Tomáš Horváth

„#“ – symbol jednoduchosti

Bežnou súčasťou internetových sociálnych sietí a elektronickej komunikácie sa stalo používanie tzv. hashtagov – kľúčových slov, označených znakom „#“, odkazujúcich k širšiemu fenoménu či udalosti. Tieto kľúčové znaky predstavujú zaujímavý paradox: čím je realita zložitejšia a komplexnejšia, tým jednoduchšie vyjadrovacie a komunikačné prostriedky používame. A možno vďaka nim aj jednoduchšie uvažujeme.

Nemusíte byť užívateľmi Facebooku alebo Twitteru, aby ste zaregistrovali spojenie #JeSuisCharlie, teda mantru, čo kolovala všetkými médiami po útokoch na parížsku redakciu satirického časopisu. Jej základné posolstvo bolo čitateľné – solidarizovať sa so zavraždenými novinármi a zasadiť sa za slobodu slova. V symbolickej rovine nepochybne silné gesto. Fotografia státisícov mierumilovne protestujúcich ľudí, pochodujúcich parížskymi ulicami, a pod ňou tento krátky hashtag, boli zreteľnou odpoveďou radikálnym fundamentalistom.

Vďaka skratkám máme schopnosť navzájom efektívne komunikovať v každodennom živote. Výstižné frázy, slogany a heslá sú neodmysliteľnou súčasťou politického marketingu. V hodnotových sporoch je však za zdanlivo jednoduchým symbolom ukrytá viacznačnosť, vyžadujúca si citlivé rozlišovanie a narábanie s informáciami. Viacznačnosť sa ale dá ľahko obísť, a to tak, že ju vytesníme do čarovného znamienka „#“. Vtedy môže nastať nedorozumenie, či dokonca sploštenie vnímania reality prostredníctvom takýchto „plochých“ symbolov.

V tomto zmysle bolo zaujímavé sledovať búrlivú debatu v českých médiách, ktorá sa rozprúdila po tom, ako sa Tomáš Halík vyjadril, že nie je Charlie a že sloboda slova ide ruka v ruke so zodpovednosťou. Halík pritom neurobil nič iné než to, že odstránil znamienko „#“. Poukázal na to, že obsah, ku ktorému ten symbol odkazuje, má nie jednu rovinu, ale viacero rovín. Pripomenul, aby sa aj z tohto prostého a jasného gesta solidarity nestal jednorozmerný symbol splošteného vnímania toho, čo nazývame slobodou.

Na Slovensku sme si na tieto znamienka akosi privykli. Po dlhšom čase našou spoločnosťou zmieta konflikt celospoločenského rozsahu. Spôsobené je to tým, že po prvý raz došlo k využitiu nástroja priamej demokracie a k jeho naplneniu hodnotovým (je prinajmenšom otázne, či aj hodnotným) obsahom. Spor okolo februárového „referenda za rodinu“, obsahujúceho tri otázky o manželstve, adopciách a sexuálnej výchove, prebiehal na princípe jednoduchého označovania: #homoaktivisti - #katolibanci, #trikrátáno - #bojkotujem, #fanatici - #fanatici. Jedným slovom, #kultúrnavojna. Vytesňujeme komplexnosť do zjednodušujúcich hashtagov. S nimi sa omnoho ľahšie vedú spory a vyznačujú demarkačné čiary.

Problém v súvislosti s referendom spočíval v tom, že tento znak používame pričasto a v situáciách, ktoré si vyžadujú otvorený, dlhodobý dialóg a aspoň minimálnu snahu načúvať jeden druhému. Ďalší problém tejto formy komunikácie a uvažovania tkvie v tom, že nám umožňuje vyhnúť sa priamej názorovej konfrontácii. Preto sa verejná debata odohráva ukrytá za hashtagmi, na blogoch, v diskusiách pod článkami na internete a facebookovými statusmi. Temer úplne absentuje odborný dialóg. Je pozoruhodné, že žiadne médium neprinieslo rozhovor s ministrom práce sociálnych vecí a rodiny. Neoperuje sa s faktami, ale s emóciami, ktoré najlepšie vyjadríme (akože inak?!) dákym šťavnatým hashtagom.

Žiaden z bojujúcich táborov neráta vo svojej predstave o spoločnosti so vzťahovou rovinou. Akoby bol svet vystavaný len z odosobňujúcich hashtagov – každý má svoju zidealizovanú predstavu o tom, v akej krajine chce žiť, zabúda sa však na to, že v tejto krajine žijeme a budeme žiť spoločne a že tu budú koexistovať rôzne názory.

Či chceme či nie, spôsob, akým navzájom komunikujeme, hovorí čosi aj o našom vzťahu k adresátom. Keď má väčšina problém prijať, alebo čo i len si predstaviť inštitucionálne vyjadrenie vôle menšiny, treba najprv porozumieť, prečo to tak je (napr. že sme uplynulých dvadsaťpäť rokov pristupovali k budovaniu inštitúcií skoro výhradne na národnom, t. j. väčšinovom princípe), a až následne sa pustiť do vecnej výmeny faktami podložených názorov. To je však proces trvajúci niekoľko rokov, a nie týždňov.

Dúfajme, že zbrane po referende aspoň na čas utíchnu. Ťažko povedať, či sa prejavia politické ambície jeho iniciátorov a či budú stále tlačiť na pílu a naďalej sa s odporcami navzájom dráždiť. V každom prípade je spoločnosť týmto bojom už teraz unavená, znechutená. Azda sa naskytne príležitosť, aby sa k slovu dostali ľudia, ktorých hlas v huriavku zvady zanikol, alebo ho zatiaľ nebolo počuť: odborníci, aktívni občania, kriticky zmýšľajúci kresťania – všetci, čo si ctia dialóg a sú schopní komunikovať s úctou a rešpektom. Ide o to, aby sa zapojili do rozpravy, ktorej predmetom bude riešenie reálnych problémov slovenských rodín a ktorá sa stane len jednou z mnohých tém popri iných, pálčivejších problémoch. Azda bude konečne počuť ľudí, ktorí prinavrátia dôležitosť referendom sprofanovanému pojmu rodiny tým, že budú komunikovať bez konšpirácií, nepodložených faktov, vybičovaných emócií, bez zjednodušujúcich hashtagov. Nastal by tak #konečnepokoj.

Tomáš Horváth (1989) vyštudoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na FSEV UK v Bratislave.

Obsah Listů 1/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

„#“ – symbol jednoduchosti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu