Marián Hatala

Normálnosť ako hrdinstvo

„Nešťastná krajina, ktorá nemá hrdinov. Nešťastná krajina, ktorá hrdinov potrebuje.“ Na Brechtovo motto z hry Život Galileiho si našinec chtiac-nechtiac spomenie každý deň. Stačí jedným okom a uchom sledovať stereotypy domácich médií.

Odkaz na Nemecko 1933

V ktorejsi slovenskej nemocnici nedávno žiadali, aby pacienti uhrádzali poplatky za vyhotovenie cédečka so záznamom vyšetrenia. Ľudia, pravdaže, platili, lebo kto už by si chcel drať podrážky a behať od jedných dverí k druhým a písať sťažnosti na pomyselnú Lampáreň? Kto už by chcel podaromnici míňať drahocenný čas a ťažko zarobené „chlebáky“ na telefonáty a dovolávať sa nápravy v nedohľadne nekonečnosti? A predsa sa našiel jeden taký čudák, čo nedal pokoj sebe a iným dovtedy, kým sa poplatky úradne nezrušili, čo bolo napokon aj v súlade s nálezom ministerstva zdravotníctva, ktoré na záver náležite medializovanej kauzy skonštatovalo, že spomínaný špitál vymáhal platby neoprávnene.

Iná káva je prípad Ľubice Kolkovej, starostky bratislavskej mestskej časti Devín. Keď v máji otvárala národné oslavy pri príležitosti 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra, povedala na adresu v publiku sediaceho, Maticou slovenskou pozvaného banskobystrického župana a neofašistu Mariana Kotlebu: „Takíto ľudia nikdy v Devíne vítaní nebudú... Človeka, ktorý šíri xenofóbiu a nenávisť, nemôžeme prijať len preto, že ho zvolili v Banskej Bystrici. Ak sa budeme vyhovárať, že rešpektujeme výsledky volieb a dodržujeme protokol, skončíme ako v Nemecku.“

Kotlebov hovorca na jej slová nereagoval a sám župan, ktorý sa s niektorými novinármi víta pozdravom Na stráž!, odpovedal dôvodne sebavedomým úsmevom, ako to majú vo zvyku lídri rakúskych Slobodných, francúzskeho Národného frontu, maďarského Jobbiku, Britskej národnej strany, holandskej Strany slobody či Národnodemokratickej strany Nemecka.

No a? Veď v Európe zaznamenávajúcej vzostup populizmu Slovensko nevie riešiť problémy súvisiace s rómskou menšinou ani dôsledne postihovať prejavy intolerancie a rasizmu, hoci zákony, ktoré samo prijíma, ho k tomu vyzývajú a zaväzujú.

Navyše, Kotleba si uvedomuje, že do úradu ho posadila najmä tá časť obyvateľstva, ktorá – súc frustrovaná bezmocnosťou a (vždy spravodlivým) hnevom – potrebovala vrchnosti odkázať ono vzdorovité a odbojné: Ale sme vám to spočítali! A akiste postrehol, že aj v Nemecku chýba ucelená stratégia v boji proti krajnej pravici, nuž tamojšia vláda a parlament stoja mimo úsilia Spolkovej rady, ktorá opakovane predkladá žiadosti o zakázanie činnosti v NPD, registrujúcej asi šesťtisíc národných demokratov.

Prečo práve ja?!

Človek by si povedal, že v oboch prípadoch ide o úplne bežné dôkazy občianskeho správania. Veď prečo by mal plebejec platiť za niečo, čo si svojvoľne presadil akýsi „anštalt“? Prečo by vysoká štátna úradníčka nemohla či nemala uprednostniť princíp morálky a svedomia a nepovýšiť ho nad protokolárne zvyklosti? Ona sama na to neskôr odpovedala takto: „V oprávnených prípadoch musíme mať právo ohradiť sa, a ja si nie som vedomá, že by som porušila zákon... Je dôležité, aby slušní ľudia nemlčali. Dobrým príkladom je nástup nacizmu v Nemecku. Aj ten sa k moci dostal vo voľbách. Alebo nástup komunizmu u nás.“

Lenže práve tu leží odveký, neodvaliteľný kameň úrazu: vlastný horizont nám zacláňa vo výhľade na iné, všeobecnejšie, spoločné obzory. Prečo práve ja by som mal neanonymne vzdorovať zlu, verejnej nespravodlivosti? Prečo práve ja by som mal ísť proti väčšine a pritom vždy počítať iba ak s podporou hŕstky ľudí, z ktorej neskôr mnohí poľavia a zradia? Prečo práve ja by som mal byť do dôsledkov sám v dave, vystavený riziku, že dostanem večný a neodvolateľný ciach bielej vrany či čiernej ovce, že ma budú už len podozrievať, ak nie rovno prenasledovať? Prečo práve ja by som mal denne žiť nonkonformne a nekomfortne? Áno, môže sa to stať: tak dlho sa budeme ponúkať a okúňať, že si jedného dňa s hrôzou spomenieme na starostku Devína.

Prezident Andrej Kiska vo svojom inauguračnom prejave hovoril o prirodzenej, motivujúcej občianskej nespokojnosti, ale i o tej, čo sa navonok prejavuje ako nedôvera v štát, jeho ústavné inštitúcie a úrady a časom prerastie do sklamania, rezignácie, ľahostajnosti a straty záujmu o veci a deje verejného priestoru. Pripomenul, že „mnohí ľudia na Slovensku majú pričasto pocit, že je temer hrdinstvo čosi, čo by malo byť celkom normálne. Napríklad nedať úplatok, vzoprieť sa nespravodlivosti alebo nezákonnosti. Zastať sa slabších. Pomáhať iným. Byť ohľaduplný k svojmu okoliu. Alebo sa angažovať pre svoju obec, pre svoje mesto. A v mnohých prípadoch je skutočné hrdinstvo žiť slušne a aspoň nejako prežiť“.

Inými slovami a späť k citátu z úvodu: nepotrebujeme hrdinov a už vonkoncom nie hrdinov v nešťastnej krajine. Stačilo by, keby sa za hrdinstvo u nás nepovažovala občianska normálnosť.

Marián Hatala (1958) je básník, publicista, překladatel; stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 4/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Normálnosť ako hrdinstvo

Odkaz na Nemecko 1933

Prečo práve ja?!

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu