Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné

• Hlavní stránka
• Aktuální číslo
• Archiv
• Autoři
• Fotografie
• Pelikán
• Česko-slovenské Mosty
• Předplatné
• Prodejci
• Ohlasy
• Odkazy
• O Listech / O Listach / Über Listy
• Tiráž a kontakty

Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 3 > Pavel Dvořák: „Zaplať za bryndzu“

Pavel Dvořák

„Zaplať za bryndzu“

S Jurajom Charvátom sme pracovali spolu v novinách necelých 15 rokov, pre Juraja len kúsok jeho dlhého a bohatého života. Keď som pred desiatimi rokmi prišiel osláviť Jurajovu osemdesiatku na charvátovskú chalupu v Plaveckom Štvrtku, zistil som, že jubilant slávnostný večer pojal ako skúsený dramaturg. Ku každému životnému obdobiu pozval svedka, Ladislava Zajaca k účinkovaniu v redakcii Práce, mňa v redakcii Výberu, Jozefa Weisera na fakulte, Soňu Čechovú v Mostoch, už sa presne nepamätám na zloženie pamätného dňa, ale snáď všetci jeho účastníci sú už mŕtvi. To už je tak, dlhovekí ľudia strácajú po ceste svedkov o svojom žití.

A tak už teda neviem, ako to bolo s Jurajovým pôsobením v niekdajšej Národnej obrode, ale toľko som sa aj od neho dozvedel, že tam nadviazal priateľstvá, ktoré ho odprevádzali celý život. V Práci začal ako pražský korešpondent, tam silnel Jurajov pocit slovensko-českej vzájomnosti, ktorý uplatnil v praxi ako šéfredaktor Výberu, keď sa príspevky v češtine neprekladali, ale zostávali v origináli.

Ja som Juraja spoznal až ako zástupcu šéfredaktora v Práci. Začínal som, pracoval som v oddelení drobného spravodajstva. Mali sme na starosti dômyselne komponovanú rubriku Kronika a pamätám sa, ako Juraj bojoval proti bezduchým správičkám o plnení plánov a dožadoval sa spravodajstva zo skutočného života. Keď som odišiel na tri roky pracovať do krajovej filiálky Práce, niekoľkokrát za mnou pricestoval a rozprával mi svoju predstavu o činnosti okresných spravodajcov, ktorí by sa mali už po ceste do zamestnania, v autobusoch a vo vlakoch dozvedať o novinkách a referovať o nich v Práci. Už vtedy som videl, akú nevôľu tým vyvolával medzi redaktormi, ktorí sa nikdy nedostali za nudné formálnosti, ktoré vydávali za socialistické novinárstvo a poza chrbát rozprávali o Jurajovi, že by chcel z Práce urobiť bulvárne noviny.

Od neho samého viem, ako jeho tehotná manželka Vierka odišla do Banskej Bystrice k Jurajovým rodičom. Našla si zamestnanie v odboroch, no keď z Práce prišiel kádrový posudok na Juraja, ešte ten deň ju vyhodili. V posudku sa totiž písalo, že jej manžel má buržoázne maniere, nosí klobúk, rukavice a dáždnik, ba dokonca jazdí aj na koni. Ten kôň nekonečne dráždil. Je to pravda, súdruh Charvát, že jazdíš na koni? A na akom koni? spýtal sa pri akejsi previerke maloduchý kolega. Na sovietskom, odpovedal Juraj bez zaváhania, pretože naozaj začal jazdiť na koni u príbuzného, ktorému Rusi nechali na dvore na inom mieste zabaveného koňa. Juraj necúval, aj najzákernejším ľuďom odpovedal bez strachu a priamo. Treba povedať, že to boli ľudia, ktorým nevadil len klobúk a kôň, ale aj Jurajov tenis, pre nich rovnako buržoázny.

V roku 1968 sa stal šéfredaktorom novozaloženého výstrižkového dvojtýždenníka, ríderdajžestu Výber. Tam konečne získal možnosť uplatniť svoje znalosti novinovedy. Už vzhľad prekvapil, časopis bez obálky na lacnom novinovom papieri poskladanom do formátu A4. Ale premyslený do poslednej bodky, prehľadný, rozdelený do rubrík, s bohatou titulatúrou, a keďže to bol rok 1968 plný drám a ozajstného novinárstva, Výber pri stálom náklade 30 000 kusov na sklonku roka narástol až na 70 000 výtlačkov.

Lenže prišiel august, okupácia, cenzúra a my sme mali na strihanie čoraz menej novinových článkov. Nezabudnem, ako sa Juraj tešil z mojej rubriky Nové knihy s rozsiahlymi ukážkami, lebo trvalo ešte dlho, kým sa aj knižnú tvorbu podarilo – ako sa vtedy hovorilo – znormalizovať.

Potom nastali chvíle previerok a pamätám sa, ako mi poštou prišla výpoveď. Ako jedinému z celej redakcie. Nepochopil som a ukázal som list Jurajovi. Vzal mi ho a povedal: Sú naivní, myslia si, že tvojím obetovaním ma zachránia. A naozaj, neprešlo veľa dní a prepustili ho. Juraj to zobral vzpriamený, odhodlaný niesť dôsledky svojho presvedčenia, ktoré si jednoducho nedal vziať. „Zaplať za bryndzu,“ povedal po bystricky.

A ako ho to muselo bolieť: vyhodili ho z Výberu aj z fakulty žurnalistiky, kde prednášal novinovedu, lebo vraj slovo socialistický, socialistická žurnalistika zámerne nahradzoval oportunistickým moderný, moderná žurnalistika. Vylúčili ho z novinárskeho zväzu, ktorému bol podpredsedom. Ešte aj niekdajší priateľ, svadobný svedok Miloš Marko napísal zničujúce obvinenia vo svojej chýrnej donášačskej knihe Čierne na bielom. Juraja vyhodili a nechali pracovať pod prísnym dozorom vo veľkej projekčnej kancelárii. Spočiatku sa smial, ako sa boja dať mu prácu, takže má čas čítať si v robote Angeliku.

Po novembrovej revolúcii sa Juraj vrátil na fakultu, no po čase musel odísť, opäť doslova vyhodený. Akoby sa začala nová normalizácia... Ale on bol stále ten istý, vysoký, rovný s priamym pohľadom. Písal do Mostov, Listov, posielal mi svoje články, občas sme sa streli, zašli na obed alebo na kávu, ale nikdy nechcel byť nič dlžný. Aj starý bol hrdý ako vo svojich najlepších časoch.

Naposledy som mu zavolal počas nastupujúcej jari. Ešte stále mrzlo a snežilo. Zdvihol telefón a spýtal sa, čo chcem, lebo varí rybaciu polievku. Chcel som len vedieť, ako sa má... Dobre, ale musí ísť, lebo mu vykypí polievka. Keď som mu na rozlúčku povedal, že za ním prídem, aby sme spolu zašli na kávu, súhlasil: Áno, ale keď zíde sneh, aby sa nepošmykol... – Sneh zišiel, ale skôr ako som zavolal, Juraj zomrel. Pokojne v spánku, v kresle, v ktorom čítaval.