Máj 2015 vstúpi do dejín Európy kvôli trom udalostiam. Utopeným utečencom v Stredomorí, úspešnému írskemu referendu o zakotvení manelstva osôb rovnakej sexuálnej orientácie do ústavy a poľským prezidentským voľbám. Utečenci dramaticky pripomínajú závislosť slobody a blahobytu od občianstva. K Írsku som plánoval napísať čosi v zmysle to sa hlasuje, keď biskupi zúia katolícke náboenstvo na tému sex. Plánoval som zovšeobecniť, e výsledok írskeho referenda potvrdzuje trendy, pozorovateľné aj vo východnej Európe, e vyväzovanie sa veriacich zo zovretia doktrinálneho kléru ešte automaticky neznamená konečný posun k liberálnej spoločnosti. Aj manelstvo je koniec koncov inštitúcia prudko tradičná a fakt, e aj katolíci spomedzi nás (a spomedzi seba) si zvykajú na gejov a lesbičky, je len malou náplasťou na akútnu chorobu antiosvietenstva, ktorá sa šíri internetom i na ulici.
Europoslanec Škripek zhodnotil írske referendum ako snahu človeka prerobiť Bohom daný prirodzený poriadok vecí. Konzervatívci, ktorí nepochopili, e zmyslom nedávneho neúspešného referenda o tzv. ochrane rodiny na Slovensku bolo, e väčšine veriacich – podľa sčítaní stále okolo 80 percentám obyvateľov – gejovia a lesbičky nevadia, pokračujú v arogantnej jazde naslepo. Ján Figeľ, ktorý vďaka sociálnodemokratickej strane premiéra nedávno presadil homofóbiu ako ústavnú doktrínu, vníma výsledky referenda v Írsku ako ďalší krok na ceste k spochybňovaniu a oslabovaniu prirodzenej rodiny pod zásterkou moderných ľudských práv. Jeho kolega kresťanský poslanec Mikloško rovno zainkvizoval: Íri... zabudli na Desatoro. To sa im vráti!
V najkatolíckejšej krajine regiónu – Poľsku – sa medzitým konali prezidentské voľby s výsledkom akoby navzdor írskemu referendu. Budúci prezident pochádza z euroskeptickej strany, spriatelenej s orbánovským reimom a s rétorikou konfesionálnej diktatúry. Očakávaný budúci poľský premiér, ktorý ho za kandidáta nasadil, Jarosław Kaczyński strávil víťaznú noc modlitbou na Jasnej Górze v Częstochowej. Dôvodom úspechu krakovského Andrzeja Dudu pravdae nie je Kaczynského pieta. Únava z úspešnej osemročnej vlády stredopravice, príliš sebaistá kampaň protikandidáta a vplyvy ako nezamestnanosť, podpriemerné zárobky väčšiny či slabý výkon verejných sluieb, ktoré napriek impozantnému rastu Poľska v uplynulých rokoch nepocítili všetci Poliaci, určite prispeli k pádu reprezentanta umierneného pravého stredu. Treba však prirátať dve špecifiká, ktoré hrali do karát radikálnejším: silný antiestablišmentovský pocit voličov a globálne trendy.
Okrem tradičného populistického protestu dediny, ktorá je mocno retro a konserwa, treba na vrub úspechu Dudu prirátať protestantov spomedzi spoločensky úspešnejších, medzi nimi najmä mladých voličov. Mladí si nielene nepamätajú reimy Kaczynských, Mečiara či Orbána. Aj taký komunizmus je pre mnohých z nich u len rozprávka o sociálne spravodlivejšom svete, ako je údajne ten dnešný. Alternatívou je potom Kaczynski, Orbán či Jobbik – a to aj bez nutnej podpory putinovských petrodolárov napríklad v poľskom prípade – alebo Fico ochotný pracovať s čímkoľvek sociálne konzervatívnym a národným či bezškrupulózny oligarcha a údajný eštebák Babiš. Ak ešte donedávna platilo tvrdenie ekonómov hlavného prúdu, e globalizácia zasnúbená s trhom prinesie prosperitu celému svetu a politológovia pripomínali, e súčasťou tohto globálneho pokroku musí byť liberálna demokracia – v tom boli stredopravé strany postkomunistickej Európy okrem Maďarska asi najviac myšlienkovo konzistentné –, dnes je situácia iná. Deväťdesiate roky, kedy bolo aspoň jasné, e od populizmu existuje len cesta liberálnej demokracie – a dodnes nikto nič lepšie nevymyslel –, dnes strieda strach o budúcnosť. Ten sa prejavuje volaním po ochrane zemi, krvi a matičky Częstochowskej: O Matko, koniec świata!
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.