Marián Hatala

Zatmenie, pomätenie, pritakávanie a vojna

Hermann Broch ešte pred druhou svetovou vojnou napísal, že svetové dianie prebieha ako šialenstvo, pričom ľudia sú jeho aktívnymi či pasívnymi obeťami, a nik nevie, kedy, odkiaľ príde ďalšie masové zatmenie, pomätenie mysle, a ako sa mu vzoprieť. Alebo Arno Gruen a jeho kniha Šialenstvo normality. Je v nej reč o deštruktívnom, smrť prinášajúcom konaní ľudí, zrádzajúcich samých seba pre „podiel na akejsi halucinovanej moci“. A, samozrejme, Zygmunt Bauman diagnostikujúci „tekutú modernú spoločnosť“, ktorá sa zbavuje skutočných, trvalých pút, nahrádzajúc ich „vreckovými, virtuálnymi vzťahmi“, a to v pochabej, falošnej nádeji, že „chcieť možno bez čakania, usilovať bez potu a výsledky možno dosiahnuť bez námahy“. Aby som spomenul aspoň troch z tých intelektuálov, čo včas vycítia a vypozorujú.

Vycítia a vypozorujú, že pudové postoje získavajú prevahu nad sociálne viazaným ráciom a že hrozí ich nekontrolovateľné vybitie – v skupinách odcudzených realite, v skupinách s „náhradnou etikou“, ktorých vodcovia ukazujú cestu k „extázam z reálnych víťazstiev“. Tento druh intelektuálov varuje a bije na poplach: namiesto budovania jednoty hodnôt, ktorá zmnožuje kultúru a posilňuje základy spoločného ľudstva, sa v spoločnosti šíri xenofóbia či mixofóbia (termín amerického teoretika architektúry a urbanizmu Stevena Flustyho) ako reakcia na znepokojujúcu odlišnosť a mnohosť ľudských typov, pováh, kultúr, životných postojov a štýlov. Útočisko ponúka „komunita podobných“, ktorá zdanlivo zjednodušuje vzťahy vo svete ľudí. Zdanlivo preto, lebo v konečnom dôsledku prehlbuje spomínanú odcudzenosť realite a zvyšuje príťažlivosť jednoduchých a rýchlych riešení náhradnej etiky.

V onom tekutom modernom svete, v ktorom podľa Baumana človek nadobúda „úžitkovú hodnotu“, „sa ľudská solidarita stala prvou obeťou víťazstva spotrebného trhu“. Dostojevského myšlienka o tom, že všetci sme zodpovední za všetkých, za všetkých ľudí predovšetkým, a ja väčšmi ako všetci ostatní, vyznieva dnes ako samoúčelné krasorečnenie zblúdilých a naskrze trápnych existencialistov. V ére neutíchajúcej komunikačnej a technologickej revolúcie sme si my ľudia blízki viac-menej virtuálne. Vtedy totiž môže každý z nás zostať sám. A dosýta so sebou konverzovať. Bez obťažujúcej povinnosti konfrontovať sa s nositeľom iného názoru, bez nutnosti obhajovať ten vlastný či nebodaj ho vystavovať nežiaducej revízii.

Koncom júna na bratislavskom Námestí SNP dupali a hulákali vari tri tisícky extrémistov protestujúcich proti „islamizácii Európy, utečeneckým kvótam a diktátu Bruselu“. Jednoducho prišli, zaželali si navzájom „Dobrý biely deň!“, pohrali sa s dymovnicami, fľašami a dlažobnou muníciou, triafajúc policajné autá i rodinu zo Saudskej Arábie, ktorá bola na prechádzke aj s kočíkom a malým dieťaťom. Pri Bratislavskom hrade napadli účastníkov cyklistického podujatia.

Keď sa títo prívrženci krajnej pravice znovu zhromaždia, bude ich o čosi viac, lebo sa k nim medzičasom pridajú frustrovaní zvedavci z mlčiacej väčšiny. Z tej väčšiny, ktorú elita spoločnosti temer vôbec nemobilizuje a ktorú v jej indolencii nemôžu vyrušiť skupinky mladých antifašistov či anarchistov. Tlupy neonacistov prídu, lebo politici bez programov a vízií sa pri svojej „práci“ nechajú viesť stereotypom „čo chce počuť masa“. A ona chce počuť mená nepriateľov a vidieť ich spravodlivé potrestanie. Nateraz išlo „len“ o potrestanie „zradcov v parlamente“, ktorí nepreukázali dosť vzdorovitosti voči kvótam, ako ich stanovila EÚ. Preto dav v Bratislave skandoval „Obesiť! Obesiť!“ A politicky slepý premiér krajiny, ktorý si bohvieprečo neuvedomil, že téma kvót priam volá po svojom zneužití krajnou pravicou, nacionalistov v ten istý deň prostredníctvom internetu (!) iba otcovsky napomenul, poukážuc na skutočnosť, že „vykopávajú otvorené dvere“. Jeho socialistická vláda predsa migrantské kvóty odmieta!

Násilnosti slovenského ľudáckeho „führeráctva“ náš štátnik odsúdil až po tom, ako si znovu dovidel na špičku vlastného nosa, to znamená, až po vskutku štátnickom vyhlásení prezidenta Kisku: „Dôrazne odsudzujem všetky prejavy násilia. V skutočnosti je u nás temer nulová skúsenosť a každý rok zaznamenávame minimálny počet udelených azylov. Zato naše postoje k tomu sú od začiatku plné silných slov a kategorických súdov. Musíme rozlišovať medzi ekonomickou migráciou a utečencami – ženami, deťmi a mužmi –, ktorí unikajú pred systematickým a cieleným vraždením... Nemôžeme nechať všetko na najviac vyťažené štáty. Ak nezačneme spolupracovať, z európskeho problému sa stane globálny. Ak nedokážeme vysvetliť, prečo je dôležité pomôcť ľuďom v núdzi, prenecháme priestor extrémistom.“

Nie, pravdepodobne nedokážeme, v „lepšom“ prípade. A v horšom prípade možno ani nechceme. Omnoho ľahšie je totiž legitimizovať radšej nepriznávanú etnickú nenávisť verejne vyjadrovaným strachom o vlastnú bezpečnosť a o udržateľnosť dosiahnutých ekonomických výhod. Oveľa jednoduchšie je aj napratať všetkých utečencov do jedného vreca a tvrdiť, že zohrávajú úlohu piatej kolóny globálnej teroristickej siete.

Dodatočne zobudený Fico napokon predoslal, že vláda chce diskutovať o takej zmene legislatívy, ktorá by predchádzala prejavom extrémizmu a násiliu v uliciach a že jej iniciatíva by mohla a mala smerovať k zákonnému obmedzeniu zhromaždenia extrémistických skupín, ktoré by sa dali buď zakázať alebo sa smeli uskutočniť len v priestore vyhradenom na tento účel.

Ak by sme aj ľahkomyseľne opomenuli riziko, spočívajúce v zneužiteľnosti takéhoto opatrenia na domácej politickej scéne, je tu ešte všeobecný sklon bagatelizovať: Zo sto štyridsiatich demonštrantov, zadržaných políciou, takmer šesťdesiat pochádza z Česka. Tých osemdesiat Slovákov teda predstavuje zanedbateľné číslo, ktoré sa poľahky rozplynie v tradičnom spôsobe, akým sa u nás evidujú rasovo motivované a iné extrémistické trestné činy: zväčša ako výtržnosť alebo priestupok. Preto ich v minulom roku bolo len štyridsať. Podistým to nikoho neudivuje, rovnako ako sa nik nepozastavuje nad tým, že na bratislavských Pasienkoch, kde futbalový Slovan hráva domáce zápasy, jeho tvrdé jadro fanúšikov vešia na plot transparent s nápisom „devínsky masaker“, čo je odkaz na tragickú, päť rokov starú udalosť, ktorá sa odohrala v byte sčasti rómskej rodiny na sídlisku v Devínskej Novej Vsi.

Počas žilinského, rovnako motivovaného, no počtom holohlavých fanatikov skôr komorného zhromaždenia, ktoré nasledovalo po tom bratislavskom, sa z davu ozývali výkriky „Bude vojna!“ Akiste raz bude, dovtedy však budú obavy. Tie najnovšie, slovenské, súvisia s prijatím päťsto žiadateľov o azyl z Rakúska, ktoré denne dostáva zhruba dvesto žiadostí o azyl a jeho utečenecký tábor v Traiskirchene dlhodobo praská vo švíkoch. Len čo sa Slovensko prihlásilo k záväzku dočasne (!) sa postarať o týchto migrantov (ich odsunutie k nám prebieha postupne, v troch vlnách, Obecné zastupiteľstvo v Gabčíkove, o ktorom sa neoficiálne uvažovalo ako o obci s možným prechodným pobytom pre nich, vyhlásilo na 2. augusta referendum. V ňom sa 96.67 percenta hlasujúcich vyslovilo proti utečeneckému táboru. Podľa starostu obce rozhodli v prospech vlastnej bezpečnosti a vlastného zdravia. Ajhľa, k podobnej dikcii sa uchyľovala i vláda, ktorá sľúbila pomoc Rakúsku...

Ukazuje sa, že slovenská časť stredoeurópskeho regiónu je multikultúrna skôr historicky a že tunajšie obavy z migrantov vyplývajú zo strachu z inakosti, z predsudkov, nedostatku informácií a osobných skúseností. Potvrdzujú to i aktuálne štatistiky. Podľa nich Slováci majú mierne negatívnejšie postoje voči migrantom, než je priemer EÚ.

Ozvenou sa ku mne vracia volanie z námestia v Žiline. Niet pochýb, že na svete žije dosť ľudí schopných vyvolať vojnu. Zatiaľ vlády nielen európskych štátov ohlasujú plány na vytvorenie bezpečnostných zón proti státisícom ilegálnych imigrantov, stavajú ploty pozdĺž svojich hraníc a vedno s OSN začínajú riešiť humanitárne katastrofy tam a inde. A nacionalisti sa hotujú vytvárať elitné, svojpomocné, polovojenské oddiely, aby v čase hlbokých spoločenských kríz nahradili vlády a ich represívne zložky.

Mnohí z nás majú obavy, že bude vojna. Ale práve pre tie čoraz zdôvodniteľnejšie obavy neslobodno vlastnou demobilizáciou pritakávať tým, ktorí vojnu chcú a denne hľadajú ľudí podobne zatmených a pomätených myslí.

Marián Hatala

Obsah Listů 4/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Zatmenie, pomätenie, pritakávanie a vojna

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu