Juraj Buzalka

Československý cynický pragmatizmus

Od prvých protestov na Majdane možno v oboch častiach bývalého Československa pozorovať zvýšenú intenzitu postojov, ktoré sú pokračovaním „blbej nálady“ po opadnutí eufórie novembra 1989. Akýsi „politický realizmus“ – údajne pragmatické, triezve či „geopolitické“ hodnotenie spoločenských a politických javov a procesov – až príliš pripomína rezignáciu na aktívne občianstvo z kníh o normalizácii. Na Slovensku sa v liberálnych kruhoch rezervovanosť k zločinom Kremľa u politikov i populácie vykladá ako pozostatok mesianistického rusofilstva či prejav dezorientovanosti rodákov v medzinárodných vzťahoch. Blbá nálada sa však primárne neprejavuje pochopením pre Putina, rusofilstvo je len zahraničnopolitickým prejavom pesimistického a pasivistického pohľadu na základy demokratického systému. Ten je pre pivného analytika nástrojom mocných, ktorí na úkor masy voličských obetí korumpujú politickú triedu a pomáhajú korporáciám vyciciavať konzumentov.

Pragmatizmus v najvyššej politike, ktorú možno v ukrajinskej relácii vystopovať v dôraze na „obchod“ pred akýmikoľvek právom a morálkou, je prejavom poddania sa politickej triedy najprimitívnejším chlebovým náladám voličstva. Takýto cynizmus nemá programové smerovanie, je iba o ilúzii prežívania v zátiší s plným bruchom. Teoreticky by v dnešnej dobe viac svedčil kalkulujúcim stúpencom trhovej racionality. O to viac desí hnedý pragmatizmus nominálne ľavicovej elity.

V každodennom živote – napríklad na sociálnych sieťach alebo v krčmách – si v otázkach európskeho Východu až zázračne rozumejú konzervatívni nacionalisti s „alternatívnymi“ ľavičiarmi a stúpencami konšpirácií rôzneho odtieňa a farby od neofašistov až po lunatikov. Ani jedni ani druhí ani tretí si nemôžu pamätať reálny socializmus, napriek tomu majú nostalgické narážky na socialistické „Dolce Vita“, plné ústa antiamerikanizmu a ľudských práv. V útlaku Putinovho režimu voči vlastným občanom či susedným krajinám vidia reakciu na rozpínavosť Západu. Cynizmus takejto mladej generácie voči demokracii – napríklad pri vysmievaní sa z naivity demonštrantov na mrznúcom kyjevskom námestí – je preto desivejší ako pragmatizmus starej politickej ľavice.

Pamätám si časy, keď u nás nebolo v móde vyznávať postoje, ktoré západoeurópskemu uchu už vtedy zneli ako ľavicovo-liberálne. Pragmatickí ficovia, cynickí zemani a naivné ľavicové deti, čo bojujú proti Amerike v jednom šíku s neonacistami, však predstavujú inú ľavicu. Takéto ľavičiarstvo ignoruje pamäť komunizmu a iných totalitných projektov. Nerozlišuje medzi náhodnými zlyhaniami demokracie a zločinmi totality. Dejiny zla pre túto reálpolitiku začínajú neoliberalizmom a taký Putin sa podľa ich logiky len bráni pred jeho rozpínaním. Ako teda môže v tomto svetle malý československý človek stáť v ceste veľmociam, svetovému „boju o zdroje“ a neomylnej logike dejín?

Juraj Buzalka

Obsah Listů 5/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Československý cynický pragmatizmus

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu