Daniel Laurinc

Streetpoems

Jaké místo má „poezie ulice“ ve vaší tvorbě?

Je to moj prvý ucelený fotografický súbor. Prevažnú časť som nafotil v Barcelone a dá sa povedať, že na základe neho som sa začal fotografii venovať. Už ako dieťa ma fascinovali mysteriózne veci. Štvrté dimenzie, šieste zmysly, veci, ktoré sa nedajú veľmi vysvetliť, ale cítite ich rovnako ako cítite lásku, strach, vieru, smrť alebo potrebu grcať. Streetspoems je osobná výpoveď o uliciach, ktoré vnímam ako metaforu divadla života. Pod reflektorom slnka sa chodci menia na protagonistov drám vlastných životov. Za oponou každého rohu sa skrýva Hamlet alebo Don Quijote. Streetpoems je kontrast medzi reálnym a magickým svetom, medzi samotou a nádejou. Je to snová interpretácia každodenných vecí.

Jak cyklus vznikal a jak se vyvíjel? Nebo vyvíjí?

Fotografoval som ho asi tri roky; s fotkou som sa vtedy len zoznamoval. Pomohol mi Bruce Gilden, naučil ma, že dobrá snímka musí ulicou smrdieť. Dlho som si neuvedomoval, prečo zaznamenávam mysteriózne momenty, postavy, atmosféry. Až po stretnutí s Antoinom d'Agatom som pochopil, že všetci podvedome fotíme zakódované autoportréty. Zľakol som sa taho a chcel som s fotografiou seknúť. To sa nestalo, ale k Streetpoems som sa už nevrátil.

Je pro vás inspirativní neznámé prostředí?

Mám rád nové miesta. Keď vidím niečo po prvýkrát, som ako malé dieťa. Fascinuje ma vlastná reakcia na nepredvídané vnemy. Myslím si, že moja fotka je vtedy najúprimnejšia, pretože ešte neviem, čo to vlastne fotím. Je to pudová reakcia pouličného fotografa!

Je snazší fotografovat černobíle?

Asi ako každý som si prešiel formálnou aj obsahovou evolúciou. Na začiatku ma fascinovala čierno-biela fotografia najmä Trenta Parka. Ostré svetlo južných krajín mi v čiernobielom prevedení dovoľovalo jednoduchšie definovať kontrasty. Buď bolo niečo vo svetle a tým pádom existovalo, alebo to nebolo vidieť. Keď som sa vrátil a opäť žil v strednej Európe, bol som zrazu vystavený hmle a difúznemu svetlu. Začal som objavovať farebnú fotografiu, ktorá mi umožnila vyjadrovať sa exaktnejšie. Aj bábätko začne najprv hovoriť len „dobré a zlé“, až neskôr objavuje konkétnejšie slová.

Lze se uměleckým dokumentem nějak uživit?

Pevne verím, že odpoveď je „áno“. Poznám ľudí, ktorí najmä v zahraničí fungujú na báze projektov a grantov. S priateľkou Zuzanou Halánovou sme loni spravili prvý veľký projekt, keď sme v Afrike dokumentovali slovenskú rozvojovú pomoc. Vznikol z toho výstup www.afriktivity.com a exteriérová výstava, situovaná na hlavných námestiach slovenských miest. Pre ministerstvo zahraničí sme pripravili interiérovú verziu, ktorá by mala putovať po slovenských ambasádach v celom svete. Ak sa však pýtate, či ma to živí, odpoveď znie zatial „nie“. Už desať rokov sa živím vymýšľaním reklamy. Stále však vymýšľam, ako s ňou skončiť!

-tt-

Daniel Laurinc

Daniel Laurinc (1983) absolvoval obor marketingová komunikace na Univerzitě Komenského v rodné Bratislavě. Studoval pak čtyři roky na fotografickém institutu IEFC v Barceloně. Školu reprezentoval na festivalech v Cannes nebo v Perpignanu. Získal stipendia na workshopy agentury Magnum Bruca Gildena a Antoina d'Agaty. Od r. 2011 studuje na Institutu tvůrčí fotografie SU v Opavě. Vystavoval ve Španělsku, Francii, Polsku, ČR a na Slovensku.

Obsah Listů 5/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Daniel Laurinc

Streetpoems

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu