Tomáš Horváth

Kiska s Procházkom

Dve nové osobnosti slovenskej politiky, ktoré vzišli z marcových prezidentských volieb, sú dnes v centre pozornosti. Dôvodom, prečo Andrej Kiska a Radoslav Procházka dominujú verejnej debate, nie je ani tak fakt, že úspešnejší z tejto dvojice sa stal novým prezidentom a druhý sa zamotáva do vlastných sietí ohľadne financovania svojej prezidentskej kampane, ako skôr to, že obaja predstavujú nový typ politickej reprezentácie, ktorá stavia nie na politickom, ale najmä na kultúrnom kapitále. A to na Slovensku nebýva pravidlom.

Ako si všimol historik Ľubomír Lipták, v 20. storočí a najmä v jeho druhej polovici slovenské politické elity disponovali takmer výhradne politickým kapitálom – ich stranícka príslušnosť a stranícke väzby boli určujúce pre podobu fungovania štátu. Táto charakteristická črta slovenskej politiky pretrváva v rôznych obmenách dodnes. Ale zatiaľ čo ešte donedávna dominoval v slovenskom verejnom diskurze dôraz na politický kapitál, akým je stranícka príslušnosť, delenie podľa línií ľavica / pravica a konzervatívec / liberál, ale aj príslušnosť k jednotlivým vládam podľa prívlastkov – mečiarovci, dzurindovci a ficovci, s príchodom nových tvárí, zdá sa, prichádza obrat s dôrazom na odbornosť, (nepolitické) skúsenosti a vzdelanie politických elít. Inak povedané, politický kapitál, vyjadrujúci spôsob robenia politiky len samej pre seba, nie však primárne pre občana, sa stáva pre slovenskú verejnosť nežiaduci; na druhej strane kultúrny kapitál, ktorý vyjadruje osobnostné predpoklady politickými prostriedkami dosiahnuť spoločensky prospešné ciele, sa stáva stále viac žiadaným.

Andrej Kiska, ktorý stavil práve na svoje nepolitické skúsenosti, má za sebou prvý mesiac úradovania hlavy štátu a zatiaľ sa mu pomerne úspešne darí pretavovať svoj kultúrny kapitál do konkrétnych činov. Gestá, akými sú odmietnutie vymenovať väčšinu kandidátov na ústavných sudcov vybratých vládnou stranou SMER, diskusia s mladými ľuďmi na letnom festivale Pohoda či rozdanie prvého prezidentského platu desiatim rodinám v núdzi, naznačujú, že avizovaná snaha otvoriť úrad občanom nemusela byť len fráza. Decentne zvládnuté zahraničné návštevy sú dôkazom, že prezident má okolo seba kvalitný tím.

Radoslav Procházka po neúspešnej kandidatúre na prezidenta založil politickú stranu Sieť, ktorá sa v niektorých prieskumoch vyšplhala dokonca na druhé miesto, hneď za vládnucu stranu SMER. To, čo ju odlišuje od etablovaných strán, sú práve očakávania vyplývajúce z kultúrneho kapitálu jej lídra, resp. ľudí v jej čele. Ako sa vyjadril šéfredaktor denníka SME: „je úspešný, má šancu byť lídrom a je tu tiež varovanie Roberta Fica“. A práve to je dôvod, prečo je Procházka v médiách tak často pranierovaný kvôli financovaniu svojej kampane aj napriek tomu, že miera transparentnosti v porovnaní s inými je v jeho prípade stále na dobrej úrovni. Skrátka, na nový typ politika sú kladené aj nové nároky.

Kiska s Procházkom stoja v kontraste k doterajším politickým elitám práve tým, že disponujú značným kultúrnym kapitálom, po ktorom je na Slovensku, ako sa zdá, výrazný dopyt. Neznamená to však, že stav automaticky pretrvá. Pokiaľ sa im nepodarí nastaviť nový štandard – a to kľudne aj tým, že slovenskú verejnosť výrazne nesklamú v jej očakávaniach –, hrozí, že sa slovenská politika opäť zacyklí v podradnej ponuke politického kapitálu kariérnych straníkov. V takom prípade nám nezostáva než súhlasiť s Liptákom, že „najhoršie dejiny sú tie, ktoré sa opakujú. Nemajú totiž zmysel“.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 4/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Kiska s Procházkom

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu