Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 6 > Marián Hatala: Hrubé čiary po slovensky

Marián Hatala

Hrubé čiary po slovensky

Slovenský spisovateľ, lámuci rekordy v počte predaných kníh, niekdajší diplomat, politik a zápalistý antihavlovský dubčekovec sa v Rádiu Bratislava zamyslel nad výsledkami českých volieb. Aby rehabilitoval „slovenského manažéra“ Babiša, aby sám seba vyhlásil temer za obeť komunistickej zlovôle a aby neznesiteľne falošným, kazateľským tónom pripomenul spoluobčanom, v akomže „morálnom marazme“ tu žijú... Rakúsky novinár Paul Lendvai si na postdemokrata Jozefa Banáša spomína ako na riaditeľa bratislavského Tlačového informačného strediska, ktorý pred Novembrom ´89 ako „predĺžená ruka ŠtB“ dohliadal na škodnú, čiže na zahraničných novinárov, a to pod krycím menom Lotos.

Priatelia starých poriadkov sú na vzostupe, dokonale využívajúc hodnotové prázdno a marginalizáciu osobností. Minister zahraničia, človek Smeru, vymenoval do Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť riaditeľa bratislavského Múzea židovskej kultúry Pavla Mešťana, prednovembrového vychovávateľa kádrovej rezervy KSČ. Svojho času horlil proti Charte 77 a jeho podpis možno nájsť napríklad pod textom Aktuálnosť boja proti súčasnému antikomunizmu. Politológ Miroslav Kusý nemohol na nomináciu reagovať inak než vystúpením z rady.

Vráťme sa však k spisovateľom a v úvahe pokračujme hoci stavom literárnej obce a jej smerovaním. Súčasné nedôstojné spoločenské postavenie literárnej, ba celej umeleckej obce, v mnohom kopíruje stav celej spoločnosti, ktorej chýba schopnosť sebareflexie, vôľa diskutovať, polemizovať a vstupovať do slobodnej súťaže myšlienok, argumentov a protiargumentov – bez urážania oponentov. Niet divu, prepad hodnôt je priveľký a obnovovanie pamäti predstavuje prácu hodnú Sizyfa. Tým skôr, že osobností neprestáva ubúdať – v prospech ľudí s mentalitou lokajov.

Nekvalita verejného priestoru

V spisovateľskom cechu už dávno zavládla pasivita, zotrvačnosť a inštinktívna nedôvera. Spisovatelia až na niekoľko výnimiek opustili verejný priestor. Tých niekoľko petícií, zosnovaných v stavovských organizáciách (kaštieľ v Budmericiach, dvojité zdaňovanie Literárnym fondom...) sotva možno považovať za vážne spoločenské angažovanie. Pramálo sme striehli na pochybenia vládnych reprezentácií v oblasti porušovania princípov demokracie a ľudských práv, nevytvárali sme dostatočný tlak na zmenu kultúrnej politiky štátu tak, aby nadobudla parametre systematicky rozvíjaného, dlhodobého projektu.

A tak pošramotenú povesť spisovateľského stavu už tradične zachraňuje hŕstka tých, čo vedia písať a navyše prijímajú štatút dobrovoľne neplatených kultúrnych pracovníkov, ktorí organizujú podujatia, vyžobrávajú na ne peniaze, suplujúc armádu za to platených úradníkov.

Skutočnosť, že podstatná časť spisovateľov ľahkomyseľne vypratala verejný priestor a prenechala ho pestovateľom a zveľaďovateľom odkazu prednovembrového režimu, je zdaňovaná čoraz nižšou spoločenskou prestížou spisovateľov. Je to taká „nechytateľná malá domov“, spôsobujúca, že už tí, čo majú na hlave len osminku prednovembrového masla, a nie celé maslo, sa môžu stať lídrami v politike, kultúre, športe i vo vede. Nečudo, že nový predseda Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, hudobník Ľubo Belák, ktorý doteraz nevydal jedinú knižku (!), poslal Spolku slovenských spisovateľov zdravicu v mene všetkých spisovateľských organizácií a bez ich poverenia. Ba vyzval spisovateľov združených v asociácii, aby publikovali v Literárnom týždenníku.

Hodnotový galimatiáš

Nebolo by čo namietať, keby adresátom tých volaní po porozumení, zblížení a zjednotení nebol Spolok slovenských spisovateľov, ktorý je svojou dikciou na nerozoznanie od hejslovenskej Matice slovenskej, tak ako je nacionalistický Literárny týždenník podobný matičným Slovenským národným novinám. Taká fúzia je hodnotový galimatiáš a zároveň volaním po hrubých čiarach: ak sme ešte nezabudli, zabudnime, na hrubú čiaru maľujme ďalšie hrubé čiary dovtedy, kým sa tá pôvodná hrubá čiara načisto nestratí. Sme predsa jedna veľká rodina na malom Slovensku, no nie?

Ako na to, ukázal aj premiér, keď výročie Novembra 1989 oslávil spoločným obedom s vybranými vysokoškolákmi, ktorých mu „dodal“ Úrad vlády. Vyštafírovaní študenti sedeli, akoby zhltli pravítka, a ešte pred prvým podávaným chodom pritakávali, keď Fico krasorečnil o tom, že November 1989 je Dňom študentstva. Jediné politikum, ktoré v jeho prejave zaznelo, sa týkalo následných „rozsiahlych spoločenských, ekonomických a politických zmien“ u nás. Neskôr študenti prikyvovali asi ešte viac, lebo s plnými ústami sa prikyvuje najlepšie.

Na dorast sa Fico môže spoľahnúť. Starosti robia skôr seniori. Ústav pamäti národa mal pôvodne oceniť historika Františka Vnuka za jeho vedecký prínos, presnejšie: za kritické zhodnotenia štátneho komunizmu v rokoch 1948–1989. Našťastie sa znovu zistilo, že Vnuk je ľudácky historik ako vyšitý, adorujúci Tisa a zľahčujúci deportácie slovenských Židov, a našťastie sa ozvali iní historici i časť médií. A tak ÚPN Vnukovi napokon cenu neudelil s odôvodnením, že treba hodnotiť obdobie neslobody en bloc, čiže roky1939–1989.

Ešte raz a naposledy sa vráťme k spisovateľom: iste, situáciu u nás vždy komplikoval fakt, že nebolo veľmi na čo nadviazať. Nezávislé kritické myslenie sa k nám pred Novembrom ´89 skôr importovalo z Čiech a Moravy, domáci disent predstavoval policajne prehľadnú hŕstku duší. A tak našej občianskosti naďalej chýba čosi ako rastový hormón. Jeho subdodávateľom mohla byť próza a poézia na umeleckej úrovni reflektujúca obdobie pred Novembrom 89 a po ňom. No i v tomto ohľade vykazujeme vážne deficity, napriek už spomínaným výnimkám.

Ak by sa niekto pýtal, pred akými výzvami dnes stoja tunajší pisári, dostal by tristnú odpoveď: Prežiť, hoci v zabudnutí. Nikomu nechýbajú. Až sa núka inzerát: Hľadám spisovateľa. Zn.: Nikomu nechýba.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik, stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 6/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.