Juraj Buzalka

„My sme tu doma!“ Česká variácia

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa v intelektuálnych kruhoch u nás i na Západe ujala myšlienka o dvoch druhoch nacionalizmu. Jeden bol etnický, netolerantný, vidiecky. Práve ten bol pre mnohých skutočný nacionalizmus a existoval len v nezápadnom svete, napríklad postkomunistickom. Druhý typ kolektívneho prežívania výnimočnosti bol charakterizovaný ako občiansky, mestský a spájal sa s civilizáciou Západu. O tomto druhu nacionalizmu sa eufemisticky hovorilo ako o „dobrom“ patriotizme. Omnoho menej sa zdôrazňovala jeho podobnosť so „zlým“ etnonacionalizmom pri definovaní skupinovej výlučnosti.

Podľa tejto orientalistickej muštry sa etnickí Slováci nedokázali prispôsobiť občianskemu patriotizmu Čechov. Niektorí z najzakomplexovanejších Slovákov si preto kvôli tomu vytvorili vlastnú republiku. Česi si tým pádom – z donútenia nad nevďačnosťou Slovákov – museli vybudovať vlastný občiansky štát. Biedu slovenskej politiky v tom čase ideálne zosobňoval V. Mečiar. V Čechách vtedy držal opraty samoľúby, no v porovnaní s Mečiarom pomerne kultivovaný ekonóm, ktorý sa urputne hlásil k historicky okrajovej neoklasickej škole ekonomického myslenia. Vo funkcii prezidenta sa nesprotivil len všetkým českým eurooptimistom, ale svojej krajinke nerobil najlepšie meno ani v Európe. Jeho najzdatnejší partner a protivník uplynulého dvadsaťročia ho v roku 2013 vo funkcii strieda. Tejto výmene predchádzala šovinistická kampaň, aká by sa už hádam ani na Slovensku nemohla konať.

Aj na Slovensku si v posledných voľbách Ivan Gašparovič neslušne pomohol strachom z Maďarov. Podľa „benešovskej“ schémy Radičová vlastne ťahá s Maďarmi, navyše je to čechoslovakistka. V slovenskej mutácii „my sme tu doma!“ išlo o primitívnu obdobu hesla „kdo neskáče není Čech!“ Z možného nacizmu predkov sa na Slovensku nevysmieva nikto, lebo posmeškár by nebodaj mohol pohorieť na vlastnom rodokmeni. Neviem si však predstaviť, žeby dnes niekto zosmiešňoval napríklad výslovnosť maďarských kandidátov alebo zazlieval neznalosť nejakej patetickej piesne, napríklad tej na nápev „Kopala studienku, do nej pozerala...“ Národný slovník v slovenskej politike odnedávna kultivuje aj pravica, najviac tá neoliberálna, ako vidieť pri odmietaní eurovalu a páde vlády Ivety Radičovej. Ľudáci a nacionalisti v sociálnej demokracii – lebo tam poväčšine prešli od Mečiara a Slotu – zostávajú podľa najnovšieho vzoru predsedu zatiaľ radšej ticho.

Populárny politik Béla Bugár nedávno kritizoval princíp posvätnej kravy v prípade Benešových dekrétov na Slovensku. Pripomenul, že Slováci s Maďarmi si o povojnových a iných neprávostiach z minulosti potrebujú povedať pravdu. Aj preto je nedôstojné, že premiér multietnickej SR necitlivo zasiahol do prezidentskej kampane etnicky vyčisteného Česka práve podporou šovinistickej časti jeho politiky. Moderná Európa bola totiž vybudovaná na výsledkoch masového zabíjania a tento zhnitý základ treba podkopávať, ako sa len dá.

Poučenie z českej kampane, ale aj z pretrvávajúcej popularity národného populizmu v Maďarsku, Poľsku či na Slovensku, je, že nacionalizmus zostáva univerzálnou ideológiou modernej éry bez ohľadu na stupeň urbanizácie či mieru sekularizácie. Ako na slovenskej sociálnej sieti glosovala anonymná a populárna Cynická obluda, „po dlhých rokoch, keď sa Slovensko neúspešne snažilo dobehnúť Česko, je od našich bratov pekné, že sa rozhodli na nás nielen počkať, ale ešte aj vyjsť nám naproti“. Prvé priame voľby prezidenta v ČR u niektorých slovenských rodákov pomôžu odbúrať komplexy. Definitívne tiež vyvrátia Klausom pestovanú výnimočnosť Česka ako kvetu v postkomunistickom bodľačí. Pochybujem však, že to posúva strednú Európu aspoň o piaď dopredu.

Juraj Buzalka (1975) sa venuje antropológii politiky na FSEV UK v Bratislave; šéfredaktor časopisu OS

Obsah Listů 1/2013
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

„My sme tu doma!“ Česká variácia

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu