Marta Frišová

Holubica a krkavec

Na Slovensku sa nacionalizmus vždy prihlásil o slovo vo chvíli, keď sa – ako sa tomu zvyklo hovoriť – naskytla vhodná situácia. Keď spoločenský priestor, ktorý bol po väčšinu našich dejín neslobodný, na chvíľu otvoril prievan slobody. Slovenský nacionalizmus bol neviditeľný, kým bolo nebezpečné prejavovať ho otvorene, a len čo to začalo byť bez rizika, vyceril zuby ako zúrivý, ale bojazlivý psík spoza ohrady.

Myšlienky slobody a demokracie sú univerzálne, prichádzali zakaždým zvonka a hneď, keď začali na Slovensku vyhrávať, vynorili sa nacionalistické heslá. Nacionálne požiadavky neboli motorom zmien, skôr sa zakaždým zviezli na slobode a demokracii, nikdy nie naopak.

Dnes to však vyzerá, že politický a spoločenský priestor, ktorý je na Slovensku už vyše dvadsať otvorený, nie je tentoraz už nejakou epizódou, ale že je to – možno – trvalý stav, takže tento historický rytmus prestane platiť. Čo sa teda stane so slovenským nacionalizmom?

Moji starí rodičia ešte vedeli plynne po maďarsky. Keď si chceli povedať niečo, čomu som nemala rozumieť, prešli na maďarčinu. Vtedy mi to nenapadlo, ale bolo to zvláštne, keďže maďarčinu nenávideli – otvorene a pyšne. Nepriateľstvo k maďarčine bolo súčasťou rodinného naratívu. Mali ten odpor zvnútornený až tak, že som si maďarčinu ošklivila aj ja. Keď už som chodila do školy, zažila som, ako deti medzi sebou vyhlasovali, tie maďarské zvuky škaredé, fuj, kto by sa učil maďarčinu, ale ak si to dobre pamätám, nepridala som sa.

Starí rodiča chodili do školy v rokoch, keď Slovensko bolo súčasťou Uhorska a Uhorsko zavádzalo zákony, ktoré mali všade presadiť jednoznačnú dominanciu maďarčiny. Keď v škole špitli niečo po slovensky, dostali po prstoch trstenicou.

Súdiac podľa mojich starých rodičov, maďarská trstenica musela byť úspešná metóda, pretože do maďarčiny prechádzali úplne plynule. Ale je len logické, že svoje deti a vnúčatá nenaučili po maďarsky nič. To platí skoro o celej mojej generácii, nikto nevieme maďarsky a ako deti sme boli na to skoro hrdí. Možno už ani nie tak kvôli maďarizačným zákonom grófa Aponyiho a celému stáročnému útlaku, ktorý museli znášať naši predkovia, ako z povýšenosti: maďarskí páni už boli dávno preč, my sme prichádzali do styku len s Maďarmi zo Žitného ostrova, čo chodili do hlavného mesta zarábať, upratovačky, inštalatéri, kuchárky v školskej jedálni, čo si vo veľkých taškách odnášali zvyšky jedla pre prasce do svojich dedín, odkiaľ každý deň dochádzali autobusmi. Videli sme ich v samých sluhovských profesiách. Slovensky hovoriť nevedeli, ale museli, a výsledok bol žalostný – na naše veľké pobavenie a vôbec, všeobecné veselie. Maďarská slovenčina nás rozveseľovala všetkých.

Národ je jediný tmel medzi elitami a ľudom, píše Robert Menasse. A posmešky tvoria osobitnú kolektívnu rozkoš. Nacionalizmus je ako plodová voda, v ktorej sme sa kúpali celé mesiace pred narodením, ani o tom nevieme.

Nacionalizmy veľkých národov sa živia svojimi hrdinskými mýtmi. Keď Slováci roku 1848 vôbec poprvýkrát prišli so svojimi požiadavkami, slovenské dobrovoľnícke zbory sa síce zúčastnili niekoľkých bitiek, ale všetko sa to skončilo tým, že Slováci sa rýchlo dohodli na svojich požiadavkách s Viedňou – pre cisára bolo výhodnejšie, aby boli Slováci v tej chvíli lojálni, keď sa búrili Maďari.

Slovenský národný mýtus je o malosti a trpiteľstve. Z dejepisu, ktorý nás naučili, plynie, že tí, čo sa striedali na tomto území, si nás odjakživa pohadzovali medzi sebou ako handru. Slávny slovenský humorista Ján L. Kalina sa pokúsil to spočítať. Koľko rokov sme trpeli? Všetko to zrátal – koľko pod Tatármi, koľko pod Turkami, pod Maďarmi, Čechmi, Nemcami, Rusmi. Spísal, podčiarkol a sčítal, a nakoniec mu vyšlo, že sme trpeli dlhšie, než ako národ existujeme. Jeho diagnóza nášho historického údelu, respektíve nášho obrazu o tom údele, bola jasná: sme veční trpitelia.

Slovenská kvázi cnosť nie je odpor, ale trpezlivé znášanie ústrkov. V našom kolektívnom vedomí existuje na celé tie stáročia útlaku len jedna postava, ktorej pretiekli nervy, výsostne mýtická. Náš jediný burič – a toho aj slávne popravili – bol zbojník Jánošík, čo bohatým bral a chudobným dával. Isté je, že existoval, je isté, že prepadával koče a že ho nakoniec chytili a popravili, a nie je vylúčené, že niekedy niekomu aj niečo dal, ale tiež je zrejmé, že jeho vzbura bola výsostne individuálna, neumrel za národ a ani, ako neskôr naznačoval komunistický dejepis, za svoju vykorisťovanú triedu. Pred popravou si podľa legendy pod šibenicou zatancoval a zaspieval: Keď ste si ma uvarili, tak si ma aj zjedzte! V pracovni nášho súčasného premiéra stojí, alebo aspoň za jeho prvej vlády stála, drevená socha Jánošíka s vrkočmi a v širokom klobúku v nadživotnej veľkosti, dielo ľudového rezbárskeho majstra, v žltej sále paláca Márie Terézie.

Jánošík stelesňuje to, čo nemáme: neskrotnú odvahu a eleganciu vzbury. Jánošík je sen, nacionalizmus je skutočnosť: zákerný, zbabelý, nesebavedomý, vypočítavý, upotený, kŕčovitý.

V čase najsilnejšieho maďarizačného tlaku koncom devätnásteho storočia sa v sčítaní ľudu k slovenskej národnosti hlásilo spolu 300 rodín! O sto rokov neskôr demonštranti rezolútne protestovali proti tomu, aby obyvatelia obcí na juhu Slovenska, v ktorých žilo viac ako 20 percent maďarského obyvateľstva, mali mať právo hovoriť u lekára maďarsky alebo v inom úradnom styku, považovali to za útok na svoj národ. Rozhnevaní demonštranti zaplnili najväčšie námestie hlavného mesta.

Ale ako vytesniť, že takto vehementne protestujeme ex post, a proti skutočnému tlaku sme sa búrili tak málo, tak nesmelo? Evidentne to súvisí s pozíciou maličkého národa, ktorý tak dlho balansoval na pokraji kultúrneho prežitia. „Pružnosť v trvaní“ nazval to vzletne Ján Mináč. V iných národoch žijú mýty o hrdinstve a na Slovensku má nacionalizmus opačný mýtus: mýtus mierumilovnosti, pokory, pestovaný aj literárnou tradíciou – mýtus holubičieho národa. Kto by chcel heroické výkony od holubice?

Problém je, že za istých okolností je zo skromnej holubice veľmi rýchlo krkavec. Deportácie slovenských Židov do vyhladzovacích táborov za slovenského štátu, ktorý vznikol z vôle Hitlera, nariadili Nemci, ale robili ich Slováci, ktorí, ako je známe, aj pomerne masovo arizovali židovský majetok. Slovenské svedomie pomohla do nemoty opiť kultúra národnej ukrivdenosti, zakorenená v tradícii a mohutne hlásaná štátnou propagandou.

Zatiaľ čo len o necelé dva tri roky neskôr iní Slováci vyhlásili proti Nemcom a bratislavskému bábkovému režimu Slovenské národné povstanie, ktoré napokon Nemci zatlačili do hôr, vyhladovali a krvavo potlačili. V Slovenskom národnom povstaní naozaj šlo o život. Lenže ľudia v ňom nezomierali v mene slovenských národných záujmov, veď bojovali proti slovenskému štátu, a nemali sa v ňom zle, napokon, slovenský štát bol relatívne blahobytný a do istej miery hýčkaný Hitlerom. Tí, čo sa vzbúrili, len nezniesli lož o samostatnosti, na ktorej bol tento štát postavený, a nechceli znášať život v diktatúre. Povstanie proti Nemcom a fašistickému Slovenskému štátu nebolo za národné práva, národnú myšlienku Slovenska, nie v tom zmysle, ako jej rozumejú nacionalisti, ale presne v opačnom: bolo povstaním za demokraciu a ľudské práva na Slovensku, a teda za jeho zmysel a dôstojnosť, a napokon aj za jeho budúcnosť po porážke Hitlera. Nebola to vzbura, ktorú by si mohol pripísať k dobru slovenský nacionalizmus, naopak.

Preto by povstanie raz mohlo znamenať oporný bod pre slovenský národ v silnom zmysle slova, je to potenciálne riešenie nášho problému národa bez dejín, či presnejšie povedané, ktorý nikdy nebol subjektom svojich dejín. Vďaka nemu – keby Povstanie žilo v kolektívnom vedomí – mohol Slovensku ostať v dvadsiatom storočí oporný bod. Ale na to bolo Povstanie bohužiaľ pridlho v inventári komunistickej propagandy, ktorá si ho zabavila pre svoje účely, a tým pádom ho ako symbol nadlho znehodnotila.

Slovenský nacionalizmus mal smery, ktoré sa často, aj keď nie vždy, spájali do jedinej súvislej nacionalistickej ideológie: protimaďarský nacionalizmus a protičeský nacionalizmus. Protičeský nacionalizmus je dnes mŕtvy, zanikol spoločne s Československom.

Príbeh protičeského nacionalizmu začal príbehom o tom, že sme boli podvedení už po vzniku prvého Československa, v ktorom Slováci prvýkrát figurovali ako uznaný národ, ale vzťah bol nerovný, o ničom sme nakoniec v tomto štáte nerozhodovali. Iná varianta dohody s mocou: keď po dvadsiatich rokoch totalitného režimu prišla Pražská jar a s ňou demokratizácia, slovenskí komunisti si vymohli v rámci socialistického Československa viac kompetencií, než doteraz mali, vymohli si federáciu, a tá nám už aj po okupácii zostala. Jej protagonistom bol slovenský komunista Gustáv Husák, ktorý, sám bývalý politický väzeň, ktorý o vlások unikol smrti v stalinskom monsterprocese, ktorý sa stal novým a veľmi tvrdým pookupačným šéfom komunistickej strany federatívneho Československa, a teda celého štátu.

Keď o dvadsaťtri rokov neskôr prišla skutočná politická sloboda – na jeseň 1989 – po pár mesiacoch eufórie z nej prišiel na námestia aj skutočný hrozivý slovenský nacionalizmus, naraz tu bol, akoby vyrástol zo zeme, silou svojej vášne prelomil aj tabu, ktorým bol prvý, fašistický slovenský štát.

Nacionalizmus vyhral, ovládol mainstreamový diskurz, postupne triumfoval v médiách, prenikol do jazyka aj obrazov a ukrivdenosť zvíťazila. Slovensko akoby si naraz uvedomilo, aká krivda sa mu deje, a slovenská politická reprezentácia začala v tomto duchu – viac aj menej oprávnenými – požiadavkami naleptávať spoločný štát. Ale je to len optický klam, že Slovensko sa odtrhlo. V skutočnosti, a v spätnej perspektíve je to dnes ešte zjavnejšie, sme nakoniec dostali z Československa výpoveď k posledném dňu roku 1992, boli sme ako dieťa v puberte, s ktorým tí starší stratia trpezlivosť, a nech už si ide, kam chce. Motorom rozdelenia bol napokon oveľa viac vtedajší český premiér a šéf najsilnejšej českej strany Klaus než slovenský premiér a šéf najsilnejšej slovenskej strany Mečiar. A už vôbec tým motorom nebol slovenský ľud – referendum o rozdelení republiky vládnuce strany ODS a HZDS rýchlo zmietli zo stola; bolo by mimochodom podľa prieskumov dopadlo v prospech spoločného štátu.

Všetko to šlo veľmi rýchlo: raz dva tu bola silvestrovská noc, ohňostroj, v televízii Vladimír Mečiar pripíja šampanským novému štátu, nasleduje prejav o odvekej túžbe Slovákov, ktorá sa práve splnila. Čo bola čistá lož – v skutočnosti nikto z otcov samostatnosti nikdy predtým o samostatnom Slovensku nehovoril, o samostatnom Slovensku neexistoval dovtedy jediný text, jediná esej, jediný náčrt, a ak aj po samostatnom štáte niekto túžil, tak len platonicky, nepohol preň doslova ani prstom, keďže nebolo treba ani hlasovať v referende.

A tak je síce pravda, že my Slováci konečne prestávame byť trpiteľmi a že línia trpnosti je raz a navždy preťatá, a všetko, čo sa so Slovenskom odvtedy udeje, je len naša vlastná zodpovednosť, len je trochu nedôstojné, že sa to vlastne nestalo celkom z našej vôle. Ostatne, ako vieme, keby bolo k referendu bolo došlo, podľa prieskumov by väčšina na Slovensku bola vtedy hlasovala proti rozdeleniu.

Iste, ak platí Masarykova veta, že štát sa udržuje tými istými ideami, na ktorých vznikol, slovenský štát by nemohol prežiť ani 5 minút. Vznikol bez zápasu, bez idei, ad hoc, vylomil otvorené dvere. A skutočne: ten štát sa rýchlo začal prepadať do diktatúry, s ktorou Európska únia nechcela mať nič spoločné, a snažil sa udržať si podporu Slovákov tmelom ukrivdenosti, ktorý mal podobu protimaďarskej paranoje. Slovenská republika sa udržala sa len preto, že jej otcovia nakoniec padli, že sa ich Slovensko zbavilo a štát začali budovať ľudia, ktorí ho pôvodne ani tak veľmi nechceli.

Je fakt, že náš demokratický štát sa nenarodil slávne. Ale je to z perspektívy spoločnej Európy až také hlúpe? Aký by bol zmysel oneskorenej hrdinskej národnej štátotvornej tradície? Slovensko sa bez problémov vzdalo svojej slovenskej koruny, veď nereprezentovala v našich dušiach vôbec nič, a stalo sa najúspešnejším europríbehom v Strednej Európe. Jeho lojalita k Európe je viac-menej stabilná bez ohľadu na to, kto tu vyhrá voľby, dokonca bez ohľadu na to, aká je mentálna výbava vládnej garnitúry. Je za tým tradičná úvahu pragmatickej holubice: podstatné je prežitie, a prežitie je istejšie v európskom rámci.

Slovenskí nacionalisti nemôžu pripustiť, že náš nacionalizmus nemá byť na čo hrdý. A nikoho iného to nemusí trápiť.

Písané pre Listy a Europäische Rundschau

Marta Frišová (1962) je prekladateľka, tlmočníčka a editorka. V rokoch 1994–1996 bola šéfredaktorkou česko-slovenského týždenníka Mosty, neskôr redaktorkou časopisu Domino-Fórum a SME, prílohy Fórum; redaktorka internetového projektu www.salon.eu.sk a projektu Listy-Mosty.

Obsah Listů 4/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Marta Frišová

Holubica a krkavec

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu