Marián Hatala

Vlastenectvo, kultúra a jogurty

Slováci sa tradične porovnávajú s Čechmi, čo je naskrze pochopiteľné. Menší zmysel a aj úžitok z toho však plynie vtedy, keď začnú klásť vedľa seba nesúmerateľné veličiny.

Vtedy z prestížnej, na diaľku vedenej konfrontácie vychádzajú zväčša ako porazení, s masochisticko-trpiteľským výrazom v tvári naznačujúc, že došlo k fatálnemu nedorozumeniu, k priam sprisahaniu v nespravodlivo usporiadanom svete. Ak by som sa aj ja mal dopustiť nutne krívajúceho prirovnania, povedal by som, že Slováci svojimi sklonmi pomeriavať sa s väčším a jazykovo blízkym susedom hravo tromfnú Rakúšanov, čo sa všelijako šprajcujú a štorcujú vo vzťahu k Nemcom, ktorí v nich ešte stále živia komplex menejcennosti.

Sebaidentifikačné straty

Takéto nezmyselné porovnávania sú rovnako škodlivé a dlhodobo frustrujúce ako mýty, ktoré sami o sebe šírime s vedomou, nám vlastnou naivitou a v dobrovoľnom sebaklame. Jedným z mýtov je hoci naša povestná, príslovečná pohostinnosť. Svetové ekonomické fórum ju nedávno odhalilo a roztrhalo na franforce, vydajúc správu o stave turizmu v sto štyridsiatich krajinách, a to v kategórii „postoj populácie voči zahraničným turistom“. Slovensko v hodnotení skončilo ôsme od konca s hodnotiacim číslom 5,5. Stupnica sa pritom pohybovala od 0 (veľmi nežiaduci) až po 7 (veľmi vítaní).

Podistým to súvisí aj s nižšou mierou slovenského vlastenectva a so známou rezervovanosťou dosť veľkej časti Slovákov k vlastnému štátu, ktorá mnohým z nich nedovolí zaspievať si štátnu hymnu tak nahlas a spontánne ako to robia povedzme Briti či Kanaďania. Nuž pokračuje blúdenie v kruhu a hľadanie vlastných stôp na Slovensku. Mimochodom, karikaturista Shooty ho v denníku SME nakreslil v tvare výtlku, cez ktorý vedú len rozmlátené cesty, tunajšou políciou „riešené“ ako všeobecné ohrozenie, pri ktorom nikto nie je zodpovedný.

V krajine, kde pretrvávajú základné ťažkosti s rešpektovaním práva, kde sa už rozkradol takmer všetok verejný majetok a kde sociopatologické prejavy nezanedbateľnej časti obyvateľstva získavajú prevahu nad princípmi „civic society“, sa štátna hymna ťažko spieva pekne od pľúc. Ľahšie sa nadáva a pľuje. Lebo ak priemerný jedinec vyprodukuje denne asi dva litre slín, bežný Slovák akiste nazhromaždí viac, súdiac podľa všeobecného stavu kultúry a kultúrnosti.

V takej krajine sa na všeličo a všelikoho zabudlo. Napríklad na Petra Lorreho, ktorý sa narodil v Ružomberku ako Ladislav Löwenstein a hral v Hitchcockových filmoch. V rodnom meste ho nepoznajú. Ešteže Andy Warhol mal slovenské korene, hoci v USA vraj často zahriakol matku, keď sa v jeho prítomnosti rozhovorila po rusínsky. Nepochopiteľné rovnako ako fakt, že Paul Newman, syn Terézie Feckovej z obce Ptičie pri Humennom, nikdy nenavštívil krajinu svojich predkov.

Štátni zaklínači

To, čo majú Slováci a Česi do istej miery spoločné, sú mantry štátnej politiky, ktoré obyvateľom oboch štátov vsugerúvajú presvedčenie, že v dobe ekonomickej krízy sa kultúra a umenie stali nadstavbou, akú si nemôžu dovoliť, čomu logicky zodpovedá i miera, do akej štát kultúru a umenie subvencuje.

Porovnanie na základe podobných podstát nedávno ponúkli i udalosti v súvislosti s financovaním časti českej kultúry. Tamojšie ministerstvo kultúry sa rozhodlo o 92 miliónov skrátiť sumu určenú na podporu živej kultúry. Nie azda preto, že by sa rozpočet ministerstva znížil, naopak, on je vyšší, ale preto, že do hry o peniaze sa rázne vložil byrokratický moloch ministerstva s jasne formulovanou predstavou o zabezpečení vlastného chodu. Napokon peňazí bude toľko ako minulý rok, a to vďaka zástupcom umeleckej obce, ktorí vytvorili Iniciatívu Za Česko kulturní. Tá pomenovala ohrozenie domácej živej kultúry slovníkom, ktorý čiastočne možno vztiahnuť i na slovenské podmienky: okrem spomínanej veľkoadministratívy je to zlé manažovanie rezortu, nejasnosti v prioritách a ich účelové prehodnocovanie a zneužívanie v neprospech iných, od grantov závislých projektov, málo transparentná činnosť ministerstva kultúry, zlý prístup k neziskovým organizáciám, nejednoznačné kritériá na udeľovanie grantov, stále limitovaný počet žiadostí o ne, alebo fakt, že z grantov určených na živú kultúru sa čerpajú prostriedky na nákladný projekt rekonštrukcie historických objektov.

Hoci podpora živej kultúry v ČR postupne klesá, minulý rok tam na granty vyčlenili 387 miliónov korún, čo je temer trojnásobok sumy, ktorú vlani na rovnaký účel uvoľnilo Ministerstvo kultúry SR: 5,06 milióna eur. Vzhľadom na počty obyvateľov v oboch krajinách by slovenský vklad mal byť o tretinu vyšší.

Rozpočtovo zodpovední

Nie je a ani nebude. Na peniaze u nás čaká a bude čakať mnoho inštitúcií a projektov, ktoré sú buď obeťami „kultúrnej“ politiky štátu, alebo sa budú musieť uskromniť v dôsledku financovania väčších projektov, dajme tomu Danubiany – bratislavského múzea moderného umenia. Ministerstvo kultúry ako spoluvlastník prevzalo na seba povinnosť financovať jeho prevádzku najneskôr od roku 2014, čo je nadľudská úloha pre ministerstvo, mesto Bratislava i vyšší územný celok dohromady. Minister kultúry už avizoval, že sa tým podstatne obmedzia možnosti podporovať ďalšie podobné inštitúcie. Napríklad stále neexistujúcu Kunsthalle, akou sa pýši hoci dolnorakúsky Krems s 25 000 obyvateľmi (!), nehovoriac o tamojšom Múzeu karikatúry. Škrtanie či krátenie menších grantových projektov živej českej a slovenskej kultúry sa zaiste tam aj tu vysvetlí potrebou mať „vládu rozpočtovej zodpovednosti“, ako sa svojho času argumentovalo v pražských vládnych kruhoch.

V súčte aktuálnych rozdielov a príbuzností českej a slovenskej kultúry sa nachádza jedna zdanlivo malicherná odlišnosť: keby slovenskí, o čosi chudobnejší umelci napokon predsa len zvolali protestnú demonštráciu, zrejme by na rozdiel od svojich českých kolegov na nej nehádzali drahými jogurtmi a nevykrikovali: Živá kultúra len v jogurtoch!

Marián Hatala (1958) je básnik a prekladateľ, stály spolupracovník Listov.

Obsah Listů 2/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Vlastenectvo, kultúra a jogurty

Sebaidentifikačné straty

Štátni zaklínači

Rozpočtovo zodpovední

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu