Tomáš Horváth

Barbari za bránami

Koncom apríla mala v Bratislave premiéru divadelná hra Dáma bez kamélie z pera súčasného ministra kultúry Mareka Maďariča. Autor, inšpirovaný slávnym románom Alexandra Dumasa, sa do hry snažil podľa vlastných slov pretaviť to, „čo zažíva, prežíva a vidí okolo seba“. Maďarič pôsobí vo vrcholovej politike pomerne dlhú dobu – je členom aktuálne vládnucej strany SMER už vyše trinásť rokov a opakovane zasadol do ministerského kresla – dalo by sa preto očakávať, že hra prinesie pohľad za inak zatvorené dvere. Nie je to síce príbeh zo zákulisia vrcholnej politiky, ale zo života vysokej spoločnosti, nechýbajú v ňom však intrigy a dokonca ani odkaz na garáže stavané na keltskom nálezisku pod Bratislavským hradom, ktoré v hre slúžia ako motív na priblíženie kontrastného vzťahu medzi otcom-developerom a synom-architektom a ich konfliktu kvôli žene, ktorú obaja milujú, hoci v realite sú garáže na hrade prejavom arogancie moci a kultúrneho barbarstva autorových straníckych kolegov, ktorí túto výstavbu iniciovali. Podobne, a zároveň trochu paradoxne, tak ako na javisku znázorňujú spoločenskú smotánku a developerov herci, tí skutoční aktéri, ako napríklad šéf finančnej skupiny Penta či niekoľkí ďalší ministrovi spolustraníci, sedia na premiére v hľadisku.

Maďaričova hra prišla zhodou okolností práve v čase vrcholiacej expanzie ľudí a finančných skupín, ktorých hlavným cieľom je násobenie zisku a rozširovanie majetku. Prišla v čase, kedy je schválený ozdravný plán stavebnej spoločnosti Váhostav patriacej poprednému slovenskému oligarchovi Jurajovi Širokému, ktorá dlhuje stovkám nezabezpečených veriteľov vyše 100 miliónov Eur; vráti sa im napokon ani nie 20 percent. V čase, kedy jedna finančná skupina kúpila veľké vydavateľstvá či ovládla zdravotnú poisťovňu a iná zas vydrancovala Vysoké Tatry a teraz sa chystá naučiť Rakúšanov „ako robiť biznis“. V čase, kedy hrozí odpredaj historickej budovy štátnej mládežníckej organizácie Iuventa sídliacej na jednom z najlukratívnejších miest v Bratislave, do rúk obliehajúcich developerov. Azda aj preto púta hra takú pozornosť – akoby v nej malo byť ukryté vysvetlenie nadchádzajúcej invázie. Nehľadajme však za ňou žiadne skryté posolstvá – Dáma bez kamélie nie je účelová hra, aj keď mnohí by ju za takú radi považovali. Nie je tu preto, aby ofenzívnu expanziu developerov kryla či obhajovala. Je ale dobrým mementom toho, ako ľahko prenikli barbari za naše hranice.

Bolo by celkom mylné očakávať od ministrovej divadelnej hry odkrývanie vnútorných straníckych pomerov, inotaje vyjadrujúce prepojenia politiky s oligarchami či akékoľvek iné doznania a paralely. „Je to iba umenie,“ konštatuje samotný autor, podľa ktorého má hra len poukazovať na krízu v ľudských vzťahoch a v ľuďoch samotných. V takom prípade je ale čarom nechceného, s akou ľahkosťou vytesňuje hodnotové otázky týkajúce sa života spoločnosti mimo politiku, napríklad do sféry umenia, aby tak legitimizovala ich častokrát úmyselnú absenciu vo verejnom a politickom živote. Vytvára sa tak dokonalá ilúzia toho, že hodnotová kríza je individuálna záležitosť, ale netýka sa už vládnucej politickej triedy či spoločnosti ako celku. Takto neukotvená spoločnosť potom nevie definovať svoje hranice, nevie sa brániť pred barbarmi.

Hranice sú žiaduce z jedného dôvodu – pomáhajú nám zorientovať sa v stále zložitejšej geografii spoločnosti. Práve preto sa finančným skupinám v dnešnom tekutom svete darí postupovať s takou ľahkosťou a pohodlne zaberať politickú, verejnú či privátnu sféru – neexistujú hranice, ktoré by sme im vytýčili, a preto ani nedokážeme jasne pochopiť ich vplyv, pochopiť, kým alebo čím to vlastne sú. Dokonale ovládajú schopnosť vytvárať a následne regulovať ľudské potreby, pretože práve to je tá najlepšia živná pôda pre ich biznis. Ich vplyv rastie exponenciálne každým zabratým bodom na mape, a preto môžu postupne prenikať do akejkoľvek zložky života. Nakupujeme u nich všetko, od rožkov cez šunku až po lieky. Nechávame sa ošetrovať v ich zdravotníckych zariadeniach, sme poistení v ich zdravotných poisťovniach. Čítame ich weby a noviny. Cestujeme po nimi vybudovaných cestách, parkujeme na ich parkoviskách stojacich na dávnych náleziskách, lyžujeme na ich svahoch, ktoré ešte donedávna boli našimi. Peniaze máme uložené v ich bankách. A popritom všetkom, aby sme nadobro nestratili vlastnú identitu, posilňujeme obstarožné múry, ktoré mali byť už dávno ruinami – spomeňme si na nedávne stretnutie predsedov českej a slovenskej vlády vo Valticiach a ich rezolútne odmietnutie Úniou navrhovaných kvót na prijatie utečencov zo Sýrie a Blízkeho východu. A pritom nevidíme, že barbari sú už dávno za bránami.

Dá sa vôbec proti takejto invázii brániť? „Hra hovorí, ako si mnohí ľudia predstavujú, že za peniaze si môžu kúpiť všetko, a sú prekvapení, keď to najcennejšie za ne mať nemôžu,“ vysvetľuje minister hlavné posolstvo svojej hry. V hľadisku na konci predstavenia nebadať žiadne prekvapenie, ozýva sa len mohutné standing ovation.

Tomáš Horváth (1989) vyštudoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na FSEV UK v Bratislave.

Obsah Listů 3/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Barbari za bránami

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu