Tomáš Horváth

Nové mapy Európy

V poslednej dobe sme svedkami a zároveň účastníkmi zvláštnej premeny. Mení sa mapa Európy. Nie však tá geografická, inštitucionálna alebo politická. Mapa, ktorá sa mení, je skôr mapou mentálnou, mapou našej predstavy o Európe, zväčša takmer úplne stotožnenej s predstavou Európskej únie, mapou vyjadrujúcou horizont možného.

Tá zmena nie je jednorazovou udalosťou. Je to zmena postupná, zložená zo série lokálnych, často náhlych a nečakaných prasknutí a prienikov strachu a frustrácie.

Posledným takýmto príkladom je Cyprus. V priebehu približne jedného týždňa tam občania zažili dvojité sklamanie. Na jednej strane ich zradila Európska únia, keď ministri financií eurozóny pôvodne navrhli jednorázovo zdaniť vklady v cyperských bankách, nevynímajúc tie pod stotisíc eur ako podmienku poskytnutia požadovanej finančnej pomoci, a na strane druhej to bol vlastný štát, ktorého vláda podmienky pôžičky v princípe odsúhlasila a až následne sa snažila mierniť dopady tohto rozhodnutia, pričom hlavným problémom bolo nanajvýš to, o koľkopercentné zdanenie sa bude jednať. Typický príklad technokratického „niet inej alternatívy“, argumentu, pred ktorým varuje nemecký profesor politickej sociológie Claus Offe. V tomto ohľade sú príznačné vyjadrenia len nedávno zvoleného, a čoskoro možno aj abdikujúceho cyperského prezidenta, ktorý sa pokúšal vysvetliť občanom a poslancom, že Cyprus sa vlastne rozhoduje medzi menším a väčším zlom, pričom to väčšie – bankrot a odchod z eurozóny – by bolo tým najbolestivejším riešením, a tým pádom nemajú inú možnosť než schváliť program pomoci za stávajúcich podmienok. Poslanci sa síce postavili proti, avšak to, že sa nakoniec lídri dohodli na nových podmienkach, Cyprus sa vyhol bankrotu a vklady pod sto tisíc eur zdanené nebudú, je občanom z hľadiska ich podkopanej dôvery v národné a európske inštitúcie platné nanajvýš toľko ako mŕtvemu zimník. Totiž nie dôvera občanov v banky, ale dôvera v základné inštitucionalizované formy rámcujúce každodenný život, akými sú vlastný štát a Európska únia, sa otriasla v základoch.

Cyprus nie je prvým a zjavne nebude ani posledným príkladom takejto podkopanej dôvery občanov vo vlastný štát a po novom aj v Európsku úniu. Že to vôbec nie je jednoduché – nadobudnúť stratenú dôveru, alebo vystavať ju na nových a iných základoch, vidíme na silne atomizovanom Grécku, ako aj na ďalších štátoch, balansujúcich na pokraji hospodárskeho a/alebo politického bankrotu. Dôsledky takejto frustrácie môžu byť rôzne – od radikalizácie postojov cez všeobecnú apatiu až po hľadanie nových foriem demokratického usporiadania spoločnosti. Akokoľvek – znamená to, že mapa Európy sa postupne mení.

Iným, ale v mnohom podobným príbehom neistoty je Orbánovo Maďarsko. Okrem toho, že maďarská ekonomika je natoľko labilná, že čoskoro môže nasledovať svojho cyperského kolegu, v Maďarsku medzi „ne-orbánovskou“ časťou verejnosti hrozí frustrácia z európskej nečinnosti – občianski aktivisti, predstavitelia občianskej spoločnosti a opozície sa už dlhodobo dožadujú rázneho kroku zo strany Európskej únie, ktorý by pribrzdil, s nie až tak vzdialenými voľbami stále silnejúcejšiu, „orbanizáciu“. Štvrtá novela ústavy či udeľovanie vysokých štátnych vyznamenaní šovinistom sú len posledné z dlhého zoznamu udalostí, ktoré by predsedovi Európskej komisie Barrosovi mali stáť za viac než len ústne napomenutia. Za posledný rok, s výnimkou nedávnej rozhorčenej výzvy bývalého belgického premiéra a súčasného poslanca Európskeho parlamentu Guya Verhofstadta, adresovanej Európskemu parlamentu na začatie konania voči Maďarsku v zmysle článku 7 Zmluvy o EÚ, ktorý pojednáva o porušení základných demokratických princípov únie členským štátom, sa nič zásadné neudialo. Tak ako sa nikto nezaujímal o neudržateľne nastavenú ekonomiku Grécka, Írska či Cypru predtým, než prišli problémy, tak akoby v tomto prípade nikomu nestálo za to zisťovať, čo sa deje s demokraciou v Maďarsku. Zdá sa, že Únia hasí až to, čo páli. Lenže tých ohnísk na mape Európy akosi začína pribúdať.

Pokiaľ boli doteraz hlavným vyjadrením Európy blahobyt a istota, dostavuje sa pocit, že Európska únia nie je schopná neprerušovane napĺňať tento nevyslovený prísľub prosperity a bezpečia. Je to však dôvod na to, aby sme ju vymazali z mapy Európy? Znamenalo by to návrat k stratenej dôvere v národný štát, alebo by zostali mapy Európy celkom prázdne? Václav Havel veril v poslanie Európy, v návrat k „autentickému zmyslu a obsahu duchovného bohatstva, ktoré vo svojich dejinách Európa vytvorila“. Ale kde hľadať? Európa, azda viac než kedykoľvek predtým, potrebuje nového kartografa.

Tomáš Horváth (1989) je študent politológie na FSEV UK v Bratislave.

Obsah Listů 2/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Nové mapy Európy

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu