Juraj Buzalka

Konvoje a legionári

Pred jedenástimi rokmi sa Slovensko a šesť ďalších krajín strednej a východnej Európy stali členmi NATO. Česko, Poľsko a Maďarsko už členmi päť rokov boli. V deň výročia vstupu Slovenska do NATO v roku 2015 sa z manévrov v Pobaltí cez ČR presúvala kolóna amerického vojska. Nemenovaný komentátor zo sociálnych sietí glosoval, že keby „Dragúnska jazda“ prechádzala Slovenskom, premiér Fico by dostal pokarhanie z Moskvy a disident komunizmu a bývalý premiér Čarnogurský, ktorý v polovici marca 2015 rečnil v Bratislave proti NATO pred bizarnou skupinkou kryptokomunistov a neonacistov, by sa hodil pod americký transportér ako martýr. Keďže konvoj Slovensko obchádza, tvrdil glosátor, zostane hanba z „vítania“ spojencov na bratoch Čechoch.

Skutočnosť sa vzpriečila očakávaniam, lebo počet vítajúcich výrazne prečíslil odporcov. Patrím do generácie protestujúcich, formovaných odporom k mečiarizmu. Vtedajší ruský režim – v deväťdesiatych rokoch iste slabší ako ten putinovský – sa snažil udržať vplyv na Slovensku napríklad prostredníctvom výhodných cien plynu, politickou korupciou, hoci cez deblokáciu dlhu, či návnadami typu širokorozchodná, o ktorej sa doteraz sníva Róbertovi Ficovi. Po odmietnutí členstva zo strany NATO a EÚ sa Mečiar zastrájal, že keď nás nechcú na Západe, budeme si svoj civilizačný vzťah pestovať s Kremľom. Z odstupu dvadsaťročia túto Jeľcinovu éru experti označujú ako najdemokratickejšiu v moderných ruských dejinách.

Takéto myšlienky ma napadajú v postindustriálnom a na americké pomery chudobnom Binghamtone, päťdesiattisícovom meste niekde v strede Apalačských hôr, tri a pol hodiny jazdy severozápadne od New York City. Listujem pritom v anglickej knižke História binghamtonských Slovákov z roku 2003. Ponúka dokumenty o živote slovenskej a českej komunity v zlatej ére mesta na prelome 19. a 20. storočia. Do pulzujúceho priemyselného centra vtedy migrovali tisícky Slovákov a Čechov. Zostavovateľka pozostalosti po Imrichovi Mažárovi, jeho dcéra Vilhelmína Mažár Satina, v úvode pripomína, ako otec so skupinou binghamtonských Slovákov cestoval do New Yorku, aby hovorili s Tomášom G. Masarykom, „zakladateľom a prezidentom prvej demokracie v strednej Európe“. Medzi najsilnejšie pasáže knihy patria listy legionárov zo starej vlasti domov. V liste datovanom v Bratislave 23. júla 1919 sokol a legionár Pavel Jarábek píše do Binghamtonu, ako pracujú „na vykorenení toho diabla, ktorý by sa postavil našej mladej Česko-Slovenskej republike, pre ktorú toľkí položili životy“. Diablom vtedy boli republiky rád, pokúšajúce sa o boľševickú revolúciu podľa vzoru Ruska.

Možno ak by si Róbert Fico prečítal takú históriu Slovákov v Binghamtone, z ktorých väčšina – ako sám pán premiér – pochádza z okolia Nitry, alebo inú históriu amerických rodákov a spolustrojcov prvej demokracie v strednej Európe, nevylúčil by tým možný kritický názor na rolu USA vo vojne v Iraku, pri vývoji v Latinskej Amerike či pri selektívnej podpore moslimských autokracií. Zdržalo by ho to však od vyhlásení, že cudzie vojská na území Slovenska nechceme, aj keď sú naše vlastné! Netvrdil by, že konflikt na Ukrajine je bojom USA a Ruska, ale uznal že ľudia niekedy bojujú aj za také „banálne drobnosti“ ako sloboda. Tiež by pri tej príležitosti možno konečne vylúčil osobnú podporu Vladimíra Putina 9. mája v Moskve.

Nepamätám si, že by mal súčasný slovenský premiér na amerických spojencov také jednoznačné názory ako napríklad jeho český kolega. Určite by si však pragmaticky porozumel s biznismenom Schröderom. Hodinky iste nosia v podobne vysokej hodnote. Fico tiež dlhodobo dobre vychádza s pánom prezidentom Zemanom. Keby do Moskvy títo „legionári východu“ cestovali spolu, asi jediné pozitívum pre československú demokraciu by bolo, že premiér Fico by mohol pána prezidenta na tribúne podopierať.

Juraj Buzalka

Obsah Listů 2/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Konvoje a legionári

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu