Potkal jsem ho v jedné básni Walta Whitmana. Je to mu, který se s pokřikem dere dopředu, neboť chce se podívat na svět. ,Hola, místo pro Jonathana!' Místo pro člověka, který chce vidět! Co nepřišel proto, aby se důkladně rozhlédl svýma očima, aby byl u toho, co se děje, a mohl o tom podat zprávu?
Karel Čapek, Místo pro Jonathana! (1934)
Čapkova zbierka úvah a reflexií nad verejným ivotom Místo pro Jonathana! sa stala inšpiráciou pre tohtoročné Stredoeurópske fórum, ktoré sa v polovici novembra uskutočnilo v Bratislave a nieslo podtitul Miesto pre občana. Podobne ako praské Forum 2000, aj o dvanásť rokov mladšia bratislavská konferencia je pozvánkou k diskusii pre kadého, kto sa cíti byť čo i len trochu takýmto občanom Jonatánom, občanom, ktorý sa zaujíma o okolitý svet a snaí sa ho lepšie pochopiť. Je však takáto pozvánka k filozofickej diskusii a spoločenskej reflexii pre dnešného občana dostatočne atraktívna?
Dnešný občan Jonatán je omnoho viac podozrievavý a nedôverčivý. Na konferenciu podobného typu, nech je jej téma akokoľvek pútavá, nepríde len tak sám od seba. Je to človek pochybujúci, a preto sa najprv pýta: aký má konferencia význam? Vyrieši sa tým niečo? A nie je to iba prázdne filozofovanie nad abstraktnými otázkami vzdialenými kadodennému ivotu? Táto nedôvera je pochopiteľná – na konferenciách prehovárajú osobnosti z pozície intelektuálnych autorít. A na autority sme tu u nás u dávno zanevreli. Nechceme vstupovať do dialógu s druhými, lebo sa obávame, e nás nikto nebude počúvať. Zvykli sme si, e nás druhí neberú váne, pretoe existuje len ich pravda a tá naša ich nezaujíma. A tak sme rezignovane mávli rukou. Dnešný občan Jonatán je plný strachu, e mu nikto nebude načúvať.
Nie, konferencia, akou je Stredoeurópske fórum či Forum 2000, iaden problém nevyrieši. Ale to ani nie je jej úlohou – nie je to predsa odborné, problémovo orientované sympózium. Konferencia, o ktorej je reč, je gestom dobré vůle intelektuální (Čapek). Jej skutočným významom je ponúknuť priestor, v ktorom je načúvanie hlasu druhých hlavnou conditio sine qua non – je to učenie a kultivovanie sa v schopnosti, ktorá je predpokladom k tomu, aby sme mohli vstupovať do diskusie s druhými s cieľom vzájomne si porozumieť, ale ktorú iaľ v benom ivote postupne strácame.
Preto občan Jonatán svoju otázku poopraví a pýta sa, k čomu je dobré takéto gesto? Odpoveď znie: gesto dobrej vôle intelektuálnej je gestom proti strachu. A e ich nie je málo, tých strachov a obáv, ktoré, ako dobre ukryté tajomstvá, nosíme v sebe – či u ide o spomínaný strach z toho, e nám druhí nenačúvajú, alebo bytostný strach, akým je obava z neistej budúcnosti, alebo strach politicky vyvolávaný ako napríklad strach z menšín; vdy hrozí nebezpečenstvo, e sa tohto nášho strachu niekto zmocní a následne ho ovládne. Americký historik Timothy Snyder, jeden z hostí tohtoročného Stredoeurópskeho fóra, pomenoval ako jednu z najväčších hrozieb pre súčasnú Európu populizmus, ktorý sa zmocňuje strachu jednotlivcov tým, e pomenúva naše súkromné obavy a nazýva to politikou. O nebezpečenstve tohto populizmu sme sa presvedčili napríklad v nedávnych upných voľbách na Slovensku. Konferencia je tak príleitosťou a priestorom k tomu, aby sme náš strach lepšie pochopili a dokázali mu čeliť nielen skrze dialóg, ale aj prostredníctvom otázok, ktoré v nás zanechá.
Čapkov Jonatán sa vyznačuje tým, e sa chce o nadobudnutú skúsenosť, o novú perspektívu podeliť – chce o tom podať správu. Neočakávajme, e náš Jonatán spíše akýsi report alebo e bude vzrušene tlmočiť svojmu okoliu, čo nové sa na konferencii dozvedel. Naopak, bude aj naďalej mlčky a s nedôverou hľadieť na svet, a predsa vydá svedectvo – a to tým, e si gesto dobrej vôle intelektuálnej osvojí. Bude to on, občan Jonatán, kto začne druhým bez strachu načúvať.
(Autor je spoluorganizátorom Stredoeurópskeho fóra)
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.