Juraj Buzalka

Pamäť Karélie

Z Helsínk do Joensuu je to lietadlom dve hodiny. Z malého letiska sa cestovateľ dostane do príjemného sedemdesiattisícového mestečka na brehoch rieky Pielisjoki. Spolu s asi pätnásťtisíc študentmi a širším zázemím je Joensuu centrom pre vyše stotisíc obyvateľov. Založené bolo v polovici devätnásteho storočia ruským cárom Mikulášom. Karélia bola oddávna územím sporov medzi Švédskom a Ruskom, najmä odkedy Peter Veľký na južnom brehu neďalekého Ladožského jazera založil Sankt Peterburg. Východné Fínsko, ktorého je Joensuu centrom, dnes susedí s ruskou Republikou Karélia. Historická Karélia, okrem menšej časti, dnes patrí Rusku.

Najzásadnejšie zmeny hraníc sa týkali invázie Sovietov koncom roku 1939, ktorá vošla do dejín ako Zimná vojna. Po tvrdej obrane a krátkodobom úspechu Fínov, súvisiacom s postupom hitlerovských vojsk, však vojnu nakoniec vyhral Sovietsky Zväz. Fínsko rozpínavému susedovi odstúpilo takmer tretinu priemyslu, vrátane významného mesta Vyborg (po fínsky Viipuri). Drvivá väčšina obyvateľstva bola evakuovaná. Namiesto nich prišli desaťtisíce sovietskych ľudí. Fínsko, aby si uchovalo politický systém, podstúpilo proces, ktorý dostal názov finlandizácia: prispôsobenie sa vôli veľmoci za cenu prežitia.

Pri dnešnom pohľade na Karéliu po oboch stranách rusko-fínskej hranice, ktorá až za polárny kruh dosahuje dĺžku vyše tisíc tristo kilometrov, má stredoeurópsky pozorovateľ zmiešané pocity. V prvom rade je otázne, či sa strachu z rozpínavého suseda možno zbaviť pokračujúcou neutralitou. Pozorovateľ si však všimne aj prozaickejšie súvislosti, napríklad priepastný rozdiel v infraštruktúre a kvalite života. Vymletú cestu za ruskou hranicou, ktorú po páde komunizmu postavili Fíni, aby sa ako-tak dalo cestovať do kedysi významného mesta na Ladožskom jazere Sortevala a potom ďalej do regionálneho centra Petrozavodsk, štvrťstoročie nikto neopravil. Hladné psy na benzínových čerpadlách, smutní muži a ženy v oknách polorozpadlých drevených domov, ku ktorým ropná konjunktúra nedávnych rokov nedošla ani tak málo ako k ich spoluobčanom vo veľkých mestách, bývalí zamestnanci skrachovaných textiliek a konzervární, ani dnešní baníci, lesní a drevárski robotníci, isto netušia, ako vyzerá Karélia vo Fínsku. Karélia, ktorú križujú kvalitné cesty bez vysokej buriny, pozdĺž ktorých svieti žltá páska, aby chránila losy pred smrťou pod kolesami áut...

Na malebnej drevenej stanici v Joensuu pristavujú rýchlik, ktorý potom uháňa dvestovkou západným smerom. Pri svišťaní snehu míňa brezy a ihličnany, upravené drevené domčeky s oknami s bielym rámovaním, jazierka a potoky. Vo vozňoch možno použiť wifi, ktoré nevypadáva ako napríklad v InterCity Kriváň hneď za Trnavou. Za riedko osídlenou Karéliou sa ráz krajiny mení. Vlak prechádza do južného Fínska, míňa okrem iných Lahti a Tikkurilu. Nádherná stavba helsinskej železničnej stanice z roku 1919 z kresliacej dosky slávneho Saarinena víta čistotou a istotou, najviac samozrejme na záchodoch. Návšteva tej Karélie, ktorá zostala za hranicou Európskej únie, sa javí ako sen, v ktorom je najupravenejšia budova sídlo putinovej bezpečnosti FSB a v ktorom strašia namosúrení pasováci a korpulentné odfarbené bárišne v uniformách. Na takéto poznanie naozaj geopolitika nestačí...

Juraj Buzalka

Obsah Listů 1/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Pamäť Karélie

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu