Tomáš Horváth

O voľbách, z prezidentskej záhrady

Rád trávim popoludnia čítaním na lavičke pod vysokým gaštanom v prezidentskej záhrade. Zdanlivú jednoznačnosť tohto verejného priestoru „narúša“ prezidentská štandarda vejúca nad priľahlým Grasalkovičovým palácom, pôvodne letným sídlom uhorského šľachtica z 18. storočia, ktoré je od roku 1996 sídlom slovenského prezidenta a ktorého je prezidentská záhrada súčasťou. Na rozdiel od Pražského hradu či iných inštitúcií situovaných na kopci, akou je napríklad aj Národná Rada SR, sídli slovenský prezident priamo v centre hlavného mesta, „dolu“ medzi občanmi. Ale doteraz akoby tam ani nebol.

Len pár metrov od džavotajúcich naháňajúcich sa detí a seniorov, sústredene hrajúcich v prezidentskej záhrade pétanque, sa nachádza nevysoký plexisklový múr, za ktorým z miesta na miesto prestupujú znudení ochrankári v tmavých sakách s vysielačkami – vyzerajú pritom veľmi dôležito – a na parkovisku sa striedajú čierne limuzíny, privážajúce domáce či zahraničné návštevy. Jeden priestor, dva svety. Ešte v piatok, deň pred druhým kolom prezidentských volieb, bol ten kontrast citeľný. Prezidentská záhrada ako metafora vzťahu občanov k prezidentskej inštitúcii a azda aj k politike ako takej. Metafora koexistencie založenej na vzájomnom nezáujme. A predsa akoby sa po volebnej sobote niečo zmenilo.

Neznamená to, že by si ľudia na Slovensku počas tohtoročných prezidentských volieb pripustili politiku bližšie k telu (a to ani doslova): nenosili sa odznaky ani iné doplnky vyjadrujúce podporu tomu či onomu kandidátovi – jedine na internetových sociálnych sieťach si niektorí z podporovateľov Radoslava Procházku pripli k svojej fotografii virtuálny odznačik s nápisom „Podporujem Rada“. Identifikácia s kandidátmi bola skôr negatívna, v zmysle vymedzenia sa voči Robertovi Ficovi (obrázky a nálepky s prečiarknutým Ficom a niektorými jeho výrokmi, ale napríklad aj hanlivé plagátiky na dverách autobusov s textom „Ak majú dôchodcovia silu voliť Fica, tak majú aj silu stáť v MHD!“), ale taktiež aj skrze letákovú antikampaň namierenú voči Andrejovi Kiskovi, v ktorej dominovali prívlastky ako „úžerník“ alebo „scientológ“. Prezidentské debaty v televízii nemali nijak výrazne vysokú sledovanosť a médiá, namiesto toho, aby otvárali vlastné témy, reagovali skôr na témy, ktoré im podsúvali samotní kandidáti. A napokon ani samotná volebná účasť (43 % v prvom, resp. 50 % v druhom kole) neznamená žiaden zvýšený záujem občanov o politiku, naopak, je skôr potvrdením už existujúcej klesajúcej tendencie.

To, čo sa po marcových prezidentských voľbách zmenilo, je atmosféra. Sú tri dni po voľbách, a keď sa z lavičky pod gaštanom pozerám na prezidentský palác, pociťujem akúsi nádej. Je to nádej, že podpriemerný rečník, priemerne politicky vzdelaný človek a nadpriemerne bohatý filantrop, ktorý bude 15. júna oficiálne vymenovaný za hlavu štátu, spolu so svojím tímom prejaví záujem o občana. Že sa po rokoch dočkáme pravidelných správ o stave krajiny. Že sa po brutálnom policajnom zásahu zastane dobitých Rómov, a nie útočiacich kukláčov. Že zaujme voči ruskej invazívnej politike jasné stanovisko. Že sa predsedom Najvyššieho súdu opätovne nestane predseda Súdnej rady Štefan Harabin – mečiarovský symbol skorumpovaného súdnictva. Že prítomnosť prezidenta „nepolitika“ utíši rastúce protisystémové nálady v spoločnosti. Skrátka nádej, že zmizne ten múr medzi prezidentským palácom a prezidentskou záhradou.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 2/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

O voľbách, z prezidentskej záhrady

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu