Juraj Buzalka

Prezidenti a feudalizmus

Debata o zaostávaní časti východnej Európy oproti Západu občas naberú na intenzite. Keď bola Európa ešte špinavým dvorčekom v porovnaní s civilizáciami Arábie, Číny či Mezoameriky, zaostávanie na východe za pobrežím Atlantiku sa prejavovalo napríklad prebujnenou a chudobnou šľachtou. V období dualizmu ako aj počas prvej Československej republiky sa objavovali debaty o rozdielnej politickej kultúre rakúskej a uhorskej časti monarchie a dôsledkoch, ktoré to malo pre správanie sa politikov, vrátane hláv štátov. Nedávno sme prežívali debatu na túto tému v súvislosti s rozdelením Československa. Mečiarizmus bol pre mnohých dôkazom zaostalosti východnej časti štátu nielen v porovnaní so Západom, ale aj voči krajinám českej koruny.

V originálnej koncepcii troch historických regiónov Európy sa jej tvorca, maďarský medievalista Jenő Szűcs okrem iného zaoberá podobou politickej autority. Pripomína napríklad uhorských vazalov, ktorí síce nepadali pred vládcami do prachu ako šľachtici vo východnej Európe, zároveň im však nepripisuje radosť z garancií svojho postavenia ako ich kolegom na Západe. Tam – napriek mocenskej nerovnosti – mohli zoči-voči lénnym pánom stáť relatívne vzpriamene, aj keď v úctivom úklone. Na tento podstatný rozdiel vo výkone moci zrejme nie je dlhodobo citlivá väčšina slovenských voličov, podobne ako nebola pred dvadsiatimi rokmi podstatná pre obdivovateľov Vladimíra Mečiara.

Úradujúci slovenský premiér sa rozhodol kandidovať na prezidenta po dvoch rokoch od parlamentných volieb, v ktorých zvíťazil najpresvedčivejšie zo všetkých strán, ktoré kandidovali na Slovensku po roku 1990. Kandidátova strana nielenže bezprecedentne ovláda štát z pozície pohodlnej a poslušnej parlamentnej väčšiny. Sám kandidát je výrazný inštrumentalista moci, ktorý nepripúšťa reálnu kontrolu vlastnej moci, menšiny používa ako barličku pri populistických prejavoch a nikdy si neprizná chybu. O ľútosti či ospravedlnení za prešľapy, ako napríklad voči občanom, ktorí prišli neprávom o občianstvo alebo doplatili na chyby štátu, možno len snívať. Zvolením do úradu prezidenta v priamych voľbách veľmi pravdepodobne dôjde k posunu mocenskej rovnováhy smerom k prezidentskému modelu.

Feudálnoprezidentské sny, ktoré na Slovensku ožívali počas mečiarizmu, v Poľsku gradovali za vlády bratov Kaczyńských a „hýčkajú“ maďarských voličov novodobého „regenta“ Viktora Orbána práve dnes, sa podľa všetkého opäť potichu vracajú aj do Horného Uhorska. Kým v Čechách akoby prezidentská samovláda ustúpila pod tlakom alkoholových výparov nad korunovačnými klenotmi a nedávnym hladkým vymenovaním vlády – aj alternatívne, masarykovské monarchoprezidentovanie nikdy nebolo pochuti väčšine voličov –, Slovensko sa z hľadiska politického vodcovstva dostáva na križovatku. Marcové prezidentské voľby preto budú aj neoficiálnym referendom, aký model demokracie jeho obyvatelia preferujú. Rezervovanosť Róberta Fica k demonštrantom na Ukrajine, úškrny v otázke ľudských práv, silnejúci anti-ciganizmus, ktorým chce tromfnúť zatiaľ najúspešnejšieho neonacistu a víťaza nad jeho kandidátom v regionálnych voľbách, neveštia posun dobrým smerom. Na Slovensku sa totiž nejedná o konzumom hnanú monarchickú nostalgiu ako v Anglicku. Ani nejde o prezidenta-kráľa, ako sa tento model ujal v republikánskom Československu počas havlovania či za vlády kovaného liberála Árpibáčiho Göncza v Maďarsku. Felvidécky orbánistan môže veľmi ľahko byť v modifikácii liberálnej parlamentnej demokracie na nejaký iný, východný model, a to pri priebežnom usmievaní európskych socialistov. Že týmto víťazstvom nakoniec budú trpieť aj voliči premiéroprezidenta, nemôže tešiť, keďže s nimi sa zvezú všetci ostatní.

Juraj Buzalka

Obsah Listů 1/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Prezidenti a feudalizmus

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu