Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 1 > Ferdinand Vrábel: Gustáv Husák a jeho doba

Ferdinand Vrábel

Gustáv Husák a jeho doba

Správa o vedeckej konferencii, ale nielen o nej

Pri príležitosti 100. narodenín Gustáva Husáka (1913–1991) sa v Bratislave v dňoch 28.–29. januára 2013 uskutočnila medzinárodná vedecká konferencia o jednej z najvýraznejších postáv našich dejín v uplynulom storočí. Hneď v úvode treba konštatovať, že spoločné podujatie Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (Husák bol jej absolventom) a slovenského Ústavu pamäti národa, spojené aj s diskusným večerom, upútalo pozornosť popredných slovenských a českých špecialistov témy, ale odzneli tu aj referáty historikov z Moskvy a Viedne, vystúpenia pamätníkov i diskutérov z radov širokej verejnosti.

Historici venovali pozornosť všetkým najdôležitejším obdobiam života a pôsobenia Gustáva (pokrsteného ako Augustín) Husáka, rodáka z dedinky Dúbravka (dnes už je súčasťou Bratislavy). A tak bolo možné oboznámiť sa s mladými rokmi a vývojom Husáka od jeho rodinného zázemia, školských a študentských čias, jeho vstupom do politiky, pôsobením v rokoch vojny a v období Slovenského národného povstania a po vojne cez vzostup a pád až po rehabilitáciu a vyvrcholenie jeho politickej kariéry v roku 1968–1969 a nasledujúcu smutnú periódu normalizácie až po záver pôsobenia vo funkcii prezidenta demisiou 10. decembra 1989 a napokon až po jeho posledné chvíle, ktoré sa stali na konferencii (a boli aj v médiách a stále ešte aj sú) predmetom výmeny rôznych názorov a postojov.

Všetky referáty zdôrazňovali inak známu vec – že v osobe Husáka išlo o nadpriemerne inteligentného človeka, nielen veľmi schopného a vzdelaného, ale aj výrazne ctižiadostivého, cieľavedomého, vytrvalého a pragmatického, čo sa tiahlo celým jeho životom. Je všeobecne známe, že malý Gustáv bol vychovávaný ako veriaci katolík, chodieval aj miništrovať a svojej viere zostával verný až do začiatku svojich stredoškolských štúdií. Husák si od ranej mladosti uvedomoval sociálne rozdiely medzi ľuďmi, ktoré poznal aj na vlastnej koži, pretože si na štúdiá musel vypomáhať nielen kondíciami, ale aj fyzickou prácou. Aj pod vplyvom týchto podmienok potom postupne dochádza k jeho odklonu od katolíckej cirkvi a najmä v rokoch štúdia práv sa čoskoro už výrazne prejavuje jeho záujem o ľavicové hnutia, Komsomol, marxistickú ideológiu a komunistické hnutie. Angažuje sa aj v študentskom hnutí, ktoré sa snaží ovplyvniť v ľavicovom smere.

Husákova veľká – alebo ako sa často v publicistike uvádza – „hviezdna hodina“ nastáva v rokoch 1943–1944, keď sa výrazne angažuje v prípravách protifašistického povstania (text Vianočnej dohody z roku 1943 je jeho dielom spolu s Matejom Joskom) a potom sa stáva aj jednou z jeho vedúcich postáv.

Povojnový vzostup bol len dočasný a Husák patril k tým, ktorých zomleli mlyny, ktoré aj on pomáhal roztáčať. Februárové „víťazstvo“ pracujúceho ľudu v roku 1948 vlastne odštartoval na jeseň 1947 Husák v Zbore povereníkov Slovenskej národnej rady a podobný mechanizmus použil Klement Gottwald a jeho spoločníci v samotnej februárovej kríze v Prahe. Teda Husák otváral, alebo pomáhal otvárať, cestu víťazstvu stalinizmu vo vtedajšom Československu. Sám bol neskôr spolu s Lacom Novomeským, Danielom Okálim, Ivanom Horváthom atď. obvinený z „buržoázneho nacionalizmu“ a po trojročnej vyšetrovacej väzbe v roku 1954 odsúdený na doživotie. Vo väzení strávil nasledujúce roky až do roku 1960, keď bol prepustený na slobodu a neskôr aj rehabilitovaný. Historici, referujúci o tomto období Husákovho života, uviedli, že Husákovi vlastne zachránilo život to, že aj keď sa pod fyzickým aj psychologickým nátlakom k rôznym obvineniam priznal, neskôr ich dôsledne odvolával, a tým sa aj celý proces preťahoval a k vlastnému vyneseniu rozsudku nad touto skupinou došlo až po Stalinovej a Gottwaldovej smrti. Ak by sa proces uzavrel skôr, možno ani Husák ako najnebezpečnejší politický rival ako Viliama Širokého, tak aj Karola Bacílka by sa nebol vyhol podobnému tragickému osudu ako jeho priateľ i vzor z mladších rokov Vladimír Clementis.

Po svojej rehabilitácii, najmä v období rokov 1963–1967, sa venoval písaniu a prednášaniu o SNP. Jeho Svedectvo o SNP, ktoré mu k pôvodnému titulu JUDr. prinieslo aj titul doktora historických vied, znamenalo posun v bádaní o povstaní, ale ako uviedol vo svojom referáte a aj diskusných vystúpeniach najpovolanejší znalec tejto problematiky profesor Vilém Prečan z pražského Československého dokumentačného strediska, bolo v niektorých bodoch aj sklamaním: Husák niektoré veci v knihe napísal inak, ako to predtým vyznelo v diskusiách a podľa príslušných dokumentov i ešte žijúcich pamätníkov (najmä úloha londýnskeho centra čs. odboja na čele s prezidentom Benešom a postoj Moskvy k príprave ozbrojeného vystúpenia na Slovensku).

Najvýznamnejší zlom u Husáka priniesli roky 1968–1969; v udalostiach sa najlepšie orientoval a aj napriek pôvodnej nedôvere Moskvy (stále tam prevládal názor, že Husák je nacionalista, čo predtým živil nielen Antonín Novotný, ale napríklad aj János Kádár) najlepšie odhadol smer ďalšieho najpravdepodobnejšieho vývoja, stal sa pre Brežneva a spol. po krachu pokusov o vytvorenie robotnícko-roľníckej revolučnej vlády nepostrádateľným.

Na okraj Husákovej politiky a jeho osobných vlastností odznelo viackrát konštatovanie, že vedel opustiť všetko a všetkých, radikálne meniť svoje postoje a názory, zradil toho aj onoho a dokonca ani v presadzovaní slovenských záujmov nebol dôsledný. Zároveň sa uvažovalo aj o známej teórii „menšieho zla“, ktoré sa aj v Husákovom prípade ukázalo ako zlá voľba. V niektorých vystúpeniach sa naznačovalo, že Husák sa snažil zachrániť, čo sa zachrániť dalo, že všetko robil so zámerom, aby sovietske vojská čo najskôr z Československa odišli. V tomto sa, vraj, cítil Brežnevom podvedený.

Skutočne búrlivú výmenu názorov vyvolali niektoré čiastkové, ale významné detaily, napríklad či sa Husák zúčastnil na zasadaní Predsedníctva ÚV KSS v Bratislave už v noci z 20. na 21. augusta 1968, alebo tam prišiel až ráno, ďalej kto presadil, aby bol Husák prizvaný dodatočne na rokovania v Moskve, prípadne ako vykladať Husákovo vyhlásenie, že stojí a padá s Dubčekom a že bude naďalej „držať líniu Alexandra Dubčeka“.

Zaujímavým sa ukázal aj posledný detail Husákovho už nie politického, ale fyzického života, z ktorého sa „politikum“ pokúsila urobiť jednak cirkev a jednak niektorí oponenti komunistov. Ide o informácie, že pred smrťou navštívil na Husákovo želanie jeho smrteľné lôžko istý vysoko postavený cirkevný hodnostár, ktorý ho vyspovedal a dal mu aj posledné pomazanie. Teda že neveriaci Tomáš sa stal veriacim... „stratený syn“ sa vrátil do lona cirkvi. Na konferencii prítomný Husákov syn Vladimír v diskusii uviedol, že tieto tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti, pretože jeho otec mu ešte predtým rozprával, že celkom iste budú takéto pokusy vyhlasovať o ňom niečo podobné, ako sa to stalo v prípade francúzskeho filozofa a ostrého kritika cirkvi Voltaira, a priamo svojho syna požiadal, aby to nepripustil. Čoskoro na to Husák upadol do kómy a so svojím okolím už nekomunikoval. Práve vtedy k nemu mal z vlastnej iniciatívy prísť spomínaný cirkevný hodnostár... Ak Husákovi teda aj udelil posledné pomazanie, mohlo sa to stať už len bez aktívnej účasti bývalého prezidenta a presvedčeného komunistu. Každý si teda môže vybrať, či uverí tomu, čo tvrdí publicistika, alebo čo uvádza Husákov syn. V každom prípade však nebola korektná informácia istého rozhlasu, ktorý o konferencii informoval – veď si aj dáva rád prívlastok „informačné rádio“ – ale len jednostranne a svoj príspevok uzavrel konštatovaním, že Husák sa pred smrťou obrátil a vyrovnal sa s Bohom i cirkvou.

Tejto oblasti – vzťahu Husáka a cirkvi – sa venovalo aj viacero príspevkov, napríklad aj postoji k zriadeniu slovenskej cirkevnej provincie (1977). Oceniť treba aj príspevok o prvej Husákovej manželke Magde Lokvencovej, pôvodom Češke, dcére čs. dôstojníka, a jej spolupráci s Husákom i jej podiele na rozvoji slovenskej divadelnej kultúry – bola nielen výbornou herečkou, ale aj prvou ženou-režisérkou na Slovensku a v ťažkých rokoch vojny, SNP a aj väzenia významnou oporou Gustáva Husáka, aj keď ich vzťah už bol oslabený nielen v dôsledku Husákových osobných vlastností (údajne mal rád víno a bol aj záletníkom), ale aj tým, že jeho manželka nadviazala priateľský vzťah s kolegom – hercom Ctiborom Filčíkom.

Niektoré príspevky vyzneli aj dosť emotívne a tak podobne aj následná diskusia, a to najmä medzi popredným znalcom a aj normalizáciou postihnutým vedcom Vilémom Prečanom a bývalým marxistickým historikom Jozefom Bobákom, ktorý po zmene režimu písal o SNP ako o „puči“ a dosť nevyberavo útočil na nedávno zosnulého disidentského historika a všeobecne uznávaného znalca SNP Jozefa Jablonického.

Časť príspevkov sa venovala aj úlohe týždenníkov Kultúrny život a Nové slovo, rokom normalizácie, cenzúre, ideologickým zásahom do kultúry a umenia, čs. zahraničnej politike, vzťahom s Moskvou, problematike rozvoja slovenskej demokratickej a antifašistickej štátnosti v rokoch 1943–1948, tzv. Pražským dohodám, problematike federatívneho usporiadania Československa a aj osobným vzťahom Husáka – so Širokým, Novomeským, Antonínom Novotným, Milanom Hüblom, Vasiľom Biľakom a najmä Alexandrom Dubčekom. Aj keď sa niektorí referujúci venovali aj záverečným rokom, mesiacom a týždňom Husákovho pôsobenia na čele strany a štátu, takmer nikto nespomenul jeho názory na disidentov a vzťah k Václavovi Havlovi.

Z konferencie bude vydaný zborník príspevkov, ktorý celkom iste obohatí literatúru o G. Husákovi a o druhej polovici 20. storočia v dejinách Čechov, Slovákov i Európy o mnohé nové pohľady a zaujímavé podrobnosti. Záujem o konferenciu, obsah referátov aj samotný priebeh diskusie potvrdili, že Gustáv Husák patrí k výrazným osobnostiam našich dejín, ktoré ovplyvnili v kladnom, ale aj v zápornom zmysle život oboch našich národov, českého aj slovenského. Výskum jeho života a diela, vplyvu jeho činov a pôsobenia bude ešte dlho predmetom záujmu odborníkov.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik.

Obsah Listů 1/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.