Tomáš Horváth

Žiarivé príbehy mojich deviatakov

Je skoré júlové ráno. Vrcholky Vysokých Tatier sú zahalené v kalnom opare, vidím ich v podmaňujúcom kontraste ku zlatistým poliam pod nimi. Bol by to pekný deň na túru, vravím si. Chvíľu sa tým smerom zahľadím a predstavím si pohľad z úpätia niektorého z vysokých štítov na slnkom zaliatu Podtatranskú kotlinu. Hneď sa však strhnem, odlepím sa od okna a vraciam sa späť do reality maličkej triedy a ôsmich lavíc kežmarského odborného učilišťa, kde sa má každú chvíľu začať letná škola pre deti z blízkeho okolia a priľahlých rómskych osád. Od septembra sa stanem na dva roky učiteľom na základnej škole v rámci programu Teach for Slovakia a toto je moja prvá zaťažkávacia učiteľská skúška.

Nervózne prešľapujem z miesta na miesto. S kolegyňou umiestňujeme po triede niekoľko násteniek, vrátane veľkého zoznamu s pravidlami – zatiaľ máme len tri hlavné. Naivne sa domnievame, že snáď nebude potrebné dopisovať ďalšie. V duchu si opakujem všetky zásady výučby detí a práce s komunitami, ktoré som sa v uplynulých týždňoch naučil. Postupne si pritom začínam uvedomovať, že štúdium rôznych diškurzov týkajúcich sa etnicity, symbolického násilia a esencializmu bolo skôr zaujímavou intelektuálnou hrou v bezpečí bratislavského akademického prostredia, ktorá však nedokáže človeka plne pripraviť na stret s realitou.

Je čosi okolo pol deviatej a školou sa začína rozliehať silnejúci detský džavot prestupovaný hlasnou diskotékovou hudbou z reproduktorov mobilných telefónov: decká akurát dorazili. Vychádzam von privítať svoju triedu. Budúci deviataci, s ktorými strávim najbližšie tri týždne na hodinách matematiky, slovenčiny a angličtiny, pôsobia na prvý pohľad akosi nezaujato, znudene. Vítam vyfintené dievčatá s korálkovými ružencami okolo krku a chlapcov so šiltovkami obrátenými naopak a veľkými žuvačkami v ústach. Uvažujem, že výzorom a gestami sa vlastne ani veľmi nelíšia od svojich rovesníkov, povedzme z bratislavskej Petržalky. Po tom, čo sa v rýchlosti predstavíme, pokúšam sa zistiť, čím by v živote chceli byť. Murár, cukrárka, kaderníčka – ak sa mi podarí získať odpovede, sú to jedine tieto, ktoré dostávam. Ponúknem žiakov chlebíkmi a čajom. Nikto si však nevezme. Na konci prvého dňa zisťujem, že viacerí chlapci v triede sa na letnú školu prihlásili len kvôli dievčatám. A niektoré dievčatá, naopak, kvôli chlapcom. Učenie ich veľmi nezaujíma, a tak zvažujú, či sa ešte vôbec ukážu. Nerobím si veľké nádeje, že sa ešte v takejto zostave stretneme: keď sa tínedžerovi nechce, nepohne s ním ani rodič, tobôž nie učiteľ.

Čakal som, že sa naše počty na ďalší deň preriedia. Zostal som však prekvapený. Prvá dorazila do triedy skupinka dievčat – nerozlučných kamarátok so svojimi tajnôstkami a s vrelým vzťahom k spevu a tancu. Z mobilu im hrala skladba Michaela Jacksona a ja som sa pristihol pri tom, ako si spolu s nimi pohmkávam jej melódiu. Dokým bola trieda prázdna, bolo v nej akosi sivo – dokonalá živná pôda pre neistotu a obavy. Ale v momente, ako prišli ďalší žiaci, začala sa napĺňať atmosférou vzdialene pripomínajúcou atmosféru spoločenstva. Ako prichádzali ďalší, trieda postupne ožívala. Spoločne sme si zakričali naše heslo „Veríme v úspech, veríme v seba, veríme v tím!“ a pustili sme sa do práce.

Sotva sme však začali počítať slovné úlohy, už sa jeden zo žiakov snažil zadaniu vyhnúť: „Pán učiteľ, ja už nevládzem písať, bolí ma ruka.“

„Toto by ti na stavbe neprešlo,“ odpovedám mu. Postupne sme sa vrátili k vypĺňaniu slovných úloh z matematiky. Po hodine si všimnem jeho zošiť – je pokreslený rôznymi ornamentmi a vzorovo namaľovanými husľovými kľúčmi. Filip vie krásne kresliť – keď sa začne ošívať, že na ďalší deň nepríde, pretože sa priveľa pracuje, navrhnem mu, aby nakreslil ilustrácie do obežníka letnej školy. Jeho očami sa mihne záblesk záujmu a nakoniec súhlasí.

Po týždni sa už moji budúci deviataci nehanbia vziať si z lavice chleba pripravený na raňajky, na zoznam pravidiel pribudol len jeden zákaz – zákaz používať mobily na hodinách. Keď ideme na prestávku von na školský dvor, vezmem loptu a navrhnem chalanom, či si nezahráme futbal. Hoci som futbal nehral od strednej školy a moji spoluhráči sa s loptou akoby narodili, nebadať na nich žiadne rozčarovanie z mojich nepresných prihrávok. Naopak, dozvedám sa, že vďaka svojej výške by som mohol byť dobrým obrancom. Keď sa prestávka skončí, chalani sa pri mne pristavia a zisťujú, kam pôjdem od septembra učiť. Na správu, že to nebude na ich škole, reagujú sklamane – priali by si, aby som ich učil aj naďalej. Telom mi prebehnú zimomriavky.

Kladiem si otázku, čo títo moji žiaci odo mňa vlastne očakávali. Čo je úlohou učiteľa? Verím, že v prvom rade by mal do častokrát prázdnych, neutešených príbehov detí priniesť nové udalosti – spraviť ich príbehy bohatšími na ľudí, zážitky, podnety, farby či zvuky. Avšak skutočný význam vzdelávania tkvie kdesi hlbšie – nestačí len prinášať udalosti, ale musíme deti naučiť, ako tieto udalosti premieňať na skúsenosti. Pretože len vtedy začnú viesť dialóg so svetom, so svojím okolím a so sebou samými. Jedine tak dokážu objaviť svoje poslanie – spôsob, ako byť užitočný. Jedine tak sa môžu stať inšpiráciou pre druhých. Teším sa, keď najbližšie vyleziem na niektorý z tatranských kopcov a zahľadím sa na Podtatranskú kotlinu, že odtiaľ uvidím žiarivé príbehy týchto deviatakov.

Tomáš Horváth (1989) vyštudoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na FSEV UK v Bratislave.

Obsah Listů 4/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Žiarivé príbehy mojich deviatakov

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu