Benou súčasťou internetových sociálnych sietí a elektronickej komunikácie sa stalo pouívanie tzv. hashtagov – kľúčových slov, označených znakom #, odkazujúcich k širšiemu fenoménu či udalosti. Tieto kľúčové znaky predstavujú zaujímavý paradox: čím je realita zloitejšia a komplexnejšia, tým jednoduchšie vyjadrovacie a komunikačné prostriedky pouívame. A mono vďaka nim aj jednoduchšie uvaujeme.
Nemusíte byť uívateľmi Facebooku alebo Twitteru, aby ste zaregistrovali spojenie #JeSuisCharlie, teda mantru, čo kolovala všetkými médiami po útokoch na parísku redakciu satirického časopisu. Jej základné posolstvo bolo čitateľné – solidarizovať sa so zavradenými novinármi a zasadiť sa za slobodu slova. V symbolickej rovine nepochybne silné gesto. Fotografia státisícov mierumilovne protestujúcich ľudí, pochodujúcich parískymi ulicami, a pod ňou tento krátky hashtag, boli zreteľnou odpoveďou radikálnym fundamentalistom.
Vďaka skratkám máme schopnosť navzájom efektívne komunikovať v kadodennom ivote. Výstiné frázy, slogany a heslá sú neodmysliteľnou súčasťou politického marketingu. V hodnotových sporoch je však za zdanlivo jednoduchým symbolom ukrytá viacznačnosť, vyadujúca si citlivé rozlišovanie a narábanie s informáciami. Viacznačnosť sa ale dá ľahko obísť, a to tak, e ju vytesníme do čarovného znamienka #. Vtedy môe nastať nedorozumenie, či dokonca sploštenie vnímania reality prostredníctvom takýchto plochých symbolov.
V tomto zmysle bolo zaujímavé sledovať búrlivú debatu v českých médiách, ktorá sa rozprúdila po tom, ako sa Tomáš Halík vyjadril, e nie je Charlie a e sloboda slova ide ruka v ruke so zodpovednosťou. Halík pritom neurobil nič iné ne to, e odstránil znamienko #. Poukázal na to, e obsah, ku ktorému ten symbol odkazuje, má nie jednu rovinu, ale viacero rovín. Pripomenul, aby sa aj z tohto prostého a jasného gesta solidarity nestal jednorozmerný symbol splošteného vnímania toho, čo nazývame slobodou.
Na Slovensku sme si na tieto znamienka akosi privykli. Po dlhšom čase našou spoločnosťou zmieta konflikt celospoločenského rozsahu. Spôsobené je to tým, e po prvý raz došlo k vyuitiu nástroja priamej demokracie a k jeho naplneniu hodnotovým (je prinajmenšom otázne, či aj hodnotným) obsahom. Spor okolo februárového referenda za rodinu, obsahujúceho tri otázky o manelstve, adopciách a sexuálnej výchove, prebiehal na princípe jednoduchého označovania: #homoaktivisti - #katolibanci, #trikrátáno - #bojkotujem, #fanatici - #fanatici. Jedným slovom, #kultúrnavojna. Vytesňujeme komplexnosť do zjednodušujúcich hashtagov. S nimi sa omnoho ľahšie vedú spory a vyznačujú demarkačné čiary.
Problém v súvislosti s referendom spočíval v tom, e tento znak pouívame pričasto a v situáciách, ktoré si vyadujú otvorený, dlhodobý dialóg a aspoň minimálnu snahu načúvať jeden druhému. Ďalší problém tejto formy komunikácie a uvaovania tkvie v tom, e nám umoňuje vyhnúť sa priamej názorovej konfrontácii. Preto sa verejná debata odohráva ukrytá za hashtagmi, na blogoch, v diskusiách pod článkami na internete a facebookovými statusmi. Temer úplne absentuje odborný dialóg. Je pozoruhodné, e iadne médium neprinieslo rozhovor s ministrom práce sociálnych vecí a rodiny. Neoperuje sa s faktami, ale s emóciami, ktoré najlepšie vyjadríme (akoe inak?!) dákym šťavnatým hashtagom.
iaden z bojujúcich táborov neráta vo svojej predstave o spoločnosti so vzťahovou rovinou. Akoby bol svet vystavaný len z odosobňujúcich hashtagov – kadý má svoju zidealizovanú predstavu o tom, v akej krajine chce iť, zabúda sa však na to, e v tejto krajine ijeme a budeme iť spoločne a e tu budú koexistovať rôzne názory.
Či chceme či nie, spôsob, akým navzájom komunikujeme, hovorí čosi aj o našom vzťahu k adresátom. Keď má väčšina problém prijať, alebo čo i len si predstaviť inštitucionálne vyjadrenie vôle menšiny, treba najprv porozumieť, prečo to tak je (napr. e sme uplynulých dvadsaťpäť rokov pristupovali k budovaniu inštitúcií skoro výhradne na národnom, t. j. väčšinovom princípe), a a následne sa pustiť do vecnej výmeny faktami podloených názorov. To je však proces trvajúci niekoľko rokov, a nie týdňov.
Dúfajme, e zbrane po referende aspoň na čas utíchnu. Ťako povedať, či sa prejavia politické ambície jeho iniciátorov a či budú stále tlačiť na pílu a naďalej sa s odporcami navzájom drádiť. V kadom prípade je spoločnosť týmto bojom u teraz unavená, znechutená. Azda sa naskytne príleitosť, aby sa k slovu dostali ľudia, ktorých hlas v huriavku zvady zanikol, alebo ho zatiaľ nebolo počuť: odborníci, aktívni občania, kriticky zmýšľajúci kresťania – všetci, čo si ctia dialóg a sú schopní komunikovať s úctou a rešpektom. Ide o to, aby sa zapojili do rozpravy, ktorej predmetom bude riešenie reálnych problémov slovenských rodín a ktorá sa stane len jednou z mnohých tém popri iných, pálčivejších problémoch. Azda bude konečne počuť ľudí, ktorí prinavrátia dôleitosť referendom sprofanovanému pojmu rodiny tým, e budú komunikovať bez konšpirácií, nepodloených faktov, vybičovaných emócií, bez zjednodušujúcich hashtagov. Nastal by tak #konečnepokoj.
Tomáš Horváth (1989) vyštudoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na FSEV UK v Bratislave.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.