Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 3 > Juraj Buzalka: O profesoroch antropológie

Juraj Buzalka

O profesoroch antropológie

Inteligencia – sociálna vrstva normatívne považovaná za väčšmi kultúrnu a politicky potentnú ako ostatok ľudu – je už pár storočí vychovávaná štátnym edukačným systémom. Intelektuál – teda mysliteľ, mudrc či mudrlant, viac racionálna ako emocionálna bytosť a pre mnohých darmožráč a povaľač – je z definície hýbateľ pokroku svojho ľudu, ako aj problém toho istého pokroku a toho istého ľudu. Intelektuáli sú primárni producenti a väčšinoví konzumenti vedomostí o spoločnosti a je v princípe jedno, či svoj exkluzívny pôvod odvíjajú od zakladateľov národného jazyka, z výsostného postavenia v štruktúre spoločnosti, alebo – poháňaní výkričnou cenou vysiel acieho času – od sledovanosti komerčnej televízie. Čo už jedno nie je, je typ intelektuálov, ktorých štát podporuje zo zdrojov všetkých občanov. O jednom – Martinovi Putnovi – a o jeho profesúre sa viedli vášnivé diskusie na českých aj slovenských sociálnych sieťach a v médiách.

Podľa internetových informácií je už nespochybniteľný kandidát na profesora mimoriadne činný literárny vedec. Možno obdivovať jeho znalosti v oblasti antickej či ruskej literatúry, dejín náboženstva v Amerike či katolíckej literatúry v Čechách. Martin Putna je nekonvenčný intelektuál-aktivista aj zručný publicista. Práve kvôli tejto reputácii – a iste aj kvôli neznalosti českej akademickej politiky – ma zarazila informácia o inauguračnom konaní M. C. Putnu v odbore sociálnej a kultúrnej antropológie.

Profesori tejto disciplíny všade na svete urobili počas kariéry dve kľúčové veci. Vo vedeckej práci sa venovali sociálno-antropologickej teórii a absolvovali dlhodobý terénny výskum, ktorý zvyčajne vyústil do etnografickej monografie. Hoci od postmoderného interlúdia v 80. a 90. rokoch sa predmetom záujmu niektorých stala aj analýza textov iných antropológov, ba občas aj svojich vlastných, väčšina antropológov sa snaží o analýzu poznatkov typickou etnografickou metódou – dlhodobým zúčastneným pozorovaním počas terénneho výskumu. Archívnym dokumentom, analýze textov či inak zaznamenaných prejavov ľudskej tvorivosti sa antropológ venuje len sekundárne a vo vzťahu ku každodennosti informátorov. Zjednodušene by sa dalo povedať, že sociálny a kultúrny antropológ študuje iné skupiny ľudí ako literárný vedci, ktorí sa de facto snažia interpretovať práce iných inteligentov.

Pán profesor Martin Putna, vážený literárny vedec, je dnes profesorom sociálnej a kultúrnej antropológie. Možno pochybovať, či prispeje do teoretickej debaty v jej rámci a že bude schopný vychovávať budúcich antropológov, keďže sám podľa dostupných informácii sociálnoantropologický výskum nevykonával. V tieni debát o prezidentskom vymenovaní tak inaugurácia pána Putnu za profesora sociokultúrnej antropológie na Karlovej univerzite začína pripomínať praktiky menej prestížnych učilíšť.

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave napríklad udelila čestný doktorát vlastnému rektorovi vo funkcii. Doktorát z práva na slovenských univerzitách, ktorý si „na vrátnici“ preberajú nemeckí študenti, sa už stáva podozrivý v materskej krajine. Súčasný slovenský minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek inauguroval v Žiline bez potrebnej akademickej praxe v odbore elektroenergetika, aj keď sa pôvodne venoval makromolekulárnej chémii. Kresťanský politik a bývalý eurokomisár Ján Figeľ napríklad získal na nemenovanej súkromnej škole v Bratislave doktorát zo sociálnej práce. Udelili mu ho lekári. Povráva sa, že Katolícka univerzita v Ružomberku je liahňou docentov a profesorov čohokoľvek pre južnú polovicu Poľska. Až na Slovensko sa doniesli zvesti o akademickej praxi v Plzni. Podľa tohto vzoru teda možno napríklad čakať, že v Prahe začnú udeľovať profesúry z nemeckej literatúry povedzme docentom ekonómie. Koniec koncov, keďže aj zverolekár je lekár, o schopnostiach literárneho vedca ako profesora sociálnej a kultúrnej antropológie v duchu takejto akademickej slobody netreba diskutovať.

Juraj Buzalka

Obsah Listů 3/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.