Marián Hatala

Smutné slovenské príbehy

Dávno po komunálnych voľbách sa veziete električkou po Bratislave a stretávate jedného kandidáta (na primátora, starostu či poslanca) za druhým – na bilbordoch. Väčšina z nich sa usmieva s výrazom tvrdo trénovaných profesionálov: zhovievavo, blahosklonne i potuteľne. Menšina má úsmev idiotov – amatérov, ktorých tréning bol zbytočne tvrdý. Usmievajú sa však všetci, bez rozdielu farby pleti, pohlavia a hlavne politickej príslušnosti. O to viac, o čo menej je na to dôvodov. Keby električkové koľaje boli o čosi bližšie napríklad k bilbordom s kandidátkami, ešte by vás ovanuli vône deodorantov, antiperspirantov, parfumov i vône rinúce sa zo zázračných fľaštičiek od dekoratérov, vizážistov a „imagemakerov“.

Nestraníckosť a stranícky podfuk

Mnohí z tých otrhaných a stále neprelepených veľkoformátových tvárí z papiera neuspeli vo voľbách do orgánov samosprávy obcí. Vo chvíli, keď ich fotografovali, to, samozrejme, nemohli vedieť, ba ani len tušiť. Nuž sa usmievajú. Do nestranného pasažiera v škrípajúcej plechovej škatuli mestskej hromadnej dopravy by sa ešte mohol zadrapiť čudesný pocit: je mu srdečne jedno, že nominanti prehrali, lebo mnohí z nich si nič iné ani nezaslúžili, a predsa v ňom hlodá zúbok nepokoja a zmätku. Z onoho pretrvávajúceho kontrastu medzi nevedomosťou fotografovaných, dôverčivo vystavovanou objektívu cvakajúcich spúští fotoaparátov, a medzičasom zverejnenými výsledkami volebného boja.

Tie ukázali, že až tridsaťosem percent slovenských miest a obcí povedú nestranícki, nezávislí kandidáti. Obsadia aj dvadsaťdeväť percent z temer 21 tisíc kresiel v mestských a obecných zastupiteľstvách.

Spravodlivejšie by bolo napísať „takzvaní nestranícki a nezávislí kandidáti“. K tomuto podozreniu oprávňuje, povedzme, súboj o úrad starostu bratislavského Starého Mesta. Víťaz ho ukoristil možno len vďaka tomu, že svojim voliacim ovečkám nezabudol zatajiť, že kandiduje za Smer. A túto informáciu zabudol odtajniť aj po voľbách. Akiste iba preto, aby neliezol do kapusty Róbertovi Ficovi, ktorý sa víťazstvom jedného zo svojich ľudí potreboval pochváliť verejne. Bez škrupúľ a bez najmenšej stopy po rumenci. Isteže, takýto vzácny oznam patrí výlučne do agendy predsedu Smeru a jej aktuálnou súčasťou krátko po voľbách bolo porovnať výsledky sociálnej demokracie (samozrejme: dobré) so ziskom občianskej pravice (samozrejme: mizerné). Z centrály vládnej strany, nachádzajúcej sa na Súmračnej ulici v Bratislave, čo je viac ako výrečná adresa.

Bezvládna pravica

Aj slovenská pravica prežíva súmrak. Bývalá generálna riaditeľka najpočúvanejšieho slovenského rádia Expres Eva Babitzová skonštatovala, že pravica sa ocitla v katastrofálnom stave. Podľa nej sa „strany odtrhli od reality a zabudli, že základnou úlohou politiky je spravovať štát a posúvať ho k niečomu lepšiemu“. Preto sa rozhodla, že z SDKÚ odíde a založí novú stranu. Veď „po dvadsiatich piatich rokoch tu máme stále rovnakú generáciu politikov, ak nie v osobách, tak v spôsobe myslenia“.

Možno by neodišla a nezaložila partaj – s názvom Nové tváre Nového myslenia (?), keby v SDKÚ bola úspešná jej kandidatúra na podpredsedníčku strany a keby mal úspech kolega Matej, usilujúci sa získať Frešov post predsedu...

Priebežný výsledok je dosť nepochopiteľný, lebo dáma má za sebou, ako sa u nás módne hovorí, úspešný manažérsky „príbeh“, a navyše, vysoká, hoci slovenská politika predstavuje pre ňu „veľkú výzvu“. Ako sa u nás módne hovorí.

V porovnaní s Babitzovou Frešo zaregistroval len „ľahkú krízu pravicových strán“, z ktorej podľa neho vo voľbách ťažili nezávislí kandidáti. Podistým nemal na mysli Milana Ftáčnika či Pavla Hagyariho, v prvom prípade kandidáta na primátora Bratislavy – neúspešného, nezávislého s podporou Smeru, v druhom prípade kandidáta na prešovského primátora – rovnako neúspešného, rovnako nezávislého, rovnako s podporou Smeru. Vraj preto „treba voličom ponúknuť zrozumiteľných kandidátov a ukázať, že vieme kooperovať“.

Jeho vyjadrenie v slovenskej politickej a spoločenskej praxi znamená, že pri dlhoročnej, priam kontinuálnej agónii intelektuálnejšej časti pravice sa na pódiá pred hŕstky ľudí, nespokojných s vládnou politikou a celkovým smerovaním krajiny, aj naďalej budú škriabať všeobecne zrozumiteľní, vskutku ordinárni ľudoví vodcovia, akých najplnšie stelesňujú Alojz Hlina a Igor Matovič, poslanci NR SR za stranu OĽaNO (Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti). A nič na tom nezmenia Babitzovej žiaľne úvahy o chýbajúcej sebareflexii SDKÚ, niekdajšieho lídra pravice a dnes straničky s trojpercentnými preferenciami, v ktorej i napriek „zúfalej situácii prevážili záujmy takých či onakých skupín nad plánom jej záchrany“.

Ďalšie slovenské príbehy

Médiá a politickí pozorovatelia sa zhodli na tom, že miestne voľby potvrdili rastúcu nevôľu, ba znechutenie voličov i kandidátov zo straníckej politiky. „Zo strán sú voliči frustrovaní, my sme mali príbeh,“ vyhlásil nový primátor Hlohovca Miroslav Kollár v súlade s trendom byť frázovitý.

Pripomeňme si, že spomínanú nevôľu a znechutenie ľudí pomáhajú zvyšovať aj zdanlivé maličkosti: reakcie politikov a ich štábov na svoje prehry a víťazstvá.

Jeden z príkladov poskytol Milan Kňažko: Počas kampane pred prezidentskými voľbami niekoľkokrát v debatách zaútočil na Andreja Kisku, ba neprišiel ho v druhom kole volieb podporiť, hoci mu to verejne prisľúbil. Kňažko, svojho času šéf podprahovej televízie JOJ, teraz neuspel vo voľbách na primátora hlavného mesta. Skončil na treťom mieste a „analyzujúc“ vlastnú prehru, so sebareflexiou, aká je vlastná nielen jemu, ale mnohým slovenským politikom, vyhlásil zhruba toto: Ak ste si ma nezvolili, nebude žiadna zmena!

Pokračujme. Zuzana Ťapáková, ďalšia bývalá generálna riaditeľka (televízie Markíza), verejne podporila Kňažkovu kandidatúru na primátora Bratislavy, no po vyhlásení výsledkov pokračovala v tóne svojho politicky neuspokojeného favorita, ba rázne ho prekročila, keď všetku vinu za Kňažkov neúspech zvalila na médiá, ukazujúc pritom prstom na Iva Nesrovnala, nového primátora hlavného mesta, ktorý – ako je to možné?! – kritické otázky nedostával!

Okrem príbehov o nenaplnených ambíciách, „kamarádšoftoch“, závisti, nenávisti, do neba volajúcom sebectve a o rýdzo manažérskom videní sveta je Slovensko miestom aj mnohých iných, naskrze smutných príbehov.

Odchádzajúci šéfredaktor denníka SME Matúš Kostolný hovorí o úspešnom „príbehu“ týchto novín v oblasti nezávislej žurnalistiky. Jeho nástupkyňa Beata Balogová vraví, že po ňom uvoľnené miesto prijala, lebo sa nevie zmieriť s predstavou, že by tento „príbeh“ nemal mať pokračovanie. Hoci pokračovať fakticky nemôže, vzhľadom na podiel, ktorý v týchto novinách už teraz vlastní z podstaty nenásytná investičná skupina Penta.

O „slovenskom príbehu“ písal literárny vedec a politik Peter Zajac v súvislosti so slovenským centrom PEN-klubu. Ten sa stal pelechom kšeftárov a kupliarov, ktorí majú pramálo spoločné s literatúrou a vonkoncom nič s pôvodným poslaním tejto vo svete rešpektovanej medzinárodnej organizácie.

Úsmevné na oných smutných slovenských príbehoch je iba ak to, že ľudí, čo sú v ich epicentre, uhranulo magické slovko „príbeh“. Ale to už je iný príbeh...

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik, stálý spolupracovník Listů.

Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Smutné slovenské príbehy

Nestraníckosť a stranícky podfuk

Bezvládna pravica

Ďalšie slovenské príbehy

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu