Marián Hatala

Ozveny minulosti a strach z budúcnosti

Stratili sme hodnotu a mieru človeka, zabudli sme, že život je láska a láska je obeť, stal sa z nás ku všetkému ľahostajný dav a naša záchrana a nádej spočíva v návrate k rozumu podrobenému disciplíne, v dôslednom, vierohodnom a hlboko žitom kresťanstve. Politikom sa dá všeličo vytknúť, ale my sme si ich zvolili, a teda nemôžeme priznať, že ich považujeme za krátkozrakých hlupákov, navyše cítime, že sú to tí najlepší z nás, keďže na slovo počúvajú iných, ktorí im nariaďujú a ovládajú ich, roztáčajúc ruletu s fiktívnymi peniazmi, ktoré však musia byť občas podložené našou prácou, prípadne životmi. My, ľudia, ktorých by mal zdobiť rozum, svedomie a zodpovednosť, tvoríme spoločenstvo rozhádaných egoistov, ponáhľajúcich sa priživiť na nešťastí iných, sme zajatí v bezduchom konzume, bohorovní, nadutí, pyšní a netolerantní ani sami k sebe, tobôž k iným. To sú hlavné myšlienky posolstva, ktoré nám adresoval praepositus Kolegiátnej kapituly Všetkých svätých na pražskom Hrade Petr Piťha pri spomienke na obete vojen a totalitných režimov.

Počúvam jeho apelatívnu kázeň a nevdojak listujem v hlavných reáliách a emblémoch našich novodobých dejín. Je zrejmé, že od blbých nálad sa spoločnosť pozvoľna presúva k vyvolávaniu negatívnych emócií, agresívnemu šíreniu fóbií, a to nielen na straníckej, ale i vládnej úrovni. Ako rakovina sa oboma našimi krajinami šíri ľahostajnosť, poslušnosť a strach – najvernejší priatelia tých, čo pre podporu svojich scestných myšlienok, pochybných programov a falošných vízií potrebujú podporu davu, ktorý treba ovládnuť a príležitostne poslať do ďalších bitúnkov. Neoficiálne v mene osobných politických kariér, oficiálne v mene vznešených ideálov, aktuálne vyšitých na bojových zástavách. A tými je aj sociálna spravodlivosť a solidarita s väčšinou, ktorú podchvíľou ohrozuje akási inoverná skupina. Menšina. Vznešeným ideálom je už zase udržanie zaslúženého a stále relatívne vysokého životného štandardu.

Súčasní vodcova kričia tak, že varovné hlasy čoraz menších elít temer nepočuť. A ak ich počuť, sú priveľmi ojedinelé, nuž im netreba venovať pozornosť. Ak predsa len, potom iba preto, aby sa verejne ukázalo na niekoho krivým prstom a mobilizovanému, hry milujúcemu davu sa oznámilo: „Je to bludár, šarlatán, blázon. Človek podozrivý, nebezpečný, nám všetkým zjavne škodiaci. Nedopusťme, aby sa beztrestne potuloval medzi nami!“

Dostatočne frustrovaný a mobilizovaný dav odhalenie takéhoto druhu vďačne prijme. Napokon, vždy radšej načúva Okamurovi či dokonca krajnému extrémistovi Kotlebovi. Josef Čapek či Dominik Tatarka sú preň nečitateľní a neprijateľní.

Nečitateľní, no prijateľní sú skôr majitelia Penty s hodnotou 1,6 miliardy eur, podnikajúci v zdravotníctve, energetike, mäsopriemysle, hutníctve a už i na mediálnom trhu. Obchodujú s jedným či druhým nástupníckym štátom ČSFR s ľahkosťou, s akou krátko po Novembri ´89 začali k nám dovážať lacný čínsky textil. Slovensko-česká dvojica lídrov Penty Haščák & Dospiva absolvovala Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (tak ako synovia Husáka a Biľaka), ktorý im zaručoval kariérny postup v komunistickej diplomacii či v zahraničnom obchode, nehovoriac o tom, že tretina absolventov putovala do KGB a dvadsať percent do vojenskej rozviedky. Od čínskych handier prešli mládenci na obchodovanie s cennými papiermi, a to v období, keď Slovensko pľundrovala a medzinárodne izolovala Mečiarova vláda.

Prečo by to malo byť inak, keď predstavitelia slovenskej Verejnosti proti násiliu pozabudli na celospoločenský akt spravodlivosti a autohygieny. Namiesto toho sa za minulosťou namaľovala hrubá čierna čiara a sieť sa utkala tak, aby v nej neuviazla ani jedna, ani len najväčšia ryba. Prečo by to malo byť inak, keď prvú ponovembrovú vládu na Slovensku viedli komunisti? Takéto rozloženie politických síl oni samotní mohli chápať a akiste aj chápali ako výraz vďaky nežných revolucionárov za to, že im moc odovzdali nenásilne. Z ruky do ruky.

Počúvam kázeň Petra Piťhu a myslím aj na slová básnika Igora Pomeranceva: „Rusko sa odstrihlo od histórie. Všetky jeho politické akcie značí, že je späť v 18. a 19. storočí. Ako by Rusi akceptovali, že sú historickými porazenými. Správajú sa ako gangstri. Rusko je dodnes mentálne na začiatku 19. storočia, kedy sa svárili dve krídla filozofov a mysliteľov – zapadnici a rusofilovia. Sú stratení v histórii, ustrnuli... Tomuto mysleniu zodpovedá aj ich angažmán na Ukrajine.“

V osvietenom človeku, ktorý sa považuje za súčasť ľudského spoločenstva, založenom na hodnotách, ktoré tvoria myšlienkovú os kázne kňaza, lingvistu a niekdajšieho ministra školstva, sa musia miešať ozveny temných období našich dejín so strachom z budúcnosti. Ešte stále je tu však súčasnosť. Bude nám ale nanič a náš strach sa ukáže ako opodstatnený, ak dovolíme, aby zdravý úsudok, existenciálny pocit zodpovednosti a svedomie v permanentnej službe spoločnosti neboli súčasťou imperatívu našich životov, ale naskrze prázdnymi, nič neznamenajúcimi slovami.

Marián Hatala (1958) je básnik, prekladateľ, novinár, kritik, stály spolupracovník Listov.

Obsah Listů 2/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Ozveny minulosti a strach z budúcnosti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu