Marián Hatala

Ak mlčíme, klameme si do vrecka

„Ja by som nechcela byť spisovateľkou, lebo ešte neviem poriadne čítať ani písať,“ povedala mi moja dcéra ako päťročná. Keby mali toľko sebareflexie v tele aj niektorí spisovatelia, napadlo mi nedávno pri písaní článku o Slovenskom centre PEN.

PEN na slovenský spôsob

U niektorých jeho členov som nenašiel viac než jedinú samostatne vydanú knihu, ba v prípade Ľubomíra Beláka, popredného funkcionára tejto organizácie, som nenaďabil ani na toto najminimálnejšie minimum. Pravdepodobne si povedal: Čo tam po zásadách anglického klubu, podľa ktorého sa doň prijímajú uchádzači o členstvo, čo tam po knihách a literatúre? On si pred Novembrom ´89 predsa zarábal na svoj tvrdý socialistický chlebík vo švajčiarskych baroch ako hudobník. Legálne, s požehnaním štátostrany. Jemu nebudú nejakí škrabáci (nedajbože disidenti) rozprávať o étose nežnej revolúcie!

Ani vo februári roku 2013, keď sa tento penzionovaný muzikant stal predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (!), teda šiestich spisovateľských organizácií, nemusel – s prepáčením – písať knihy. Jemu ako pokračovateľovi kontinuity vystavila legitimáciu tunajšia spoločenská prax a húfy rovnako kompetentných predchodcov, hoci z trochu vyšších poschodí politiky a kultúry. Vari bývalí ministri hospodárstva Pavol Rusko a Jirko Malchárek, prvý pôvodne novinár z čias Socialistického zväzu mládeže, druhý automobilový pretekár, viedli zle svoj rezort? Dostalo sa naše národné hospodárstvo za ich úradovania do horšej kondície, než bolo predtým? Vari František Tóth, absolvent strojníckej fakulty, ktorý stál na čele slovenskej kultúry, stál zle? Nepevne? Potácala sa s ním i naša kultúra, tradične odkázaná na ochotníkov a dobrovoľníkov, čo preberajú povinnosti ľudí štátneho aparátu a vytvárajú kultúrne hodnoty za menej než omrvinky z hrubého domáceho produktu?

Nič zlé sa nestalo, podľa tohto modelu môže Ktokoľvek bez šajnu o literatúre sedieť v kresle šéfa spisovateľských duší. A môže hovoriť za všetkých, čo sa dobrovoľne vzdávajú svojej jedinej zbrane, ktorou je Slovo vyslovené včas a s vedomím plnej zodpovednosti zaň. Mr. Ktokoľvek môže aj konať, nuž koná: svojvoľne narába s jemu zvereným spoločným majetkom, ignoruje povinnosť podávať informácie, opakovane porušuje stanovy a odmieta všetky pokusy o kontrolu svojho „účinkovania“. A ešte kšeftuje s ideami a hodnotami naprieč stavovskými spoločenstvami, to jest vyzýva na urobenie hrubých a ešte hrubších čiar za minulosťou, horlí za národné zmierenie, v jednom mlynčeku melúc nežných revolucionárov z Novembra '89, reakčno-naftalínových prdúskarov z Matice slovenskej i večne sivé eminencie, číhajúce na príležitosť reštaurovať spôsoby svojich veľkých minulorežimných učiteľov.

Víťazný priemer a podpriemer

Ja viem, už sa opakujem. A pripadám si ako profesionálny vrhač hrachu na stenu. Mojou obľúbenou hrsťou hrachu sú – ach, áno, už zase – záverečné verše z básne Hansa Magnusa Enzensbergera Ďalšie dôvody, prečo básnici klamú: „Lebo slová prichádzajú neskoro / či privčas / lebo je to ktosi iný / vždy ktosi iný / kto tu rozpráva / a preto lebo ten / o kom je reč / mlčí.“

Je v nich totiž všetko, čo možno prepísať do prózy našej každodennej: Zmáha nás únava zo všeobecných pomerov. Sme zradení ľahkomyseľnou ústupčivosťou. Ustrnuli sme v alibistickej ľahostajnosti. Vo výhľade nám prekážajú horizonty vlastného utilitarizmu: ja a moje autorské čítania, ja a potlesk pre mňa, ja a moje publikovanie, ja a moje štipendiá, zahraničné kontakty, ktoré nikomu neprezradím, nech sa aj vďaka mne napĺňa príslovie o susedovi a skapanej koze. Veď prácu a spoluprácu v prospech celku, kolegialitu a solidaritu považujeme za čosi nadosobné, abstraktné, nepochopiteľné.

Dobrovoľne sme opustili verejný priestor, ktorý by sme ako spisovatelia, ľudia kritického ducha, ako občania s istou mierou politickej kultúry a citlivosti mali bedlivo strážiť. Spoluvytvárať. Kultivovať. A tak sa verejný priestor plní aj ľuďmi, ktorí literatúre rozumejú ako vtáky ornitológii a literárnu prevádzku spájajú so službou sebe samým.

Mlčíme, zatiaľ čo iní hovoria za nás s neznesiteľnou naliehavosťou barovej odrhovačky. Klameme si do vrecka, píšuc o všetkom inom, len nie o tomto našom zlyhaní, vďaka ktorému sa k dôležitým funkciám v politike a kultúre dostávajú ľudia víťazného priemeru a podpriemeru, náhradníci náhradníkov z tej najhoršej kádrovej rezervy.

To, čo sa nemení, sú dôvody tohto stavu, odnepamäti rovnaké: „Veď ešte vydržme, nie je to až také vážne, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak sa aj ozvem, beztak sa nič nezmení. Nech začnú iní, ja sa pridám. Ozvem sa, pridám sa, len čo bude nádej, že sa spoločná vec podarí...“

Lenže ona „nádej“ zvysoka kašle na takéto naše „predsavzatia“ a prestíž spisovateľa ďalej klesá k suterénu, ruka v ruke s mizerným spoločenským postavením básnikov a prozaikov.

Dá sa to povedať aj inak: On nič, on muzikant, ja nič, ja spisovateľ.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik, stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 5/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Ak mlčíme, klameme si do vrecka

PEN na slovenský spôsob

Víťazný priemer a podpriemer

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu