Ferdinand Vrábel

T. G. Masaryk a vojna

Každú vojnu po jej skončení analyzujú rôzni autori. Ako na bežiacom páse sa publikujú spomienky, denníky aj teoretické spisy od jej priamych účastníkov cez vojvodcov, vojenských teoretikov, politikov až po prostých vojakov i autorov krásnej literatúry. Ak taký konflikt trvá dlhšie, vyskytujú sa rozbory už počas jeho trvania a z rôznych fáz jeho priebehu. Takéto materiály sa prirodzene stretávajú s veľkým záujmom už u súčasníkov, veď kto by nechcel vedieť, ako vojna skončí, aj keď sú to len prognózy, ktoré sa nemusia ani čiastočne potvrdiť, alebo kto by si nechcel doplniť, prípadne poopraviť svoje úvahy, alebo aspoň zoznámiť sa s tým, čo si o prebiehajúcej vojne myslia iní ľudia a možno lepšie informovaní znalci? Tieto úvahy sú však veľmi zaujímavé aj ako historický prameň pre nasledujúce pokolenia, pretože poskytujú bádateľovi veľký zdroj poučenia o tom, ako o vojne premýšľali súčasníci, čo od nej očakávali, ako sa snažili vyrovnať s tým, čo je jej cieľom, aké bude mať dôsledky, ale hlavne kto vojnu zapríčinil, kto je vinníkom, alebo či vznikla úmyselne, alebo mimovoľne akýmsi súbehom nešťastných náhod, skrátka, či ju niekto začal zámerne, alebo len vypukla. Je to veľmi zaujímavé, pretože ak by sme vychádzali zo všeobecne známej poučky klasika náuky o vojne Karla von Clausewitza (1780–1831), malo by to byť jednoznačné: vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami, teda za ňou stoja politické (a ekonomické) plány, výpočty, úmysly, zámery, koncepcie... Pokiaľ ide o prvú svetovú vojnu, často sa vyskytujú aj rôzne bonmoty, ktorými sa autori snažia jej začiatok vystihnúť. Napríklad súčasný ruský historik Alexander Michailovič Fomin jej vypuknutie charakterizoval ako „očakávanú neočakávanosť“ – všetci sa na ňu pripravovali po celé desaťročia, ale potom boli napriek tomu šokovaní rýchlosťou a akousi nezvratnou osudovosťou – fatalitou udalostí v strede leta toho osudného roku 1914.

V našom prostredí je známych viacero dobových rozborov prvej svetovej vojny; z nich niektoré sa stali výdatným prameňom poučenia pre neskoršie štúdie a knižné publikácie o vojne. Historici u nás sa azda najviac zaoberali na českej strane analýzami Tomáša Garrigue Masaryka v časopisoch Čas a Naše doba, ktoré uverejnil už v prvých týždňoich vojny.

Masaryk bol nielen filozof a sociológ, ale aj aktívny rakúsky politik, ktorý z vlastných ciest poznal USA, západnú Európu, Nemecko, Rusko aj Balkán a pred vojnou mal ako poslanec mnohé rozhovory s vedcami i politikmi najrôznejšieho zamerania, čo mu pri jeho analýze vojny neskôr výdatne pomohlo. U Masaryka sú významnou zložkou jeho úvah údaje štatistické – počty obyvateľov, stavy armád, prehľady o loďstve atď. Masaryk ako sociológ, zvyknutý bežne pracovať so štatistikami a opierať svoje úvahy aj o čísla alebo nimi svoj výklad dopĺňať a ilustrovať, si ich dôležitosť veľmi naliehavo uvedomoval. Venuje však veľa miesta aj úvahám o charaktere vojny, o jej rasovej a národnostnej stránke, o úlohe náboženstva a kultúry, o zemepisných faktoroch a pod.

Masarykove úvahy sa uberajú aj teoreticko--prognostickým smerom. Tým sa vysvetľuje, že vývoj čoskoro jeho názory veľmi silne poopravil. Týka sa to predovšetkým jeho slov o tom, že vo vojne „Nepůjde jen o přeměnu mapy (ta v Evropě snad ani nebude tak značná)...“, aj keď tu musíme nepochybne vziať do úvahy aj Masarykovu opatrnosť a snahu vyhnúť sa zabaveniu článku cenzúrou. Je predsa známe, že pôvodne s rozbitím, resp. rozpadom Rakúsko-Uhorska nepočítal, usiloval o jeho reformu (akési federalistické prebudovanie monarchie) a už pred vojnou venoval svoju pozornosť aj Slovákom. Akékoľvek spojenie českého a slovenského národa v nejakej štátnej forme si však zmenu hraníc nevyhnutne vyžadovalo. Ostatne aj Milan Rastislav Štefánik sa už v roku 1913 vo svojich úvahách o budúcnosti vyjadril, že vojna prinesie pre Slovákov možnosť riešiť svoje postavenie, a teda aj zásadnú zmenu na mape strednej Európy.

Masaryk dobre vystihol situáciu v prvých týždňoch konfliktu: čoho „se všichni báli, a co pokládali za nemožné, protože tak hrozné, stalo se skutkem; svět rozestupuje se na dva válčící tábory, milionové armády táhnou proti sobě a utkávají se v odhodlaném boji, třeba že před chvílí ohromná většina bojujících si války nepřála“. Pripomína, že ide o vojnu svetovú, a pritom zároveň nejde ale ani o vojnu rasovú a národnú, nejde o boj o kultúru, ale o moc a o prvenstvo, a dotýka sa aj náboženskej stránky vojny. Na jednej strane sa falošne poukazuje, že ide o boj kultúrne vyspelejších (hlavne Nemcov) národov proti menej vyspelým (predovšetkým Rusom), ale Masaryk na prvom mieste zdôrazňuje boj Nemecka a Anglie o moc. „Rozhodujícím a vědomým motivem a důvodem je zájem hospodářský a politický (mocenský), zájem o vliv a nadvládu; proto také je boj mezi velmocemi, mezi státy nejmocnějšími.“ Charakter vojny, jej skutoční pôvodcovia a ich zámery sa najviac prejavili podľa Masaryka v tom, že Nemecko vypovedalo vojnu Rusku skôr ako samotné Rakúsko, a tak isto aj vo vypovedaní vojny Anglickom Nemecku: „Válka Anglie proti Německu dává celé spleti válek ráz a charakter: velmoci bojují o svou moc a své prvenství.“.

Slovenský evanjelický kňaz Fedor Ruppeldt vo svojich úvahách poukázal na to, že tento rys vojny – boj o moc a nadvládu – sa niektorí pisatelia snažili zakrývať: napríklad podľa nemeckých katolíkov je právo a spravodlivosť na strane Nemecka a najväčšie nebezpečenstvo vraj hrozí od pravoslávnych „moskovitov“, lebo ich víťazstvo by najviac poškodilo katolicizmus. Ruppeldt nesúhlasí s názorom lipského profesora Karla Lamprechta, podľa ktorého vo vojne bojujú Nemci a Slovania latinských obradov proti Slovanom východnej cirkvi, pretože väčšia polovica celého, k latinskej cirkvi patriaceho národa poľského bojuje v tábore Rusov a naopak, v tábore Nemcov bojujú popri Slovanoch západných cirkví aj Slovania východného rítu. Lamprechta spomína aj Masaryk v tej časti svojho článku, kde pripomína, že niektorí nemeckí historici (medzi nimi aj Lamprecht) poukazujú na boj proti kultúrne zaostalým Rusom a celkom v zmysle názorov cisára aj kancelára Theobalda Bethmann-Hollwega zdôrazňujú aj to, že ide o súboj germánstva a slovanstva. Lamprecht však nevysvetľuje, že prečo Nemecko zaútočilo na Francúzsko a ako to súvisí s bojom proti slovanstvu. Cisár Viliam II. hovoril doslova o tom, že „ruská vláda je hnána k válce z nenasytného nacionalismu; v Bílé knize mluví se zřetelněji o panslavismu toužícím po tom, aby veškeří Slované dostali se pod Rusko“. Nemecký panovník však o pangermánskych snahách a nemeckom nacionalizme cudne pomlčal...

Masaryk venuje veľkú pozornosť aj zemepisným faktorom a počtom obyvateľov, ktorý je určujúci pre číselný stav armád. Zdôrazňuje, že vývoj je priaznivý Nemecku a nepriaznivý Francúzsku, čím vysvetľuje aj potrebu francúzsko-ruského spojenectva, kde Rusko má cenu hlavne ako nevyčerpateľný zdroj živej sily. Masaryk bol však pri odhade demografického vývoja Nemecka príliš optimistický a tieto úvahy neskôr podstatne korigoval. V známej prednáške v Londýne (19. 10. 1915), ktorou začínala svoju činnosť Škola slovanských štúdií na King's College, poukázal na to, že pôrodnosť už klesá aj v Nemecku.

Masaryk si však uvedomuje, že u armád rozhodujú aj ďalšie charakteristiky: „... osobní zdatnost různých vojsk a jejích oddílů, připravenost ve výzbroji a v zásobování, připravenost finanční, výhody a nevýhody bojiště atd.“ Je celkom zrejmé aj to, že podrobne študoval odbornú vojenskú literatúru, čo mu umožňuje robiť aj vcelku dosť presné odhady, že napríklad Nemci nebudú proti Rusku postupovať v smere na Moskvu, ako to urobil Napoleon, ale na oveľa dôležitejší Petrohrad a pobaltské krajiny, alebo argumentovať problematikou zložitosti zásobovania veľkých vojenských zoskupení. Podrobne rozoberá, koľko potravín spotrebuje armáda denne, či to, že trén armádneho zboru dosahuje dĺžku až 22 kilometrov atď. Otázka dostatku potravín nemôže byť u bojujúcej armády podceňovaná, ak má vojak dobre bojovať, musí byť nasýtený, čo nie je vždy mimo kasární a väčších aglomerácií, teda v poli, jednoduché. Problematika stravovania zaberá vo vojnových memoároch vždy značný priestor. Spoločne so stravovaním tvorila túžba po odpočinku, spánku najzákladnejšie potreby vojakov všetkých čias. Českobudějovický historik Dalibor Vácha zaznamenáva pozornosť, ktorú strave venovali príslušníci čs. zahraničného vojska (légií), najmä zabíjačkám, ktoré boli vždy udalosťou. Dostatok potravín pre civilné obyvateľstvo, resp. ich nedostatok v zázemí pritom môže spätne negatívne ovplyvňovať bojovú morálku vojakov na fronte.

Masaryk zdôrazňuje dôležitosť morí, úžin a vôbec niektorých území pre krajiny vedúce vojnu. Ale Masaryk svoju odbornosť sociológa prezrádza aj rozbormi zamestnanosti obyvateľstva jednotlivých veľmocí a púšťa sa do úvah, aké obyvateľstvo podľa zamestnania je „vhodnejšie“ alebo „schopnejšie“ slúžiť v armáde: „Vůbec dalo by se o tom uvažovat, nemá-li Německo organičtější rozdělení hlavních pracovních tříd než Anglie; otázka je složitá zejména ze stránky vojenské. (Pokud obyvatelstvo zemědělské je pro službu vojenskou a zejména ve válce způsobilejší.)“

V júli 1914 sa ukázalo, že rozhodnutia vlád a diplomatické kroky v najvýznamnejších veciach sa diali takmer bez výnimky v tajnosti, obchádzali sa alebo predchádzali rokovaniam parlamentov a snemov, a národy boli postavené pred fait accompli, hotovú vec pri vyhlásení vojny. Podľa Masaryka zatiaľ (v r. 1914) hlbšie rozbory nemožno robiť: „spleť diplomatického jednání nelze dnes prohlédnout“, pretože diplomatické „akty nejsou známy“.

Márne boli až do zunovania spomínané frázy o tom, že militarizmus je najlepšou zárukou pokoja a stále platí starorímska zásada Si vis pacem, para bellum. Militarizmus nielen že nezabránil vojne, ale svojou prirodzenou fyzickou váhou ju skôr zapríčinil. Hoci sa najmä po vypuknutí vojny jednotlivé znepriatelené národy vzájomne obviňovali z militarizmu, Masaryk vo svojej analýze pripomína, že aj sami Nemci podávajú vlastnými zverejnenými štatistikami presvedčivé údaje o tom, že Nemecko zbrojilo najintenzívnejšie.

Masaryk sa k téme vojny prirodzene vrátil po svojom odchode do exilu, keď v memorandách, prejavoch a článkoch už otvorene odsúdil expanzivitu Nemecka a agresívne zámery monarchie proti malému Srbsku, a vyhlásil, že Česi a Slováci usilujú o samostatný štát. Aj preto bol a ešte aj dnes je niektorými publicistami Masaryk označovaný za militaristu a vojnového štváča. Ale už sa nespomenie to, ako sa vojne snažil zabrániť, ako pred ňou varoval a upozorňoval na fatálne následky možného konfliktu. Snažil sa zmieriť Srbov a Bulharov počas balkánskych vojen a tak isto dohodnúť rokovanie srbského premiéra Nikolu Pašića s rakúsko-uhorským ministrom zahraničných vecí grófom Leopoldom von Berchtoldom. „Referoval jsem Berchtoldovi, ale ten věci nerozuměl a ke smíru nepřivolil... Jen si představme situaci: srbský ministr za vítězné války (tj. v prvej balkánskej vojne – pozn. F. V.) se chce mírnit a podává rakouskému ministrovi zahraničních věcí ruku k smíru – ten však v své velmocenské zpupnosti smír odmítá a hromadí vinu na vinu rakouské provokační politiky. Incident s Berchtoldem mě utvrdil v očekávání války... napadení Srbska Vídní mě nepřekvapilo“, komentuje to stručne Masaryk vo svojich memoároch, ktoré vyšli pod názvom Světová revoluce. Za války a ve válce 1914–1918. A po vypuknutí vojny dodáva: „Věděl jsem, co musíme, co musím dělat já; den ode dne mi to bylo jasnější.“ Áno, až vojna zmenila Masarykov postoj: z pacifistu a humanistu sa stáva vodcom a aj vojvodcom. Pochopil, že ak si Česi a Slováci chcú vo svetovej konflagrácii vybojovať právo na slobodu a svoj štát, musia bojovať, musia si vytvoriť svoje vlastné vojsko. To aj začalo vznikať pred sto rokmi: v auguste–septembri 1914 to bola Česká družina v Kyjeve a Rota Nazdar vo Francúzsku – zárodky našich neskorších légií.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik.

Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

T. G. Masaryk a vojna

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu