Daniel Pastirčák

Ticho a šelestenie na Levočskej hore

Najprv je treba vyjsť Levočskou bránou von z hradieb, ktoré stredoveké mesto obopínajú ako kamenný prstenec. Je treba zostupovať dolu. Míňate predmestské domy. Kráčate popod hrdzavé konštrukcie zimného štadiónu, nedbanlivý porevolučný investor ich tu pred rokmi vztýčil a nechal napospas postupujúcemu času. Potom začína stúpanie. Asfalt je roztrhaný ľadom, snehy stiekli a zanechali v hline na okraji cesty jemné brázdičky. Občas zastanete, pozriete sa späť na mesto v údolí, stáročné lipy vám na spotené čelo vložia milosrdný tieň. Po ľavej strane sa otvárajú široké, čoraz strmšie lúky. Každý rok počas troch dní v júli bývajú tie lúky posiate pútnikmi. V tom čase sa hora mení na mravenisko. Rozumiem kúzlu, ktorému pútnici podľahli, no v čase pútí na horu nechodím. Jej najhlbšia sila tkvie v samote, tichu a opustenosti toho miesta.

Neogotický kostol, napriek trochu nešikovnej architektúre, na temene vrchu tkvie ako koruna, ktorá sem odjakživa patrí. Tesne pod vrcholom je učupený malý exercičný dom. Obývajú ho dve veselé mníšky; Daniela a Magdaléna. Dvakrát do roka tu trávim dni v tichu a meditácii. S malou skupinou prijímame pohostinstvo domu a venujeme sa duchovným cvičeniam. Po celý čas sme ponorení v mlčaní. Celé tie dni i noci sa snažíme premeniť na sústredenosť modlitby. Čo bolo skryté pod hladinou, pod vlnami každodenných aktivít, za závojom udalostí, za hlučnou clonou slov, vystupuje z hlbín. Osamelé postavy v daždi či na tráve zaliatej slnkom sa bez slova míňajú. Stačí pohľad, aby sme sa dorozumeli. Koľko toho povedia oči, keď im umožníte stretnúť sa v sústredenom tichu, koľko vyjadrí gesto či mimovoľné držanie tela, keď môže zostať obklopené mlčaním. Je to miesto kam sa znova a znova vraciam, aby som sa dorozumel sám so sebou a v tom dorozumení začul znova Boha; všetky hlasy nesmierneho sveta, ktorými ku mne hovorí. Práve tu sa zrodili básne publikované v útlej knižočke s úsporným názvom „V“. „V“ ako to, čo je vo vnútri, na rozdiel od toho, čo je iba vonku. „V“ ako jednota, na rozdiel od toho, čo je rozptýlené. „V“ ako láska; tu je ja a ty pohrúžené do seba, a predsa ani ja ani ty nezaniká, naopak potvrdzuje svoju svojbytnosť.

Bol daždivý čas na pomedzí jari a zimy. Priestor sa krištáľovo trblietal, ticho šelestilo. Utiahol som sa pod prístrešok pre pútnikov, počúval to odveké zurčanie vody, staré ako prvý dážď na planéte Zem. Pozoroval som kvapky, ako narastajú na okraji strechy. Perly vody oťažievajú, odliepajú sa od šindľa, padajú a v mlákach vytvárajú priezračné klobúčiky. Zrazu som bol malým chlapcom, učupeným na priedomí u starých rodičov. Toho chlapca nikdy neomrzelo pozorovať klobúčiky unášane prúdom vody do vysmädnutej záhradky. Na chvíľu som uvidel svet obnažený v prvotnom zázraku jestvovania. V tichu toho okamihu som videl svet žasnúcimi očami dieťaťa, tak ako ho môže vidieť iba ten, kto sa naň díva po prvý raz: Boh je – vidieť znova zázrak v obyčajných kvapkách dažďa, zapísal som si do zápisníku. Clonou vody preletel vtáčik, a rozprášil ju do drobných zrniek. Niektoré z nich mi pokropili tvár. A tak vznikla báseň.

Po hrebeni hory možno zostúpiť k barokovej kaplnke postavenej nad prameňom. Kaplnka je učupená vo svahu pod striebornými kmeňmi bukového lesa. V priečelí je nízka brána s ozdobnou mrežou a za ňou šelestí krištáľové srdce prameňa. Na trávniku pred kaplnkou stojí lavička. Trávnatá terasa je obohnaná kamenným múrom, a pod ním vedie hlinený chodník. Z múru do kamenného žľabu vyteká prameň druhý krát. Ľudia prichádzajú k žľabu, aby sa osviežili vodou studničky. Rád sedávam na lavičke a počúvam to dvojité zurčanie. Prameň ukrytý v temnej hrudi kaplnky, jeho vtelenie v čiernej zemi, pod trávnikom, ktorého sa dotýkam bosými chodidlami, a zurčanie druhého prameňa nad cestičkou ľudí. Obraz dvojitého prameňa sa mi stal obrazom môjho života. V tme existencie vyvieram z nekonečného bytia, o ktorom nič neviem. Tam iba som – prameň jednotný so svojím zdrojom, mimo priestor a čas, nemám žiadnu formu, žiadne meno - zároveň všetko i nič. Z kaplnky vtekám do konkrétnej hliny svojej telesnosti. Ja, telo z tiel mojich rodičov, prarodičov, vpletený do veľkého tkaniva jestvovania. V tej postave, vtom príbehu, určený konkrétnym priestorom a časom, vyvieram nad cestičkou ľudí. Vstupujem znova a znova do konkrétneho stretnutia v prijatí a darovaní. Prijímať sa ako dar a dávať sa ako dar ďalej: Neviem, či si, a predsa som. Neviem, či som a predsa si.

Tak sa na Levočskej hore rodili básničky, zozbierané v útlej bielej knihe. Aj kresby dopĺňajúce zbierku vznikli v izbe domu u veselých mníšok na Levočskej hore. V čase medzi krátkymi úvodmi do meditácií, ktoré som počas dňa dával účastníkom cvičení, som kreslil. Kresby nadýchnuté na ručnom papieri sa mi v tom čase stali formou modlitby, vtelením ticha Levočskej hory, dažďa, lesného prameňa i tepla slnkom prežiarenej trávy.

idem ticho
aby som sa páčil vánku
idem vzpriamene
aby som sa páčil nebu
idem pomaly
aby som sa páčil cvrčkom
idem bosí
aby som sa páčil tráve
idem číry
aby som sa páčil vode
idem bez predstavy
aby som sa páčil pravde
idem bez túžby
aby som sa páčil tebe
láska

ó tráva
odriekam sa všetkého <
čo o tebe viem

odriekam sa vás
učitelia, botanici, záhradníci

ó tráva
odriekam sa všetkého čo viem.

všetkého čo som vedel

ó tráva
daj aby som ťa znova videl

keď hovorím zakrývam sa
slovami ktoré som nepovedal
aby ťa priveľmi neodkryla
moja nahota

zahalím ťa do prívlastkov
ukryjem sa v neurčitku
slovesa

sám
vyslovujem iba kvapku

spolu
jeden druhým obnažení

počujeme vodopád

a strom milujem čistou láskou
nič od neho nechcem
on nič nechce odo mňa
letí medzi nami vták
zo šumenia listov
do mlčania mysle
iba si navzájom sme
spojení letom vtáka
šumenie v mlčaní
za súhlasu vetra

nebo ma neprestajne
sníma z každej strany
hora na mňa čaká
vietor mi šepká meno
ktoré nikde nezačína
a nikde nekončí
strom ma pozná
podľa chôdze
ani hline
nie je jedno
kto som

svet zostane opustený
keď odídu telá
z ktorých som sa zrodil

oči ktoré ma videli v počiatku.
ruky ktoré ma priali z prázdna

svet tu pre mňa bez vás nebude

opustí ma dávna tráva
a stromy v zabudnutých záhradách
pomalé tiene pod orgovánom
tlkot srdca pod plátnom

kto mi bude domovom
keď s vami
opustím sám seba?

kde sa nájdem?

oči ktoré ma uvideli
v prvej krvi
zhasnú?

ústa ktoré ma zavolali
z prvej hrôzy
zmĺknu?

pred akým zrakom si na seba spomeniem?
akými ústami si o sebe porozprávam?
akými prstami sa sám seba dotknem?

aká pamäť ma poskladá
z roztratených svetiel?

svet bude opustený

vy oči ruky pery odnášate si ma preč

to cudzie telo čo tu zostáva
nech iní pripravujú na pohreb

a keďže nás nezachráni
viera ani nevera
pravdy ani omyly nezavážia
zosúvame sa dolu hlavou
do lona vašich prekrížených kostí
zabudnuté sestry zabudnutí bratia
už nie na kolenách
horeznačky ako deti
na lopatkách spola zaborení v zemi
a nezáleží na tom
či k nebu zdvíhame päste
či v prosbe vystierame ruky

a keďže
ani päsť ani dlaň si nepodmaní
neuchopiteľnú prázdnotu
pýtame sa na teba láska
nemým jazykom
s ľahostajnou hlinou na podnebí

a naše pýtanie je tvoja odpoveď

Daniel Pastirčák (1959) je slovenský básník, prozaik, esejista, publicista, kazatel Církve bratrské v Bratislavě; publikoval také v bratislavských Mostech.

Obsah Listů 2/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Daniel Pastirčák

Ticho a šelestenie na Levočskej hore

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu