda nechcú u nás zostať, a to ani dočasne, na čo to strašenie, že k nám s nimi prichádzajú aj členovia či prívrženci Islamského štátu?

Núka sa odpoveď, že vari preto, aby sa okamžite našiel jediný potenciálny ochranca pred takou hrozbou: sám premiér! Nie nadarmo nám oznámil, že ako predseda vlády zodpovedá za bezpečnosť ľudí žijúcich na území SR. Preto má „povinnosť a súčasne aj právo hovoriť o okolnostiach, ktoré naznačujú bezpečnostné riziká spojené s takouto nekontrolovateľnou migráciou“. Ibaže sa doteraz nenašiel žiadny oficiálny, relevantný dokument, ktorý by jeho xenofóbne sfarbené tvrdenia potvrdil. Tak ako sa doteraz nenašli chemické zbrane Saddáma Husajna.

Ficova dojemná starostlivosť o bezpečnosť Slovákov však kríva na obe nohy.

Ako je možné, že na pražskom proteste proti migrantom a islamizácii Európy začiatkom augusta rečnil Slovák Marián Magát, ktorý sympatizuje s Treťou ríšou, popiera holokaust a so svojimi holohlavými spolubojovníkmi sa zdraví gardistickým zvolaním: „Na stráž!“? Prečo tohto extrémistu odviedla z pódia česká polícia (pre podozrenie z podnecovania a šírenia nenávisti proti skupine obyvateľov), a nie dávno predtým a na Slovensku naša polícia? Isteže, odpoveďou by mohlo byť iné znenie článkov v českom trestnom zákone a v slovenskom trestnom zákone. Ak je tak, prečo sa teda Fico a jeho vláda nestará o bezpečnosť obyvateľov Slovenska aj tým, že vyvinie úsilie, na konci ktorého bude zákon, ktorý širšie vymedzí „podnecovanie k nenávisti“ a umožní postihovať aj nenávistné výroky na adresu nezamestnaných, poberateľov dávok v hmotnej núdzi, mnohodetných rodín či iných „parazitov“?

Ak to pán premiér myslí vážne s našou bezpečnosťou, prečo sa za jeho vlády temer nevyšetrujú represívne zásahy polície voči Rómom alebo nútené sterilizácie rómskych žien, takže Výbor OSN musel nedávno zverejniť správu, podľa ktorej sa u nás porušujú ľudské práva vo vzťahu k rómskej menšine?

Ak trojjedinému pánu premiérovi leží tak na srdci bezpečnosť jeho spoluobyvateľov, presnejšie: všetkých jeho obyvateľov, prečo sa na Okresnom súde v Nitre už tri roky „vyšetruje“ brutálny útok neonacistov na miestny bar Mariatchi, hoci polícia od začiatku disponuje detailným videozáznam z bezpečnostnej kamery?

Podľa Viktora Orbána „existuje základné ľudské právo na bezpečnosť a ľudskú dôstojnosť, nie však na lepší život“. Opatrenia maďarskej vlády, ktorá čelila a čelí ohromnému množstvu utečencov a migrantov, vzbudili vo svete veľkú pozornosť a vyvolali vlnu kritických i rozhorčených reakcií. Obávam sa, že Slovensko s Róbertom Ficom by v porovnateľnej situácii dopadlo ešte horšie. Preto je názov práve sa končiacej úvahy viac mojím želaním než mojím presvedčením...

Marián Hatala

Obsah Listů 5/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Všetci Slováci nie sú ako Fico!

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu