Juraj Buzalka

Žalm zeme podkarpatskej

Zakladateľ modernej slovenskej hudby, hudobný skladateľ Eugen Suchoň zložil v tridsiatych rokoch 20. storočia kantátu Žalm zeme podkarpatskej. Muzikológovia ju charakterizujú ako hymnus lásky k rodnej zemi a skladbu súcitu s jej skúšaným ľudom. Autor – hudobne zvýrazňujúc text básne Jaroslava Zatloukala – vytvoril dielo, ktoré je obžalobou tmárstva a biedy, avšak aj oslavou nepoddajnosti, vzdoru a nádeje. Kantátou podľa expertov naplnil príbuznú spoločensko-kultúrnu funkciu v slovenskom kontexte, akej sa teší Smetanova Má vlast v kontexte českom. Autor komponoval Žalm zeme podkarpatskej koncom tridsiatych rokov, v čase blížiacej sa implózie demokracie a nástupu fašizmu v Európe. Bez snahy vytvárať jednoduché paralely – aj dnes doznieva ekonomická kríza a fašizmus je na vzostupe všade v Európe – nemožno tóny rastúceho tmárstva a zvráteného vzdoru nepočuť pri sledovaní výsledkov župných volieb na Slovensku v novembri 2013.

V súvislosti s víťazstvom neonacistu na funkciu predsedu kraja sa objavil starý bonmot: „Kto sa ešte nevyjadril k otázke úspechu neonacizmu na Slovensku, nech sa hlási u súdruha Žinčicu...“ Jednoduchá odpoveď totiž neexistuje. Vysvetlenia sa rôznia, väčšinu však spája viac či menej priame ospravedlňovanie voličov. Ľavicový publicista Eduard Chmelár zdôrazňuje neriešenú chudobu ako hlavný dôvod úspechu neonacistu. Podobne orientovaný Michal Havran vidí vo výsledkoch porážku establishmentu, ktorý nie je schopný ponúknuť program a riešenia. Sociologička Zuzana Kusá pripomína, že neonacizmus sľubuje byť palicou na korupciu politickej triedy, a v tom odráža túžby voličov. Vplyvný intelektuál Martin Šimečka neponúkol vysvetlenie, avšak presne vyjadril znepokojenie nad súbojom o voliča, ktorý sa odohrá medzi neonacizmom a radikalizujúcimi sa „civilizovanými“ politikmi. Všetky tieto vysvetlenia a prognózy sú len čiastočné. V mene systémových vysvetlení – že voľba neonacizmu je logickým vyústením „vonkajších“ vplyvov ekonomiky a politiky – zabúdame na zodpovednosť samotných voličov.

Nie je totiž jedno, koho zo vzdoru zvolia. Od Fica a Mečiara či nacionalizmu cez populistické hlasy pre rôznych „obyčajných ľudí“ až po neoliberálnu pravicu voliči na Slovensku od roku 1989 protestným hlasom ešte nikdy nepodporili neonacizmus, politiku s otvorenou nenávisťou voči demokracii a s plánmi zničiť ju. Ako ukázali regionálne voľby, podporovateľmi neonacizmu nie sú najchudobnejší dedinčania, medzi nimi skôr vyhrával nevýrazný ľavicový kandidát, žiadna ledva dospelá náckovská čvarga či degenerovaný „white trash“, ktorého predstaviteľmi sú zalkoholizovaní starí mládenci, ktorí zabudli obrábať otcovské vinice, nesadia už ani zemiaky a nečistia rodičovské lesy, lebo žijú na podpore a z peňazí matiek-dôchodkýň. Nacizmus triumfoval tam, kde je podiel rómskej populácie vo všeobecnosti nižší. Okrem nacistického jadra ho volili strednostavovskí voliči – učitelia, technici či záchranári. Pravicový publicista Juraj Kušnierik už pomenoval, že spojenie „volič fašistov rovná sa obeť systému“ neplatí. Podľa Kušnierika je víťazstvo neonacistu prejavom neschopnosti zobrať na seba zodpovednosť za vlastný život. Toto je zásadná a nebezpečná zmena správania voličov.

Napriek plaču zeme podkarpatskej nad tmárstvom a vzdorom nacifikujúcich sa strednostavovských voličov voľby predsa len priniesli jedno poučenie. Už v prvom kole s extrémizmom žalostne prehral pravicovo-populistický politik Ľudovít Kaník. Jeho vystupovanie aj samotná kampaň sú právom považované za kultivovanejšiu verziu tej neonacistickej. Kaníkov zákon po prehraných voľbách preto znie: „Ak chceš víťaziť nad extrémizmom, nemôžeš sa mu v žiadnom prípade vybrať naproti!“

Juraj Buzalka

Obsah Listů 6/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Žalm zeme podkarpatskej

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu