Andrea Kalinová

Ruina utópie

Jaromír Krejcar a liečebný dom Machnáč

Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, pôvodne známy ako Masarykov liečebný dom pre Nemocenskú poisťovňu súkromných úradníkov a zriadencov, patrí k najvýznamnejším architektonickým dielam postaveným v Československu v medzivojnovom období. Súťaž na stavbu vyhral v roku 1929 pražský architekt Jaromír Krejcar a liečebný dom pripomínajúci parník otvorili 1. júna 1932.

Krejcar sa narodil v rakúskom Hundsheime vzdialenom od Bratislavy 15 kilometrov. Architektúru vyštudoval v Prahe u Josefa Gočára. Jeho druhou manželkou bola česká novinárka a spisovateľka Milena Jesenská, s ktorou mal dcéru Honzu, poetku a múzu Egona Bondyho. Krejcar a Milena viedli bohémsky život. Stávalo sa, že sa do Tatier alebo Trenčianskych Teplíc doviezli z Prahy taxíkom, ktorý nemali čím zaplatiť. Machnáč vznikol práve počas spoločného života Krejcara a Jesenskej – teoretik architektúry Jan Tabor hovorí: „Machnáč vznikol za týchto krásnych podmienok a za takých podmienok môže vzniknúť len niečo geniálne. A táto budova je geniálna.“

Liečebný dom ako manifest doby

Práve táto geniálnosť je dnes hlavnou prekážkou adekvátnej obnovy. Krejcar obdivoval sovietsky konštruktivizmus a fascinovala ho celková zmena vtedajšieho životného štýlu, čo sa prejavilo pri realizácii Machnáča. Podarilo sa mu v ňom do veľkej miery zhmotniť utopické myšlienky tej doby, a to aj napriek tomu, že investorom sa vtedy darilo okresávať veľkú časť myšlienok progresívnych československých modernistických architektov.

To sa našťastie nestalo pri stavbe Machnáča, a preto je viac ako len vynikajúcou budovou, je cenným architektonickým manifestom svojej doby a zmien vo vtedajšej spoločnosti. Naplno sa tu prejavili myšlienky kolektívneho bývania a spôsobu života. Vidieť to môžeme na tom, ako architekt navrhol minimálne priestory pre individuálne bývanie a maximálne spoločenské priestory. To je aj jeden z viacerých dôvodov, prečo je dnes také ťažké túto stavbu konzervovať alebo ju upraviť pre súčasné podmienky. Dnešná spoločnosť je oproti minulosti väčšmi individualizovaná a hostia vyžadujú oveľa viac komfortu a súkromia.

V medzivojnovom období sa kúpele využívali iba v letnej sezóne, čo Krejcarovi umožnilo po formálnej stránke urobiť z Machnáča dokonalú ukážku funkcionalizmu – hlavné rysy, ktoré v ňom prevládajú, sú ľahkosť, efemérnosť a svetlo. Krejcar dotiahol stavbu do takých detailov, ako je napríklad zabudovaný nábytok podľa vzoru kabín zaoceánskych parníkov. Vstavaný stôl prechádza do parapetnej dosky, pod umývadlom je zabudovaný stojan na viazanie šnúrok na topánkach a každý balkón má vlastnú zástrčku na počúvanie rádia. Tieto aspekty formálnej dokonalosti sú však dnes skôr prekážkou pre jeho majiteľov. Panoramatické okná znamenajú veľký energetický únik a každé pre investorov prijateľné riešenie by sanatóriu zobralo jeho jedinečnosť a navždy by ho znehodnotilo.

Dnes je liečebný dom Machnáč na hrane svojej existencie, hrozí mu skôr zánik ako záchrana. Sanatórium je zatvorené približne od roku 2002, nádej na jeho adekvátnu rekonštrukciu je takmer nulová a budova sa nachádza v havarijnom stave. Majitelia chcú, pochopiteľne, zariadenie pozdvihnúť do čo najvyššej hotelovej kategórie a zariadiť izby luxusnejšie, avšak so zachovaním pôvodného počtu, čím by túto budovu nenávratne zničili.

Machnáč a Opustená (re)kreácia

Z toho dôvodu vznikla v roku 2011 umelecko-architektonická iniciatíva Opustená (re)kreácia (http://www.abandonedrecreation.com/). Nasledujúci rok sa realizovali projekty inšpirované touto jedinečnou stavbou. Výsledkom fascinácie z „archeologického“ odkrývania pôvodnej farebnosti sanatória bola intervencia autorky tohto textu s názvom Rekonštrukcia. Na základe reštaurátorského výskumu sa obnovil farebný koncept balkónov v štýle Bauhaus, typického prvku Machnáča. Keďže fotografie z pôvodného obdobia máme iba čiernobiele a premaľby sa v priebehu rokov niesli v jednoliatych šedivých nánosoch, tým väčšmi prekvapila pôvodná farebnosť liečebného domu. Jasnočervené zábradlie, modré balkónové dvere a čierne okenné rámy. Takýto farebný zásah do schátranej budovy kričí na zničenej fasáde a balkón sa tak stal pamätníkom a poctou Machnáču.

Liečebnému domu sa venovala aj Gabriela Zigová v inštalácii Inside stories. Počas jedného týždňa nahrala v interiéri budovy rôzne zvuky, ktoré sa ňou šíria, odkedy nie je v prevádzke (kvapkanie vody, rinčanie skla, šuchotavý zvuk padajúcej omietky). Zvuky, ktoré boli viacnásobne preexponované, následne použila v „site specific“ zvukovej inštalácii, ktorá bola umiestnená v blízkosti Machnáča. Tieto zvuky vytvárali ilúziu, že sa útroby budovy už začali demolovať, a pritiahli pozornosť miestnych obyvateľov, ktorí okolo nej denne chodia a jej stav nevnímajú a už ani nečakajú obnovu; zrazu ich táto možnosť zaskočila a vydesila.

Internazionale Putzbrigade

Zatiaľ bol pre nás najsilnejším zážitkom s budovou happening Internazionale Putzbrigade, ktorý sa konal na jar 2013. Happening bol reakciou na veľmi rýchlu devastáciu vnútorného priestoru, ktorú spôsobuje nezabezpečenosť budovy a najmä nekontrolované brakovanie. To, že zmizlo mosadzné zábradlie zo všetkých šiestich poschodí, sme vedeli. Najnovšie boli rozbité aj všetky pôvodné umývadlá. Happening, ktorého cieľom bolo vyčistiť schátranú modernistickú stavbu od neporiadku a rezíduí vandalizmu a tým poukázať na jej žalostný stav, otvoriť verejnú diskusiu nielen o nej, ale i o osude iných modernistických pamiatok na našom území. Možno naivnou predstavou bolo, že ak sa aspoň na prvý pohľad zmení stav interiérov, zmizne odpad a hlavné vchody sa zabezpečia, vznikne dojem minimálnej starostlivosti, ktorá odláka prvoplánových vandalov.

Internazionale Putzbrigade bola organizovaná s Fórom pre experimentálnu architektúru na čele s Janom Taborom. Rakúska skupina poňala celú akciu ako bizarnú demonštráciu. Odetí v národných zástavách rôznych krajín chceli „dobyť“ pevnosť Machnáč. Druhá časť skupiny zložená z architektov, výtvarníkov, ich rodín, známych a iných dobrovoľníkov, mala pripravené kostýmy a istú dramaturgiu priebehu happeningu. Dve recepčné mali účastníkom odovzdať rovnošatu: biely plášť, rukavice, igelitové návleky a náradie. Následne mala prísť „demonštrácia“ Rakúšanov. Avšak napriek nulovej kontrole objektu, na ktorú sme si zvykli, bola polícia tentoraz rýchla a akciu zrušila asi po 15 minútach.

Tu sa ukázali rozličné prístupy – kým pre rakúsku skupinu bola akcia skôr happeningom a architektonickou demonštráciou v exteriéri, druhá skupina sa rozhodla po pár hodinách do sanatória vrátiť a upratať ho. Vďaka na prvý pohľad banálnej akcii upratovania účastníci happeningu intenzívne precítili nielen fyzickú, architektonickú schránku stavby, ale aj históriu a niekdajšiu slávu, ktorá v nej neustále prežíva.

Budúcnosť utópie

Počas tejto jarnej brigády sa začala aj diskusia o osude liečebného domu Machnáč. Našla by budova svoju funkciu, ak by sa spoločnosť a doba zmenili? Určuje zákonitosť zániku projekt budovy sám osebe, alebo je to dané kontextom doby, v ktorej existuje? Je nefunkčná budova, alebo spoločnosť sama? Má zmysel budovu prestavať na parametre požadované v súčasnosti, alebo počkať na dobu, v ktorej budú pôvodné parametre vyhovujúce? Je dôležitejšie, aby sa pri pamiatke tohto významu dbalo na to, aby boli všetky dôležité prvky zachované v pôvodnej podobe s rizikom, že sa dom nakoniec rozpadne, alebo pristúpiť na kompromisy, čím sa stratí jeho historická hodnota?

Možno extrémny je názor Jana Tabora, ktorý tvrdí že „... než mít špatně zrekonstruovanej dům, lepší je ho zbourat“. V tomto prípade zrekonštruovaný tak, že sa už ťažko zistí, čo je pôvodná a originálna architektúra a čo nová a najmä zlá architektúra.

Za souhlas s publikací děkujeme autorce a redakci časopisu Romboid (vyšlo v čísle 3/2014).

Andrea Kalinová (1980) vyštudovala VŠVU v Bratislave. V tvorbe sa zaoberá pamäťou miesta a oživovaním už zabudnutých priestorov. V roku 2011 iniciovala projekt Opustená (re)kreácia, ktorý sa zaoberá propagáciou a záchranou ohrozenej funkcionalistickej architektúry v kúpeľnom meste Trenčianske Teplice.

Obsah Listů 4/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Andrea Kalinová

Ruina utópie

Liečebný dom ako manifest doby

Machnáč a Opustená (re)kreácia

Internazionale Putzbrigade

Budúcnosť utópie

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu