Marián Hatala

Potriasť si ruku s kdekým

Niet najmenších pochýb o tom, že politika sa ocitla mimo verejného záujmu. Predstavuje čosi odťažité, krajne nedôveryhodné a pochybné, pričom na Slovensku zaužívané spojenie „panské huncútstvo“ je dávno prekonaný eufemizmus. Vo všeobecnosti panuje názor, že politici nevedia definovať, tobôž uskutočňovať celospoločenské ciele, že im v tom bráni už povaha prostriedkov, ktoré si začnú osvojovať, len čo privoňajú hoci k malej dávke návykovej moci. Novotvar by teda mohol znieť „deus ex machinácia“ na pokračovanie. A tak na plošinách prichádzajú ďalší a ďalší, znesú sa na javisko a riešia spletité situácie a rozmotávajú zápletky všelijakých dejov – často takých, ktoré by bez nich ani neboli nastali – vystavení pohľadom niekoľkých ľahostajných alebo znechutených zvedavcov.

Funkcia robí človeka

Tomuto stavu sa, žiaľ, prispôsobuje generácia dnešných 30-tnikov. Vedia po anglicky, každý z nich vyštudoval či študuje vysokú školu, najlepšie akúkoľvek, formuje ich bulvár, vždy sú pripravení robiť (hoci stranícky) biznis prostredníctvom služieb štátu a spája ich vysoká miera prispôsobivosti a potriasanie rúk s každým. Naučili sa to, pochopili. „Je to o tom“, že „s ničím nemajú problém“, dalo by sa povedať ich slovníkom. A tak by nemali ani problém podať ruku Kotlebovi, veď v posledných župných voľbách bol legitímne zvolený, stal sa predsedom banskobystrického samosprávneho kraja. Zoči-voči majestátu štátneho úradu tak vzniklo dôvodné podozrenie, že už nie je pravicový extrémista a hrubozrnný výtržník. Akoby tým faktom a aktom rozšíril rady bezúhonných prinajmenšom na jedno funkčné obdobie. Isteže, protokol je protokol a zvyklosti z neho plynúce by štátni úradníci mali dodržiavať. Tak ako prezident, ktorý Kotlebu ako jedného zo županov pozval na odovzdávanie štátnych vyznamenaní a neskôr aj na novoročné stretnutie.

Lenže existujú aj veci mimo každého protokolu. K nim nepochybne patrí aj právo nepotriasť si ruku na územnosprávnej úrovni, ba ani na najvyššej štátnej úrovni a ani so županom banskobystrického kraja, ešte stále predstaviteľom krajnej pravice, navzdory diplomatickému bagatelizovaniu Milana Kňažka, jedného z kandidátov na prezidenta republiky: „Budem ho posudzovať na základe skutkov a toho, ako sa bude správať vo funkcii župana.“

Nuž, to pokojne môže. Tým skôr, že novozvolený župan sa vo svojom úrade správa ako jeho zvrchovaný majiteľ. Suverénne ho kontroluje, obsadzujúc funkcie navôkol svojimi predtanečníkmi a predspevákmi, vysmieva sa demokratickým pravidlám, ignoruje rozdelenie moci a čas si kráti aj podávaním trestných oznámení.

To, čo Kňažko záhadne nevidel a nepočul, postrehol bratislavský župan a predseda SDKÚ Pavol Frešo, široko-ďaleko jediný politik, ktorý svojmu banskobystrickému kolegovi neprotokolárne nepodal ruku. V opačnom prípade by predsa musel súhlasiť s Kotlebovými bludmi, podľa ktorých partizáni boli „banditi“, a holokaust len „takzvaný holokaust“.

Víťazní stravníci

Politika však spoľahlivo zostáva mimo verejného záujmu. Tomu sa však tešia náhradné témy, trebárs nominácia hokejistov na ZOH v Soči. Keď tréner Vůjtek nepozval do mužstva slovenskej hokejovej reprezentácie veterána Šatana, v krajine sa odrazu začalo diskutovať, ba z niekdajšieho „tichého zabijaka“ sa stalo politikum. Europoslankyňa Záborská totiž s okázalou prostoduchosťou upozornila na porušenie článku 21 Charty základných práv EÚ, ktorý zakazuje diskrimináciu na základe veku!

Hysterické reakcie a na internete zopár dní kolujúce video v hlavnej úlohe s Hitlerom, ktorý sa dozvedá o trénerovom škandalóznom rozhodnutí (Hadamczikom nenominovaný Jiří Hudler je proti tomu hotová romanca!), pripomenuli mnohé z toho, čo sa dá nájsť v knihe Hermanna Brocha Teorie masového šílenství. Broch píše o veľkomestskom, duševne labilnom obyvateľstve, ktoré tak prežíva takzvaný „predpanický stav“, strácajúc zmysel pre racionalitu. V úsilí oslobodiť sa od pocitov neistoty a úzkosti (s ekonomickým pozadím) a nájsť „dodatočné uspokojenie“ sa dostáva na cestu, čo vedie k lacným kolektívnym extázam, napríklad na športoviskách, kde dochádza k vybíjaniu „archaických pudov agresie“. Odtiaľ možno vykročiť k masovému šialenstvu, k vodcovi, k „extáze z reálnych víťazstiev“.

Vôbec, na víťazstvá u nás – v krajine, kde sa ustavične zvolebnieva – myslí vari každý, premiéra Fica nevynímajúc. Nedávno pozval na obed dvadsaťpäť slovenských osobností, na podporu svojej prezidentskej kandidatúry. Pri výbere stravníkov sa nechal viesť vlastným vkusom a citom pre ideovú príbuznosť či budúcu politickú spoluprácu. Neviem o tom, že by niekto pozvanie odmietol, predpokladám teda, že prišli všetci: režisér J. Jakubisko, futbalista R. Vittek, šéf Slovenskej akadémie vied J. Pastorek, publicista P. Dvořák, spisovateľ P. Jaroš...

Nie, akiste neodchádzali domov potme, zadným vchodom a s plne naládovanými obedármi z alumínia. Skôr ako tí, čo vedia dobre stráviť aj vlastné vazalstvo. Lebo aj na to majú žalúdok.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik, stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 1/2014
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Potriasť si ruku s kdekým

Funkcia robí človeka

Víťazní stravníci

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu