Joana Radzyner

It’s the human rights, stupid!

Keď v októbri 1999 na nariadenie mestskej samosprávy v Ústí nad Labem postavili 62 metrov dlhý a 1,80 vysoký múr, ktorý oddelil od ostatných občanov mesta občanov poberajúcich sociálne dávky, žijúcich na druhej strane ulice, na Ústí nad Labem sa zniesla kritika z celej Európy. Okrem pätnástich novinárov z celého sveta dorazili na Matičnú ulicu aj poslanci Európskeho parlamentu protestovať a strhnúť „Múr hanby“. Argumentovali tým, že v Európskej únii, kam chcela patriť aj Česká repbublika, nie je miesto pre etnicky motivovanú diskrimináciu. Na nátlak Prahy múr o šesť týždňov na to zbúrali. Dnes stojí v pražskej ZOO (sic!).

Od rozšírenia EU roku 2004 stále pribúda Rómov, ktorí sa snažia odísť z bývalej komunistickej, strednej a stredovýchodnej časti Európy a usadiť sa na bohatšom Západe. Ale toľko ospevovaná solidarita starších členských štátov EU s transnacionálnou menšinou, odhadovanou na 12 miliónov ľudí, v praxi príliš neráta. To isté, čo jej príslušníkov ťahalo čoraz viac nadol už doma, sa opakovalo aj v cieľových krajinách, v posledných rokoch ešte navyše vydesených ekonomickou krízou a rastúcou nezamestnanosťou: vyľakané, negatívnymi stereotypmi živené odmietanie Cigánov – stigmatizovaných ako zlodejov alebo žobrákov.

Po Berlusconiho Taliansku začala v lete 2010 aj pravlasť Deklarácie ľudských a občianskych práv z roku 1789 systematicky vypratávať celé tucty „ilegálnych“ táborov a odsúvať Rómov do krajín pôvodu – s „dobrovoľným návratom“, ako ubezpečovala vláda v Paríži. Každý dospelý dostal 300 eur ako „výpomoc na návrat“, na každé dieťa ešte 100 eur k tomu.

To, že v krajinách pôvodu čakali nedrobrovoľných prisťahovalcov katastrofálne pomery, Západ vytesnil, aby ho zbytočne nehrýzlo svedomie. Pád starého systému roku 1989 hneď na začiatku vo všetkých bývalých komunistických krajinách znamenal aj pád zastaraných štátnych podnikov. Milióny ľudí sa z noci na ráno ocitli na ulici – ale ako prví prišli o prácu a obydlia tí najmenej kvalifikovaní, Rómovia. Po desaťročiach komunistami forsírovanej integrácie do väčšinovej spoločnosti začleňovaním do pracovného procesu boli z týchto občanov naraz tí, čo na systémovej transformácii strednej a východnej Európy najviac stratili, odrazu boli v ekonomickom živote týchto krajín nadbytoční a čoraz viac vytláčaní do slumov a osád na okrajoch dedín a miest.

A keďže chudoba nie je sexi a všeobecné zbedačenie v spoločnostiach uprostred zlomovej situácie uvoľnilo strach a agresivitu, všetky tieto pocity sa najľahšie skanalizovali ako hnev na Rómov. Státisíce Rómov sa pokúsili ujsť zo začarovaného kruhu vylučovania a chudoby a vyrazili do sveta.

Medzitým v rámci „Dekády inklúzie Rómov“ prúdili do ich starých vlastí peniaze na vzdelávacie projekty – ibaže podľa nemilosrdného záveru Norberta Mappes-Niedeka, dlhoročného nemeckého korešpondenta na Balkáne, autora knihy Chudáci Rómovia – zlí Cigáni, všetky tie peniaze „situáciu väčšiny Rómov veľmi nezmenili“. Mappes-Niedek vychádza z vlastného neúnavného výskumu v množstve rómskych osád juhovýchodnej Európy a tvrdí aj to, že vie, prečo dobre myslenú pomoc akoby vsiakol piesok: Západ namiesto toho, aby bojoval s chudobou na mieste, robí pre Rómov menšinovú politiku: „Ak sa má niečo zlepšiť, treba najskôr pomenovať problémy ich skutočnými menami. Tie problémy sa volajú chudoba, nezamestnanosť, zúfalý stupeň vzdelania alebo podfinancované zdravotníctvo.“ Ponúka sa dedukcia, že za zle riadenú pomoc Rómom môže nevedomosť alebo naivita, ale tento dôvod autor neberie. Holá pravda podľa neho je, že zakladanie a financovanie rómskych rád je pohodlnejšie a lacnejšie než ďalekosiahle investície do ekonomiky chronicky chudobných krajín juhovýchodnej Európy.

Radikálne sa tu účtuje s opozíciou „chudáci Rómovia, zlí Cigáni“ a s množstvom obľúbenýc mýtov. Podľa autora je to omyl, že by Rómovia neboli schopní integrácie. V strednej a západnej Európe, píše Mappes-Niediek, pracujú od šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov desaťtisíce Rómov z Juhoslávie, sú „nepoznaní a nenápadní“, čiže „integrovaní“. A všetkým tým, čo hovoria o geneticky naprogramovanej kriminalite Cigánov tam, kde ide o priamu „mentalitu prežitia“, diktovanú životom v zúfalej chudobe osád, odpovedá autor stručným a jasným: „It´s the human rights, stupid.“

Osobná zaangažovanosť často zvádza k paušálnym súdom – a niekedy aj takých skúsených novinárov ako Mappes-Niediek. Možno má pravdu, že peniaze z medzinárodných zdrojov určené Rómom vytvorili čosi ako „gypsy industry“. Možno má pravdu aj v tom, že niektoré mimovládky „pozostávajú len zo svojho predsedu a jeho bankového účtu“. No paušálne obvinenie, že mimovládky na pomoc Rómom sú „v zásade takisto inšpirované me-cenášmi ako iné organizácie východoeurópskych občianskych spoločností“, je, jemne povedané, prehnané. Tým viac, ak k tomu tvrdí, že „v ekonomickom záujme týchto organizácií nie je vyriešenie problémov, ale ich pretrvávanie“, keďže len tak je možné získavať ďalšie objednávky.

Zato však stojí za podporu apel v závere 207stránkovej knižky: konečne nazývať problémy ich menami namiesto toho, aby sme ich zahaľovali špecificky rómskymi deficitmi. Potom by sa s chudobou, nezamestnanosťou a žobraním dalo bojovať cielenými sociálnymi, nie neúčinnými „rómskymi programami“. Pretože každá osada v dvadsiatom prvom storočí potrebuje elektrinu a kanalizáciu. Kde nechodia autobusy, tam nemôžu chodiť deti do školy a dospelí do práce.

K podobným, aj keď inak sformulovaným záverom prichádza Monica Rüthers, nemecká historička, ktorá sa špecializuje na východnú Európu, autorka knihy Židia a Cigáni na scéne dejín (Juden und Zigeuner im europäischen Geschichtstheater). Západné inštitúcie, ako píše, preniesli západoeurópske predstavy o Rómoch na východ, kde je však životná realita celkom iná. Všetky programy EU sa týkajú integrácie rómskeho obyvateľstva v ich pôvodných domovských krajinách bez toho, aby sa rozlišovalo medzi odlišným pôvodom a príslušnosťou k spoločenským vrstvám a bez nadväznosti na rôzne regionálne tradície. Vlastným cieľom všetkých týchto programov pritom nie je nič iné ako odvrátiť obávanú rómsku inváziu. Lebo čo iného je potom tá ochota viacerých západoeurópskych krajín, pýta sa provokačne Monica Rüthers, platiť krajinám pôvodu nechcených prisťahovalcov veľké sumy za ich návrat späť?

Stigmatizáciou Rómov – „transnacionálny bezpečnostný problém“ – sú podľa autorky západné štáty na najlepšej ceste k „európskemu apartheidu“: „Vnútroeurópska migrácia z ekomomicky slabších do silnejších regiónov prebúdza v tých silnejších úzkosti a strachy. Tieto strachy sú inštrumentalizované v európskej politike. Rómovia v tom zohrávajú veľmi špecifickú rolu. Nomád je totiž na rozdiel od prisťahovalca významový posun, s ktorým sa dá politicky a mediálne pracovať.“

Tento mechanizmus nie však ničím novým, argumentuje Monica Rüthers. Platil až do konca druhej svetovej vojny aj pre druhú „európsku“ menšinu, Židov.

Nepochybne má v sebe smutnú symboliku konferencia v Eviane v júli 1938, na ktorej sa všetkých 32 prítomných štátov úspešne dohodlo, že nebudú prijímať Židov prenasledovaných v nacistickom Nemecku a Rakúsku – na základe argumentov, ktoré hrozivo pripomínajú obavy z rómskej invázie. Autorka sa síce touto zahanbujúcou kapitolou európskych dejín osobitne nezaoberá, ale stavia svoje závery na téze, že Židom a Cigánom sa v devätnástom storočí pripisovali v spoločnosti podobné roly. Jedni i druhí boli „Orientálci v Európe“ – chudobní a na okraji, odsúdení na neisté spoločenské postavenie. Motívy krásnej Židovky a tancujúcej Cigánky sa pritom často miešali aj v umení.

Je však pravda, že cesty týchto dvoch európskych menšín sa už vtedy viditeľne rozchádzali. Na rozdiel od Cigánov, ktorí si chránili svoje kultúrne prežitie ohraničením navonok a prísnym tajným kódexom správania, u Židov bola cementom kolektívneho vedomia písaná tradícia. Čo, ako píše Monica Rüthers, malo rozhodujúce následky. Rómovia sú podľa nej „silnejšie než Židia prítomní v medzipriestoroch väčšinovej spoločnosti... Ich vnútorná solidarita, ich zmysel pre spoločenstvo transnacionálnej skupiny je mýtus... Rómovia a ďalší Cigáni tvoria rodinné spoločenstvá, ich ústredné rady sú oveľa menej reprezentatívne, vplyvné a funkčné než židovské organizácie svojpomoci“. Na rozdiel od Židov u Rómov/Cigánov dochádzalo a podnes dochádza k integrácii do príslušnej väčšinovej spoločnosti často len za cenu straty vlastnej kultúrnej identity. Títo „asimilovaní“ Rómovia sú viacmenej neviditeľní, ale tým pádom už ani nie sú obeťami stigmatizácie.

S holokaustom staré svety zanikli. Sú však mestečká, kde Židia a Rómovia kedysi patrili k miestnemu koloritu a z ktorých časom vznikli lukratívne Jewish Spaces a najnovšie už aj Gipsy Spaces – miesta, kde nežidia inscenujú židovský spôsob života a nerómovia starú rómsku kultúru. Na klezmere a flamencu, tradičnej židovskej kuchyni a tancujúcich Cigánkach sa dá dobre zarobiť. „Skutoční“ Židia a Rómovia, tí, čo prežili holokaust, a ich deti, a deti ich detí, len prekážajú v biznise.

(Norbert Mappes-Niediek: Arme Roma,böse Zigeuner. Was an den Vorurteilen über die Zuwanderer stimmt, Ch. Links Verlag, Berlin 2012; Monica Rüthers: Juden und Zigeuner im europäischen Geschichtstheater. „Jewish spaces“/ „Gypsy Spaces“ – Kazimierz und Saintes-Maries-de-la-Mer in der neuen Folklore Europas, transcript Verlag, Bielefeld 2012)

Písané pre Europäische Rundschau a Listy.

Joana Radzynerová (1954) je novinárka.

Obsah Listů 3/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Joana Radzyner

It’s the human rights, stupid!

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu