Marián Hatala

Krčma zvaná slovenský parlament

V našom najvyššom zákonodarnom zbore sa dejú veci na míle vzdialené krajine, v ktorej je doma aspoň elementárna politická kultúra.

S týmto konštatovaním asi budú súhlasiť všetci. Rozdiel panuje iba v názore, či za takýto nelichotivý stav môžu ministri vládnej štátostrany a jej ľudom zvolení zástupcovia, alebo poslanci opozičného bloku.

V otázke viny či neviny všeobecne platí, čo povedala dcéra Ivana Lendla, keď sa jej spýtali, kto u nich v rodine hrá najlepšie golf: „Záleží na tom, koho se ptáte.“ Nestranného pozorovateľa pri hľadaní odpovede mohlo „trknúť“ už počas prvej vlády Fica, keď vtedajší minister spravodlivosti Harabin poslancovi za KDH Lipšicovi v parlamente povedal: „Pôjdeš do basy, ty hajzel!“ Alebo viaceré dôkazy o tom, že vedenie parlamentu, ktorému predsedá nominant Smeru, meria dvojakým metrom, keď upozorňuje (nie svojich) na porušovanie základných pravidiel hry a vyzýva (nie svojich) k slušnému správaniu a rešpektovaniu inštitúcie, ktorá síce u nás nemá žiadnu tradíciu, ale predsa len...

Dešpekt a nekultúrnosť

Mať v úcte súčasný parlament je však úloha nad sily človeka, keďže naši ministri sa spoliehajú iba ak na symbolickú kontrolu a ostentatívne pohŕdajú osobitnými kontrolnými nástrojmi, ktoré poslancom dáva k dispozícii ústava. Priebeh mnohých zasadnutí parlamentu sa nesie v znamení úskokov i vyložených obštrukcií členov vlády, usilujúcich sa o blokovanie kontrolných právomocí poslancov. Posmeľuje ich vedomie bezpečnej väčšiny a dešpekt k politickým protivníkom, o akom rytiersky Athos nemal ani potuchy, keď d'Artagnanovi pred súbojom pri kláštore Bosých karmelitánov povedal: „Mám rád lidi vašeho druhu, a pokud se navzájem nezabijeme, doufám, že budu mít později tu čest míti vás za přítele.“ Ak sa k onomu pocitu víťaznej väčšiny a k neúcte k oponentom pridá svojvoľný výklad rokovacieho poriadku, dielo skazy je dokonané.

Rokovací poriadok hovorí, že „interpelácia je kvalifikovaná otázka, ktorá sa vzťahuje na uplatňovanie a vykonávanie zákonov, na plnenie programového vyhlásenia vlády a uznesení Národnej rady vládou a jej členmi“. Inými slovami, na interpelácii musia byť prítomní všetci členovia vlády a len v odôvodnených prípadoch môže premiér určiť, ktorý jej člen bude za neprítomného na interpelácie odpovedať. Ako import z Absurdistanu pôsobí „argument“ niektorých predstaviteľov socialistov, že v rokovacom poriadku sa doslovne nepíše o prítomnosti v sále a že stačí, ak je minister v parlamente. Naskytá sa otázka, či si títo Absurdistánci na Slovensku robia žarty z opozície, inštitúcie, z ľudu, alebo rovno zo všetkých a všetkého?

Veď „hodinu otázok“ už dnes nemožno vysloviť inak než s prívlastkom „takzvaná“. Pravda, aj preto, že opozícia dlhodobo trpí syndrómom osudovej nespolupráce a vládna strana má s ňou pomerne ľahkú robotu. A tak nečudo, že napríklad predseda vlády v aktuálnom volebnom období odpovedal zväčša len na otázky koalície, súc verný svojmu presvedčeniu zúčastňovať sa na politických debatách v televízii a rozhlase bez oponenta. A ministri, ak sú v parlamente aj duchom prítomní, sú neprítomní fyzicky, nuž ich nemožno interpelovať, ba nepoložené otázky im človek nemôže predložiť ani počas ich vládneho rokovania, lebo to je v zmysle kompetenčného zákona neverejné, takže každého takého revolučného „pokusníka“ by nechali vyviesť z budovy.

Stále sa svieti

To všetko je skúsenosť nezaradeného poslanca Hlinu, ktorému neospravedlniteľne praskli nervy a zaútočil na verbálne útočiaceho poslanca Smeru, chytiac ho pod krk. Ba neskôr sa pokúsil chytiť pod krk vedenie parlamentu i celý parlament. Skrátka, rozhodol sa ho zablokovať, keďže minister vnútra sa opakovane vyhýbal svojej povinnosti byť v sále počas jeho interpelácie. A tak poslanec mlčky stál za rečníckym pultom a čakal. Najnovšie tam takto stál a čakal temer dve hodiny. Z toho istého dôvodu. A pretože minister práce a sociálnych vecí sa vinou jeho mlčanlivého postoja nemohol postaviť za svoj vládny návrh zákona, to jest predložiť ho v pléne, aby sa rozprúdila rozprava, predseda parlamentu vydal pokyn priniesť náhradný rečnícky pult! Nuž priniesli – atrapu.

Horšie než atrapa sa javí to, čo neskôr za pôvodným kecpultom navrhol šéf Národnej rady: zaviesť parlamentnú stráž a obmedziť možnosť poslancov interpelovať ministrov, ktorí sa kvôli tomu musia unúvať až do národnej rady. Prvá časť jeho návrhu nám totiž pripomína, že sme dosiahli úroveň parlamentu na Ukrajine. Druhá časť hovorí o tom, že väčšinová moc je dvadsaťštyri hodín denne pripravená využiť všetky dostupné i neštandardné spôsoby, ako sa zabetónovať.

Načo by tam chodili, keď ich odtiaľ vyháňajú otázky opozičných poslancov, smerujúce k nákupu akcií slovenských plynární SPP a odkazy na previazanosť vlády a finančných skupín?! A tak opozícia odvoláva Fica v jeho neprítomnosti. A aby ju nemátal pocit, že bojuje s veternými mlynmi, vyrobí si hoci maketu z kartónu a do nej tými otázkami a odkazmi triafa. Kým je na nej kartónový premiér ako živý.

Aj vládni poslanci bojujú kdesi v útrobách budovy, ako vraj naznačujú nemí svedkovia ďalších fyzických potýčok – desiatky prázdnych fliaš od alkoholu, nájdené v kontajneroch pred Národnou radou.

Tá sa mení na krčmu takej nízkej cenovej skupiny, že by ju už mali zavrieť. Lenže ten, čo odchádza ako posledný, nie a nie za sebou zhasnúť...

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik; stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 5/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Krčma zvaná slovenský parlament

Dešpekt a nekultúrnosť

Stále sa svieti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu