Inteligencia – sociálna vrstva normatívne povaovaná za väčšmi kultúrnu a politicky potentnú ako ostatok ľudu – je u pár storočí vychovávaná štátnym edukačným systémom. Intelektuál – teda mysliteľ, mudrc či mudrlant, viac racionálna ako emocionálna bytosť a pre mnohých darmoráč a povaľač – je z definície hýbateľ pokroku svojho ľudu, ako aj problém toho istého pokroku a toho istého ľudu. Intelektuáli sú primárni producenti a väčšinoví konzumenti vedomostí o spoločnosti a je v princípe jedno, či svoj exkluzívny pôvod odvíjajú od zakladateľov národného jazyka, z výsostného postavenia v štruktúre spoločnosti, alebo – poháňaní výkričnou cenou vysiel acieho času – od sledovanosti komerčnej televízie. Čo u jedno nie je, je typ intelektuálov, ktorých štát podporuje zo zdrojov všetkých občanov. O jednom – Martinovi Putnovi – a o jeho profesúre sa viedli vášnivé diskusie na českých aj slovenských sociálnych sieťach a v médiách.
Podľa internetových informácií je u nespochybniteľný kandidát na profesora mimoriadne činný literárny vedec. Mono obdivovať jeho znalosti v oblasti antickej či ruskej literatúry, dejín náboenstva v Amerike či katolíckej literatúry v Čechách. Martin Putna je nekonvenčný intelektuál-aktivista aj zručný publicista. Práve kvôli tejto reputácii – a iste aj kvôli neznalosti českej akademickej politiky – ma zarazila informácia o inauguračnom konaní M. C. Putnu v odbore sociálnej a kultúrnej antropológie.
Profesori tejto disciplíny všade na svete urobili počas kariéry dve kľúčové veci. Vo vedeckej práci sa venovali sociálno-antropologickej teórii a absolvovali dlhodobý terénny výskum, ktorý zvyčajne vyústil do etnografickej monografie. Hoci od postmoderného interlúdia v 80. a 90. rokoch sa predmetom záujmu niektorých stala aj analýza textov iných antropológov, ba občas aj svojich vlastných, väčšina antropológov sa snaí o analýzu poznatkov typickou etnografickou metódou – dlhodobým zúčastneným pozorovaním počas terénneho výskumu. Archívnym dokumentom, analýze textov či inak zaznamenaných prejavov ľudskej tvorivosti sa antropológ venuje len sekundárne a vo vzťahu ku kadodennosti informátorov. Zjednodušene by sa dalo povedať, e sociálny a kultúrny antropológ študuje iné skupiny ľudí ako literárný vedci, ktorí sa de facto snaia interpretovať práce iných inteligentov.
Pán profesor Martin Putna, váený literárny vedec, je dnes profesorom sociálnej a kultúrnej antropológie. Mono pochybovať, či prispeje do teoretickej debaty v jej rámci a e bude schopný vychovávať budúcich antropológov, keďe sám podľa dostupných informácii sociálnoantropologický výskum nevykonával. V tieni debát o prezidentskom vymenovaní tak inaugurácia pána Putnu za profesora sociokultúrnej antropológie na Karlovej univerzite začína pripomínať praktiky menej prestínych učilíšť.
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave napríklad udelila čestný doktorát vlastnému rektorovi vo funkcii. Doktorát z práva na slovenských univerzitách, ktorý si na vrátnici preberajú nemeckí študenti, sa u stáva podozrivý v materskej krajine. Súčasný slovenský minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek inauguroval v iline bez potrebnej akademickej praxe v odbore elektroenergetika, aj keď sa pôvodne venoval makromolekulárnej chémii. Kresťanský politik a bývalý eurokomisár Ján Figeľ napríklad získal na nemenovanej súkromnej škole v Bratislave doktorát zo sociálnej práce. Udelili mu ho lekári. Povráva sa, e Katolícka univerzita v Ruomberku je liahňou docentov a profesorov čohokoľvek pre junú polovicu Poľska. A na Slovensko sa doniesli zvesti o akademickej praxi v Plzni. Podľa tohto vzoru teda mono napríklad čakať, e v Prahe začnú udeľovať profesúry z nemeckej literatúry povedzme docentom ekonómie. Koniec koncov, keďe aj zverolekár je lekár, o schopnostiach literárneho vedca ako profesora sociálnej a kultúrnej antropológie v duchu takejto akademickej slobody netreba diskutovať.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.