Ferdinand Vrábel

„Ísť znovu“

Ruský pohľad na občiansku vojnu a légie

Udalosti v rokoch občianskej vojny v Rusku a zapojenie Československého armádneho zboru v Rusku (ruských légií) podrobne popisujú archívne pramene uložené vo Vojenskom historickom archíve v Prahe, Slovenskom národnom archíve v Bratislave, Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine a v ďalších. Zásluhou ruských historikov sa čoraz viac sprístupňujú a analyzujú aj materiály v ruských archívoch. To umožňuje nové analýzy, čiastkové i monografické štúdie. A tak k starším prvorepublikovým materiálom, ako sú práce „legionárskych historikov“, ako boli napríklad štúdie Františka Šteidlera, Josefa Kudelu, Jaroslava Papouška alebo pamäti a spomienky účastníkov týchto udalostí (napr. Maurice Janin, Radola Gajda a celá plejáda ďalších) či kroniky jednotlivých plukov, pribúdajú práce nové, ktoré sa opierajú o vydané diela, ale predovšetkým o materiál v ruských archívoch, čo je veľkým prínosom najmä pre nás, ktorí nemáme možnosť ich priamo študovať alebo príležitosť na dlhšie študijné pobyty v Ruskej federácii.

S blížiacim sa stým výročím vypuknutia prvej svetovej vojny sa bádatelia a publicisti začínajú čoraz viac zaoberať rôznymi aspektmi tejto obrovskej katastrofy, ktorej dôsledky v mnohom pociťujeme ešte aj dnes. A napriek tomu, že už uplynulo odvtedy sto rokov, čo je približne vek troch generácií, nemožno povedať, že o tejto vojne a rôznych jej kapitolách a epizódach, jej hlavných politických či vojenských predstaviteľoch už vieme všetko. Má to svoje objektívne príčiny – dlhodobá neprístupnosť archívnych dokumentov najmä v zahraničí – predovšetkým v Rusku a Nemecku –, rozsiahlosť zachovaného materiálu po sprístupnení a aj zložitosť problematiky; ale má to aj politické a ideologické príčiny.

K takým jednostranne poopisovaným a interpretovaným okruhom otázok, pokiaľ ide o ruské a slovenské dejiny, patrí aj problém občianskej vojny v Rusku a tamojšie pôsobenie československých légií. Sovietski, českí a slovenskí historici pod vplyvom ideológie a monopolu komunistickej strany nevykladali dejiny občianskej vojny len jednostranne a neobjektívne; oni často udalosti aj falšovali, alebo dokonca otvorene klamali. Takto pristupovali napríklad aj k príčine zrážky légií s boľševikmi, čo jednoznačne interpretovali ako snahu českej buržoázie vystúpiť proti proletárskej revolúcii. T. G. Masaryka, E. Beneša, ale najmä generála Milana Rastislava Štefánika ako hlavného vojenského organizátora, veliteľa a aj československého ministra vojny obviňovali, že boli poslušnými „nástrojmi západných kapitalistov a interventov“ a dali dokonca rozkazy na „kontrarevolučné“ vystúpenie légií. Legionári si naopak veľmi cenili práve to, že k vystúpeniu (u marxistov to bola „vzbura“, ale zabúdali, že vzbúriť sa možno len proti legálnej vláde) proti boľševikom v Rusku v máji 1918 nedošlo na základe nejakého vojenského rozkazu, ale na základe uznesenia nimi demokraticky zvolených delegátov na zjazde légií v Čeľjabinsku. Veľmi častým a ešte aj u nás dnes opakovaným obvinením je takzvaná „krádež“ ruského štátneho pokladu, hoci s touto otázkou sa už vyrovnali aj Rusi napríklad dielami Olega Budnického, manželov Muratovových, ale aj štúdie českých historikov o peniazoch ruskej emigrácie a kolčakovskom zlate. Takmer nikdy sa neuvedie, že vodca boľševikov Vladimír Iľjič Lenin sa poďakoval veleniu légií za vrátenie zlata a ani neskoršie vláda sovietskeho Ruska ani ZSSR od Československa – pokiaľ ide o ruský zlatý poklad – nikdy nič vrátiť nepožadovali.

Po prevratných spoločensko-politických zmenách v Rusku v rokoch 1990–1991 sa aj u Rusov začal objavovať hlad po nových, ideologickými nánosmi nezaťažených informáciách o minulosti. Aj oni mali k dispozícii len málo objektívne podaných faktov, naopak práce ruských aj sovietskych autorov boli plné mýtov, poloprávd a neraz aj úmyselných klamstiev. Aj keď sa v posledných rokoch začali ruskí, českí a aj niektorí slovenskí historici týmito otázkami zaoberať intenzívnejšie a vyšli aj viaceré odborné štúdie i súhrnné knižné publikácie, čaká tu príslušných špecialistov (a najmä slovenských) ešte veľa práce.

Občianska vojna v Rusku v rokoch 1917–1922 patrí k najtragickejším obdobiam v dejinách ruského národa. Pokiaľ ide o roky 1917–1920, ale najmä roky 1918–1919, sa tieto tragické udalosti čiastočne dotýkajú aj česko-slovenského zahraničného vojska (pri všeobecnom označení sa často používal spojovník, v oficiálnom názve zboru už nie) v Rusku – ruských légií. Už pre súčasníkov bola úloha Československého armádneho zboru (ruských légií) v Rusku najmä po takzvanom Čeľjabinskom incidente rozporuplná a hodnotila sa z rôznych hľadísk. Inak sa na toto obdobie a úlohu čs. vojska v Rusku pozerali priami účastníci vtedajších udalostí a ďalší pamätníci z rozdielnych národných spoločenstiev a politických zoskupení, inak nasledujúce generácie a aj historici v rôznych obdobiach, v ktorých sa striedali demokratické a totalitné režimy.

Ruskí historici pokračujú v „objavovaní“, alebo lepšie povedané, v novom spracúvaní dejín občianskej vojny v Rusku a úlohy Československého armádneho zboru v rokoch 1918 až 1920, čo je dôležitou súčasťou tohto konfliktu. Významnú úlohu tu zohrávajú jednak vysokoškolské ústavy a vedecké pracoviská na Urale a v Sibíri, Permské oblastné múzeum, ďalej múzeá, školy a ústavy v Kungure, Jekaterinburgu a v ďalších mestách, špecializovaný historicko-archívny časopis Retrospektíva a viaceré kluby vojenskej histórie v tejto oblasti. Svedčí o tom nielen živá publicistická činnosť zameraná na uvedenú problematiku, ale aj v poradí už tretia medzinárodná konferencia na tému „občianska vojna na Urale“, ktorá sa tentoraz uskutočnila netradične v múzeu GULAGu pri Permi, ktoré sa nachádza v bývalom nápravnom „zariadení – tábore č. 36“ asi 100 kilometrov východne od Permi v dňoch 28.–29. septembra 2013.

Jedným z najvýznamnejších súčasných ruských znalcov, špecializujúcich sa najmä na udalosti v rokoch 1917 až 1920 na Urale a Sibíri, je ruský historik Aleksandr Michajlovič Kručinin z Jekaterinburgu, ktorý v posledných rokoch zúročuje svoje dlhoročné štúdium prameňov a získané hlboké znalosti v celom rade publikácií referujúcich o bojoch v oblasti Uralu, Jekaterinburgu, Permi atď. Kručinin s pre neho príznačnou podrobnosťou, založenou na svedomitej príprave a dôkladnej znalosti ruských aj československých dokumentov, sa vo svojich prácach zaoberá „zradnosťou, či nestálosťou vojnovej šťasteny“ na príklade bojových operácií v oblasti Šadrinska, jazera Tavatuj a aj na iných miestach v lete 1918. Kručinin pokračoval v ďalšom výskume, pričom sa opieral aj o pomoc členov klubov vojenskej histórie Štandart zo Šadrinska, Horský štít z Jekaterinburgu a Priateľov Karla Vašátka z Prahy. Táto plodná spolupráca vyústila do niekoľkých publikácií a je tak ďalším zo svedectiev o prínose vojenských historických klubov, ktoré sa zameriavajú nielen na často kritizovanú „hru na vojakov“ v rámci historických rekonštrukcií významných bitiek v dobových uniformách, ale venujú sa aj vážnej vedeckej práci – výskumu v archívoch a následnému sprístupňovaniu výsledkov svojej práce v publikáciách, výstavách a aj na prednáškach či vedeckých konferenciách.

Na nedávnej konferencii prezentoval Kručinin výsledky svojho najnovšieho výskumu, ktorý zameral jednak na pomerne úspešné pôsobenie veliteľa červenoarmejcov v tejto oblasti, Lotyša Eduarda Petroviča Berzina (1894–1938), neskôr čekistu a zakladateľa trestaneckého tábora Višlag (1926) na severnom Urale, a jednak na boje v oblasti povodia rieky Nevy. Úlohou Višlagu bolo predovšetkým zabezpečiť dostatok lacných pracovných síl pre tamojšie nové papierenské a celulózové kombináty, čo sa mu aj podarilo. Tamojší väzni žili v relatívne dobrých podmienkach – dostávali mzdu, slušnú stravu, mali kiná, knižnice a diskusné kluby. Neskôr sa však Berzin pričinil aj o založenie jedného z najkrutejších trestaneckých táborov na Kolyme (stavba ciest a ťažba zlata), ale jeho osud napriek tomu nezvratne smeroval k záverečnej tragédii (v roku 1938 ho v rámci stalinských čistiek medzi veliteľskými kádrami sovietskych ozbrojených síl, represívneho i administratívneho aparátu zastrelili v Moskve).

Nesmierne zaujímavé sú tie kapitoly Kručininových prác, kde sa zaoberá aj metodologickými a interpretačnými problémami spojenými s problematikou občianskej vojny v Rusku a úlohou československých légií v Rusku po prevzatí moci boľševikmi v novembri 1917. Autor uvádza konkrétne príklady toho, ako sa z desiatky rokov pretrvávajúceho falšovania, produkovania poloprávd a dezinterpretácií, zamlčovania alebo otvoreného klamania utkala takmer neprehľadná pavučina, ktorá ešte stále zakrýva pravú a objektívnu podstatu vecí, udalostí a úlohy historických osobností tohto obdobia. Kručinin to približuje charakteristikou prezrádzajúcou dobrú znalosť psychológie československých dobrovoľníkov a ich ešte v lete 1918 neotrasenú bojovú morálku: „Ráno 11. júla 1918 červení prinútili dobrovoľníkov Kurganského oddielu ustúpiť o niekoľko vierst na východ od stanice Dalmatov, kde sa legionári začali znovu organizovať. Pomaly, po skupinkách i jednotlivo prichádzali aj bieli. Medzi poslednými prišiel veliteľ oddielu František Hrabčík. Bol otrasený krutým neúspechom a aj veľkými stratami; nepovediac nič, ľahol si do trávy. Po krátkom oddychu vstal a opýtal sa: ,No, bratia, čo teraz spravíme?' – ,Pôjdeme znovu' – znela jednohlasná odpoveď.“

Treba aj nám, rovnako ako tým neznámym dobrovoľníkom „ísť znovu“ a pokúsiť sa rozhrabať prekážky navŕšené na ceste k pravde, uzatvára Kručinin túto pasáž jednej zo svojich kníh.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik.

Obsah Listů 6/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

„Ísť znovu“

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu