Ferdinand Vrábel

Vojna a mier: 1914

V júli/auguste 2014 uplynie sto rokov od vypuknutia Veľkej vojny, nazvanej neskôr prvá svetová vojna. Odborná, memoárová aj beletristická literatúra je taká rozsiahla, že by sa z nej dalo vytvoriť niekoľko veľkých špecializovaných knižníc. Neblahé výročie zamestnáva autorov rôznych národností po svete a bude témou desiatok, ba stoviek nových štúdií, nových kníh aj publicistických materiálov a úvah. Väčšina prác sa zameriava na dôvody a príčiny vypuknutia vojny, otázku viny a aj na to, akými mierovými dohodami – či už spravodlivými, alebo nespravodlivými – sa konflikt skončil a či sa práve tieto dohody nestali príčinou pre boj nový a ešte ničivejší, druhú svetovú vojnu. Ja by som sa chcel zamyslieť nad otázkou vojny a mieru v roku 1914 a najmä nad tým, prečo neuspeli pacifisti a napriek značnému úsiliu sa im nepodarilo vojne predísť.

Vojna bola svetodejinná udalosť, ktorej dôsledky pociťujeme ešte aj dnes. Nejde len o to, že v každom meste a temer v každej dedine vidíme pomníky padlých 1914–1918, predovšetkým ide o politické dôsledky tohto konfliktu. Vojna sa síce na Západe skončila prímerím uzavretým 11. novembra 1918, ale na Slovensku sa bojovalo ešte aj v prvom polroku 1919 a posledná vojnová operácia sa tu uskutočnila v noci zo 14. na 15. augusta 1919, keď československí legionári, dobrovoľníci a sokoli (väčšinou Česi a Moravania) obsadili Petržalku a odzbrojili tamojšiu maďarskú posádku. Niektorí autori považujú dokonca za koniec vojny pre Čechov a Slovákov až návrat posledného, 12. pešieho pluku Milana Rastislava Štefánika légií z Ruska na jeseň roku 1920.

Jeden komentátor výstižne poznamenal, že po prvej svetovej vojne už nič nebolo také, ako bolo predtým... Ako napísali Marián Hronský a Miroslav Pekník v publikácii Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I.: Nezmerateľná katastrofa, ktorá postihla svet a predovšetkým Európu, rozvrátila ekonomiku a jej staré väzby, prevrátila morálku, spôsob života, zničila monarchie, ktoré existovali stáročia. Stala sa nielen vojnou zbraní, ale aj ideí. Vo svetovej vojne zanikla stará mapa Európy i jej starý duch a poriadky. Globálny konflikt poznamenal životy a osudy desiatok, ba stoviek miliónov ľudí. Veď len počet mŕtvych sa odhaduje na okolo 20 miliónov, z čoho deväť až desať miliónov padlo priamo v bojoch a ďalších okolo desať miliónov obetí majú na svedomí perzekúcia, hlad, nákazlivé nemoci, epidémie a podobné nešťastia. Tieto hrôzy prekryli ešte väčšie hrôzy a desiatky miliónov obetí druhej vojny, ktorá je nám časovo o niečo bližšie ako prvá.

Napriek tomu sa mnohí autori domnievajú, že prvá svetová vojna bola vo viacerých aspektoch ničivejšia ako druhá. Predovšetkým ide o jej prvenstvo. Dovtedy sa nič také neudialo, nemala obdobu čo do rozsahu, čo do počtu zúčastnených štátov a čo do rozšírenia takmer na všetky kontinenty. Významný ekonóm Alan Greenspan neskôr vo svojej knihe Vek turbulencií napísal, že Prvá svetová vojna bola pre kultivovanosť a civilizáciu ničivejšia než čo do počtu obetí oveľa pustošivejšia druhá svetová vojna. K tomu pridajme počty mobilizovaných a zabitých vojakov, počty obetí nákazlivých nemocí, represií a hladu, úžasné nasadenie hospodárskeho potenciálu, nové ničivé druhy zbraní a techniky. Predchádzajúca priemyslová revolúcia a rozvoj ekonomiky umožnil to, čo bolo predtým nemysliteľné – dlhodobé zásobovanie masových armád a pokračovanie vo vojne po celé roky. Škody morálne a emocionálne boli ničivé; odhady ekonomických škôd sú rôzne, ale blížia sa až k astronomickej sume 350 miliárd amerických dolárov vo vtedajšej kúpnej sile.

Samotným impulzom bol sarajevský atentát, ktorý vodca nemeckých socialistov Karl Liebknecht označil za dar zoslaný Bohom – ein Gottesgeschenk pre nemecké militaristické kruhy. A tie spolu s vojnychtivými kruhmi vo Viedni tento dar aj využili. Z územia Rakúsko-Uhorska postupne narukovalo do ozbrojených síl monarchie počas vojny okolo 9 miliónov vojakov, z ktorých padlo, alebo na choroby zomrelo 1 100 000 mužov; zo Slovenska narukovalo 400 až 450 tisíc mužov a v bojoch padlo alebo na nemoci zomrelo približne 63 000. Vojaci rukovali bez väčších verejných protestov, Nemci a Maďari dokonca s nadšením, že idú bojovať za vlasť a pomstiť zavraždeného následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželku Žofiu. Aj Slováci väčšinou bojovali statočne za záujmy dynastie a panovníka, ktorému prisahali vernosť, a mnohí sa osvedčili v bojoch ako chrabrí vojaci. Časť sa dostala do zajatia a po vojne sa domov vrátili ako bývalí vojaci rakúsko-uhorskej armády, len menšia časť vstúpila v zajateckých táboroch do československého zahraničného vojska (nazvaného neskôr légiami), ktoré v Rusku, Francúzsku, Srbsku a Taliansku bojovalo na strane dohodových mocností – Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a USA.

Československo

Na začiatku vojny prevládal optimizmus, že vojna bude rýchla a krátka, že vojaci budú doma skôr, ako „spŕchne lístie zo stromov“ alebo najneskôr na Vianoce; bol to krutý omyl. Nové druhy zbraní a munície (ponorky, lietadlá, tanky, ďalekonosné delá, strojové pušky, šrapnely a míny) spôsobili masové jatky, ale ani jedna strana nevedela získať rozhodujúcu prevahu. Vojna sa premenila na pozičnú; napríklad na Západe sa súvislé pásma zákopov tiahli stovky kilometrov od švajčiarskych hraníc až po pobrežie Belgicka a Severné more. Rýchla a krátka vojna podľa plánov nemeckých stratégov sa nepodarila a vojna sa zmenila z plánovanej „bleskovej“ na „zadržovaciu“, dlhotrvajúcu a „vyčerpávajúcu“. Z vojny vyšli víťazne štáty Dohody; porazené boli Ústredné mocnosti – Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko a Bulharsko. Svet sa zásadne zmenil: zanikli štyri mohutné impériá – Otomanská ríša (Turecko), Rakúsko-Uhorsko, Nemecké cisárstvo a cárske Rusko. Tri z nich trvali po stáročia, ale počas národnooslobodzovacieho zápasu v uplynulých desaťročiach, búrlivých vojnových udalostí a revolučného pohybu širokých más sa postupne vnútorne rozložili, rozpadli sa a zanikli. Vystriedali ich nové národné štáty, z ktorých pre nás mala najväčší význam Československá republika, spoločný demokratický štát Čechov a Slovákov, Rusínov aj národností, ktoré sa ocitli v jej rámci. Aj keď mal tento štát mnoho nedostatkov, stále platí, že v porovnaní s okolitými štátmi, kde postupne prevládli autoritatívne režimy, to bola štandardná pluralitná parlamentná demokracia a národnosti tu mali zo všetkých okolitých štátov najlepšie postavenie, napriek niekoľkým hospodárskym krízam sa životná úroveň obyvateľstva postupne zlepšovala, rozvíjalo sa školstvo a kultúra. Veľký pokrok zaznamenali najmä Slováci, aj keď sa ich politické ambície celkom nesplnili (autonómia a samostatný snem). Karl Popper hodnotil Československo ako najvýznamnejší medzivojnový pokus o vytvorenie otvorenej občianskej spoločnosti. Dnes už ani Československá republika neexistuje, ale samostatná Česká republika a samostatná Slovenská republika jestvujú vďaka základom, ktoré vytvoril záver prvej svetovej vojny a vznik Československa.

Prvá svetová vojna okrem nesmierneho utrpenia miliónov ľudí predznamenala na dlhé desaťročia aj celosvetovú medzinárodno-politickú situáciu – priviedla totiž postupne na svet dva totalitné systémy – červený boľševizmus a hnedý fašizmus a nacizmus, ktoré sa postupne upevnili a skôr-neskôr sa museli dostať do konfliktu v boji o svetovládu. Stalo sa tak v rokoch druhej vojny, v ktorej bol fašizmus napokon porazený, ale červený boľševizmus – dočasne, ale na dlhé štyri a pol desaťročia – rozšíril svoj vplyv a moc na viaceré štáty strednej a východnej Európy a Ázie a dokonca aj do iných častí sveta.

To boli dôsledky prvej svetovej vojny, ale vráťme sa do obdobia niekoľkých desiatok rokov pred jej vypuknutím a pozrime sa na snahy hroziacej vojne zabrániť.

Medzi odporcami vojny treba rozlišovať dve veľké skupiny. Jedna to robila z náboženských dôvodov (kresťania, zvlášť niektoré smery resp. sekty, napríklad jehovisti, adventisti atd.) a druhá z dôvodov politických. Aj keď má náboženská tendencia v českých dejinách veľké tradície (Petr Chelčický), v tejto úvahe sa ani ňou, ani jej blízkymi smermi podrobnejšie nebudem zaoberať – aj keď medzi odpieračmi vojenskej služby boli významné skupiny ako nazaréni a tolstojovci aj na Slovensku (Vladimír Makovický, Albert Škarvan a ďalší). V tejto úvahe by som sa chcel zamerať na organizované politické pokusy zabrániť vojne. Tie vznikli alebo v rámci politických strán (predovšetkým v sociálnej demokracii), alebo mimo ne ako rôzne „občianske“ organizácie a hnutia, domáce aj medzinárodné.

Významnou predstaviteľkou predvojnového pacifistického hnutia bola nositeľka Nobelovej ceny za mier za rok 1905 (ako vôbec prvá žena) Bertha von Suttner, rodená grófka Kinská (1843, Praha – 1914, Viedeň), dcéra Františka Jozefa Kinského, autorka románu Die Waffen nieder (Zložte zbrane) z roku 1889; pod tým istým názvom vydávala aj časopis propagujúci protivojnové hnutie. Bertha von Suttner sa stala na prelome storočí priam stelesnením pacifistického hnutia a v rokoch pred prvou svetovou vojnou sa žiadna významnejšia protivojnová akcia bez nej nezaobišla. Mierové výzvy a pacifistické hnutie na konci 19. a na začiatku 20 storočia neboli len pokusmi osamelých alebo „pomýlených“ či dokonca „hysterických“ osôb, za aké ich vydávala oficiálna politika alebo militaristické kruhy. Bolo to široko rozvetvené masové hnutie, ktoré sa – znepokojené rozvojom modernej techniky, nenávistnými prejavmi v tlači a čoraz hlučnejším štrnganím zbraní – snažilo blížiacej sa katastrofe predísť.

Bezvýchodiskovosť pacifizmu

Jedným z plodov mierového hnutia bola prvá mierová konferencia v Haagu, ktorá zasadala v dňoch 18. mája–29. júna 1899. Priamym podnetom bol mierový manifest ruského cára Mikuláša II. Dňa 24. augusta 1898 odovzdal ruský minister zahraničných vecí gróf Muravjov diplomatom akreditovaným v Petrohrade dokument, ktorý Berta von Suttner označila za „najžiarivejší mierový dokument, aký bol kedy vydaný“. V manifeste sa okrem iného uvádzalo: Udržanie všeobecného mieru a možné zníženie nadmerného zbrojenia, ktoré ťaží celé národy, sa v súčasnej svetovej situácii ponúkajú ako ideál, ku ktorému musia smerovať snahy všetkých vlád... Jedným z dôsledkov manifestu bola aj spomínaná prvá konferencia v Haagu, hoci inak sa cárov manifest stretol s nedôverou a podozrievaním, že ide o „panslávsky úskok“, ktorý má pre Rusko získať len čas, kým sa plne nevyzbrojí.

Konferencia však nepriniesla očakávané výsledky a skončila sa sklamaním. Vina sa pripisuje jednak politikom a vojakom, ktorí ju tajne alebo zjavne podkopávali, a jednak aj publicistom a spisovateľom, ktorí mierové hnutie považovali za chiméru. Len malý výber z vyhlásení na adresu pacifistov: Helmuth von Moltke: Večný mier je sen, a navyše nepríliš krásny. Vojna je element Božieho poriadku. Heinrich von Treitschke: Žiadny skutočný politický idealizmus nie je možný bez idealizmu vojny. Spisovateľ Albrecht von Boguslawski: Opisovaním vojny ako masového vraždenia a znižovanie hrdinstva armády sa bojové schopnosti národa postupne sýtia jedom a ničia, takže až raz navzdory všetkým mierovým kongresom vojna naozaj vypukne, budeme oproti národom nadaným bojovým duchom vo veľkej nevýhode... A napokon slová cisára Viliama II. na vestfálskom provinčnom sneme: Mier nezaručí nič lepšie než úderné a na vojnu pripravené nemecké vojsko, ako ho teraz... máme príležitosť obdivovať a tešiť sa ním. Daj Bože, aby sme mali neustále možnosť strážiť svetový mier s touto trvale nabrúsenou a dobre zachovanou zbraňou! Potom sa v pokoji uloží na spánok aj vestfálsky sedliak. Keby išlo naozaj len o nemecké vojsko, ktoré malo zabezpečiť „pokojný spánok vestfálskeho sedliaka“, bolo by to hádam aj v poriadku. Ale už veľmi skoro po vojne vyšli najavo skutočnosti, ktoré to úplne spochybňujú: nemecký generálny štáb už pripravoval plány, podľa ktorých sa tento údajný cieľ a „obrana nemeckej vlasti“ mal zabezpečiť aj prostredníctvom nemeckého útoku na neutrálne Belgicko a Luxembursko, čo sa v roku 1914 aj skutočne stalo.

Predbežne sa však pacifistické hnutie ešte rozvíjalo. Vychádzali noviny, brožúry, konali sa stretnutia a ďalšie mierové kongresy. V tomto úsilí B. von Suttner nebola úspešná, ale osud k nej bol milosrdný: jej životná kniha sa zavrela ešte pred vojnou, ktorej chcela tak veľmi zabrániť. Zomrela 21. júna 1914, týždeň pred sarajevským atentátom. V nasledujúcich dňoch a týždňoch jej výkrik „Odzbrojte!“ zanikol v nacionalisticky rozoštvanej Európe, ktorá si viac ako mier priala vojnu. Nastalo to, čo Hviezdoslav vyjadril slovami: A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa... Ale, žiaľ, splnila sa jej vízia: Vojnu budúcnosti nikto neukončí ani nerozhodne – zostane len vyčerpanie a skaza na oboch stranách!

Vojna sa síce skončila víťazstvom Dohody a mier bol znovu nastolený, ale len na krátkych dvadsať rokov, po ktorých prišiel konflikt ešte ničivejší. Mnohí považujú obidva konflikty za konflikt jeden, iba s prestávkou dvoch desaťročí. A pacifisti zase neuspeli ani v roku 1938 a 1939, ako neuspeli v roku 1914. Poznatok, že ľudstvo je zrejme nepoučiteľné, je deprimujúci.

Len štyri mesiace po smrti B. von Suttner iný pacifista, spisovateľ Stefan Zweig, napísal Romainovi Rollandovi, tiež spisovateľovi a pacifistovi, vtedy už na druhej strane frontu: Ja, rovnako ako Vy, sme všetci verili, že tejto vojne sa dá zabrániť, a len preto sme sa proti nej nepostavili, dokiaľ bol čas. Občas pred sebou vidím starú dobrú Berthu von Suttner, ktorá mi raz povedala: „Viem, že ma všetci považujete za smiešnu, potrhlú ženskú. Daj Boh, aby ste mali pravdu.“ A to, čo napísal Zweig Rollandovi, možno považovať aj za hlavnú príčinu, prečo pacifisti v roku 1914 neuspeli: nevedeli sa včas zjednotiť a proti vojne rozhodne a masovo vystúpiť. Sociálnodemokratickí poslanci, ktorí boli proti vojne (pokiaľ ich nezavraždili ešte pred tým podobne ako Jeana Jauresa vo Francúzsku), postupne v parlamentoch odhlasovali vojnové pôžičky, opustili pôdu medzinárodnej solidarity a skončili v radoch obrancov vlasti, proti „nepriateľovi“ – v Nemecku, vo Francúzsku, aj v Rakúsko-Uhorsku a ďalších krajinách. Katastrofe už nič nestálo v ceste. Zweig výstižne charakterizoval aj bezvýchodiskovosť pacifizmu a jeho vnútornú protirečivosť: v mieri je zbytočný a nevie si získať masovú podporu tých, ktorých pripraví budúca vojna o život, a počas vojny je už nemožný a nerozumný; v mieri je neúčinný a v už prebiehajúcej vojne násilím a terorom udusený a bezmocný.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik.

Obsah Listů 3/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Vojna a mier: 1914

Československo

Bezvýchodiskovosť pacifizmu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu