Marta Frišová

Ako rozdúchavať zlobu

Na Slovensku se 7. února, po uzávěrce tohoto čísla, uskutečnilo tzv. referendum o rodině, v němž mohli občané odpovědět na tři otázky týkající se mj. adopce dětí osobami téhož pohlaví. Aby bylo referendum platné, bylo potřeba účasti nadpoloviční většiny voličů.

Zdá sa mi to, alebo sa táto krajina v posledných dňoch naozaj mení na brešúceho psa? Zisťujem, že sa tu už necítim ako predtým. Nie, nikto ma neohrozuje. Ale keby ma niekto ohrozoval, nikto by ma nebránil.

Keby o mne niekto vyhlásil, že sa nesmiem dotknúť dieťaťa, že som homoloby, že som mor, kto by sa za mňa postavil? Keby povedali, že som špina, ktorú treba vytlačiť za hranice štátu! Keby im na to kývol predseda vlády! Keby na to kývol aj prezident? Keby tomu prezidentovi na to kývli aj nezávislé noviny!

Čo by som tak asi robila?

Ostalo by mi samej vykrikovať, kto v skutočnosti som, že nikomu neškodím, že som spôsobilá vychovávať deti, že žiadne ale nikomu nechcem ukradnúť, to určite nie, chcela by som možno nejaké vychovať – pravdaže lentaké, čo by nikto iný nechcel. To všetko by som mohla hovoriť a písať, a iste by to niekto aj uverejnil, veď je demokracia, a iste by som si na to mohla aj založiť blog v nejakom denníku, spustiť vlastný web, dokonca zbierať podpisy. To by som všetko mohla, ale povedzte mi – načo vlastne? Kto by ma počúval? Ani mňa samu by to nebavilo. A potom – čo už by to bol za život.

To je práve ten omyl, priatelia. Neocitli sme sa uprostred sporu dvoch znepriatelených občianskych iniciatív. Nestoja proti sebe LGBT združenia a Aliancia za rodinu, ako to vždy chcú inscenovať médiá. Nie sú zápoliace družstvá: sú tu ľudia, do ktorých sa v týchto dňoch na Slovensku dá kopnúť, a je tu plno zapálených aktivistov, ktorí sa cítia byť k tomu priamo povolaní Bohom. Z nejakého psychologického dôvodu býva taká úloha aj príjemná. My vás nechceme zabiť, len vás upraceme ako sa zametajú odpadky. A potom sú tu všetci ostatní. Najprv to registrovali len sporadicky, ako hru, bizarnosť, folklór, potom krútili hlavou, a nakoniec, skôr či neskôr, keď hra trvá a už prestala byť hrou, si povedia, že čo ak na tej škodlivosti homosexuálov predsa len niečo bude.

***

Nepriatelia demokracie – tak ako komunisti po roku 1989 – bývajú brilantní v tom, ako sa odvolávať na demokraciu, na slobodu slova, na ľudské práva, proti ktorým pracujú. Iniciátori referenda v tom mali jasno: ak referendum neuspeje, je to tým, že tu nie je demokracia, že médiá ovláda homoloby.

Bolo ľahké volať v ľavicovoliberálnom prostredí Je suis Charlie, dočítala som v liberálnych novinách, ale teraz sa rovnako zastaňte Aliancie za rodiny, ktorej televízia odmietla odvysielať šot o adopciách, ktorý si zadávateli chceli aj riadne zaplatiť. Ako keby Voltaire nepovedal: nesúhlasím s vami, ale budem sa všemožne biť za to, aby ste mohli hovoriť to, čo hovoríte, ale – nesúhlasím s vami, ale budem všemožne šíriť to, s čím nesúhlasím, tým viac, ak to bude platená inzercia. Voltairovské gesto je gestom demokracie, nedotnkuteľnosti slobody. Ak si budeme myslieť, že demokratickou cnosťou je šíriť názor niekoho, komu za jeho názor nič nehrozí, naopak, podporujú ho takmer všetci politici v krajine, tak je to len alibi, alebo zlé nedorozumenie, nepochopenie miery vecí, nad ktorým si zúfam.

Homosexuáli sú Židia dneška, povedala pred rokom v Kyjeve Agniezska Holland, a na Slovensku by to vtedy ešte mohlo znieť trochu exaltovane. V Kyjeve vzhľadom na skúsenosť s protieurópskou Putinovou propagandou vôbec nie: celé roky bol v Rusku ich najmasívnejší argument proti Európe, a tým pádom proti ukrajinskej nezávislosti, že s Európou k nim vpadnú homosexuáli a podrobia si ich.

Hannah Arendtová napísala, že prvým krokom k vyhladeniu je čosi ako ono „vytlačte totu špinu“, zvolanie gréckokatolíckeho farára na svätej omši v Prešove. Prvým krokom je príkaz „nesmiete žiť medzi nami“. V dynamike totalitnej diktatúry je potom ďalším krokom už len „nesmiete žiť“, to je konečný krok.

Referendum malo s každou totalitnou ideológiou spoločný ústredný prvok: identifikovalo nepriateľa, ktorý je príčinou najväčšia zla, ktorému sa rovná rozpadávanie základu spoločnosti. Zdalo by sa, že referendum nikomu, a už vôbec nie nejakej rodine, nič pozitívne neprinesie: žiadne podporné opatrenia, väčšie istoty, výhody, žiadne väčšie práva. Sľubovalo však čosi ešte lepšie: zadosťučenie zo škodoradosti. Legitimizovalo zakazovanú radosť z nenávisti, priťahovalo všetkých sklamaných a nahnevaných a dávalo im oslobodzujúci pocit, že tým nerobia nič zlé, naopak. Rodina je vylučovanie, láska je nenávisť. Toto referendum prevrátilo jazyk presne podľa Orwella.

Je to v istom zmysle koniec náboženstva na Slovensku. V budúcnosti tu už náboženstvo s programom lásky naozaj sotva niečo zmôže, a nepomôže žiadny ani ďalší nebojácny biskup, ktorý by sa znepáčil cirkevnej hierarchii za to, že nazrel do bahna jej účtov. To bude už len vnútorná záležitosť cirkvi. Je to hrozný koniec. Žiadnych desať spravodlivých sa nenašlo. Nie je to nič príjemné pre človeka ako ja, ktorý sa dal pokrstiť v dospelosti. Doteraz som si to nikdy nechcela pripustiť, ale bol to omyl.

Orwellovský obsah tohto boja za rodinu bol obsiahnutý už v referendových otázkach, ale až kampaňou sa otvoril. Hlavné posolstvo sa v skratke odrážalo v dokonale prevedenom mobilizačnom klipe. Muž, žena a chlapček – prebleskne záber na policu s diplomom „pestúnska rodina roka“ – chlapček si kreslí. Žena smutne povie: Adamko, prišli tvoji noví rodičia. Z polotmy, potichu ako zlo samo, vchádza mužská dvojica s potuteľnými, krivými úsmevmi. Prišli si odviesť Adamka. Z nevedomia vylezie archetypálna úzkosť: berú nám naše deti! Dávny reflex, ktorý sa ostatne používal od stredoveku proti Židom, že unášajú, zabíjajú kresťanské deti. Na námietky, že takto adopcie neprebiehajú a že takáto situácia nemôže nastať ani hypoteticky, pán z Aliancie za rodinu v televízii povedal, že cieľom reklamného šotu je predsa vzbudiť emóciu. Je to profesionálny produkt, zacielený rovno na nenávisť.

Ako beží countdown, ďalšie štvanie, pololži aj lži sa pridávajú do tohto anjelského chóru, v ktorom už spievajú z kazateľníc sfanatizovaní farári, pod ochranou svojich nadriadených, náckovia, skinheadi, aj sexom posadnutí anonymi s klipom – takisto profesionálnym – o hladkaní chlapca po lícach a krku štyrmi mužskými rukami, ktorý naznačuje, že homosexuáli si chcú osvojiť deti len, aby si mohli s nimi ešte zvrhlejšie užívať. Mimochodom, rovnako nespravodlivé by bolo, keby niekto nakrútil to isté, len s tým, že mužské ruky by patrili kňazovi, ale to by iste všetky existujúce autority okamžite nahlas odsúdili.

Z toho všetkého si iniciátori referenda umývali ruky a zároveň to vítali – nie ku všetkému sa otvorene hlásili, ale od ničoho sa nedištancovali, za každú podporu boli vďační a hovoriĺi, že im „neprislúcha“ ju hodnotiť. Našli šalamúnsky spôsob, ako rozdúchavať zlobu a zároveň za to nezodpovedať.

Áno, referendum bolo schválené ústavným súdom, vypísané prezidentom, a tým pádom legitímne, také sú pravidlá hry, ktorú všetci potrebujeme. Ako je známe, demokracia má nástroje, ktoré ju samu môžu zničiť, s čím sa sotva dá niečo urobiť, lebo inak by nebola demokraciou. Samotný obsah tohto referenda – to, kam smerujú jeho otázky, bol totalitnou iniciatívou uprostred demokratického, čo ako poruchového, systému, a nemá, zdá sa, silu ho teraz zničiť. Ale to neznamená, že je koniec. Koniec je v demokracii vždy otvorený.

Asi som žila s predstavou, že žijem aj pri všetkej jeho vratkosti v bezpečí úkrytu civilizácie, a že ak niekto začne búrať jej princíp, sme stále všetci pod ochranou inštitúcií, vlády, štátu. Ak ho neochránila vláda, tak by sa na ňu rozkričala opozícia, a ak by zlyhávala aj ona, tak sú tu stále ešte ďalšie demokratické inštitúcie, médiá, kultúrna obec, občianska spoločnosť, intelektuáli, umelci, áno, aj kňazi. Morálne autority. Ale možno nič také ako morálna autorita neexistuje, a sme tu len sami. Sme holí a do úkrytu prší.

Marta Frišová (1962) je prekladateľka, tlmočníčka a editorka; redaktorka internetového projektu www.salon.eu.sk a projektu Listy-Mosty.

Obsah Listů 1/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Marta Frišová

Ako rozdúchavať zlobu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu