Pri príleitosti 100. narodenín Gustáva Husáka (1913–1991) sa v Bratislave v dňoch 28.–29. januára 2013 uskutočnila medzinárodná vedecká konferencia o jednej z najvýraznejších postáv našich dejín v uplynulom storočí. Hneď v úvode treba konštatovať, e spoločné podujatie Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (Husák bol jej absolventom) a slovenského Ústavu pamäti národa, spojené aj s diskusným večerom, upútalo pozornosť popredných slovenských a českých špecialistov témy, ale odzneli tu aj referáty historikov z Moskvy a Viedne, vystúpenia pamätníkov i diskutérov z radov širokej verejnosti.
Historici venovali pozornosť všetkým najdôleitejším obdobiam ivota a pôsobenia Gustáva (pokrsteného ako Augustín) Husáka, rodáka z dedinky Dúbravka (dnes u je súčasťou Bratislavy). A tak bolo moné oboznámiť sa s mladými rokmi a vývojom Husáka od jeho rodinného zázemia, školských a študentských čias, jeho vstupom do politiky, pôsobením v rokoch vojny a v období Slovenského národného povstania a po vojne cez vzostup a pád a po rehabilitáciu a vyvrcholenie jeho politickej kariéry v roku 1968–1969 a nasledujúcu smutnú periódu normalizácie a po záver pôsobenia vo funkcii prezidenta demisiou 10. decembra 1989 a napokon a po jeho posledné chvíle, ktoré sa stali na konferencii (a boli aj v médiách a stále ešte aj sú) predmetom výmeny rôznych názorov a postojov.
Všetky referáty zdôrazňovali inak známu vec – e v osobe Husáka išlo o nadpriemerne inteligentného človeka, nielen veľmi schopného a vzdelaného, ale aj výrazne ctiiadostivého, cieľavedomého, vytrvalého a pragmatického, čo sa tiahlo celým jeho ivotom. Je všeobecne známe, e malý Gustáv bol vychovávaný ako veriaci katolík, chodieval aj miništrovať a svojej viere zostával verný a do začiatku svojich stredoškolských štúdií. Husák si od ranej mladosti uvedomoval sociálne rozdiely medzi ľuďmi, ktoré poznal aj na vlastnej koi, pretoe si na štúdiá musel vypomáhať nielen kondíciami, ale aj fyzickou prácou. Aj pod vplyvom týchto podmienok potom postupne dochádza k jeho odklonu od katolíckej cirkvi a najmä v rokoch štúdia práv sa čoskoro u výrazne prejavuje jeho záujem o ľavicové hnutia, Komsomol, marxistickú ideológiu a komunistické hnutie. Angauje sa aj v študentskom hnutí, ktoré sa snaí ovplyvniť v ľavicovom smere.
Husákova veľká – alebo ako sa často v publicistike uvádza – hviezdna hodina nastáva v rokoch 1943–1944, keď sa výrazne angauje v prípravách protifašistického povstania (text Vianočnej dohody z roku 1943 je jeho dielom spolu s Matejom Joskom) a potom sa stáva aj jednou z jeho vedúcich postáv.
Povojnový vzostup bol len dočasný a Husák patril k tým, ktorých zomleli mlyny, ktoré aj on pomáhal roztáčať. Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu v roku 1948 vlastne odštartoval na jeseň 1947 Husák v Zbore povereníkov Slovenskej národnej rady a podobný mechanizmus pouil Klement Gottwald a jeho spoločníci v samotnej februárovej kríze v Prahe. Teda Husák otváral, alebo pomáhal otvárať, cestu víťazstvu stalinizmu vo vtedajšom Československu. Sám bol neskôr spolu s Lacom Novomeským, Danielom Okálim, Ivanom Horváthom atď. obvinený z buroázneho nacionalizmu a po trojročnej vyšetrovacej väzbe v roku 1954 odsúdený na doivotie. Vo väzení strávil nasledujúce roky a do roku 1960, keď bol prepustený na slobodu a neskôr aj rehabilitovaný. Historici, referujúci o tomto období Husákovho ivota, uviedli, e Husákovi vlastne zachránilo ivot to, e aj keď sa pod fyzickým aj psychologickým nátlakom k rôznym obvineniam priznal, neskôr ich dôsledne odvolával, a tým sa aj celý proces preťahoval a k vlastnému vyneseniu rozsudku nad touto skupinou došlo a po Stalinovej a Gottwaldovej smrti. Ak by sa proces uzavrel skôr, mono ani Husák ako najnebezpečnejší politický rival ako Viliama Širokého, tak aj Karola Bacílka by sa nebol vyhol podobnému tragickému osudu ako jeho priateľ i vzor z mladších rokov Vladimír Clementis.
Po svojej rehabilitácii, najmä v období rokov 1963–1967, sa venoval písaniu a prednášaniu o SNP. Jeho Svedectvo o SNP, ktoré mu k pôvodnému titulu JUDr. prinieslo aj titul doktora historických vied, znamenalo posun v bádaní o povstaní, ale ako uviedol vo svojom referáte a aj diskusných vystúpeniach najpovolanejší znalec tejto problematiky profesor Vilém Prečan z praského Československého dokumentačného strediska, bolo v niektorých bodoch aj sklamaním: Husák niektoré veci v knihe napísal inak, ako to predtým vyznelo v diskusiách a podľa príslušných dokumentov i ešte ijúcich pamätníkov (najmä úloha londýnskeho centra čs. odboja na čele s prezidentom Benešom a postoj Moskvy k príprave ozbrojeného vystúpenia na Slovensku).
Najvýznamnejší zlom u Husáka priniesli roky 1968–1969; v udalostiach sa najlepšie orientoval a aj napriek pôvodnej nedôvere Moskvy (stále tam prevládal názor, e Husák je nacionalista, čo predtým ivil nielen Antonín Novotný, ale napríklad aj János Kádár) najlepšie odhadol smer ďalšieho najpravdepodobnejšieho vývoja, stal sa pre Breneva a spol. po krachu pokusov o vytvorenie robotnícko-roľníckej revolučnej vlády nepostrádateľným.
Na okraj Husákovej politiky a jeho osobných vlastností odznelo viackrát konštatovanie, e vedel opustiť všetko a všetkých, radikálne meniť svoje postoje a názory, zradil toho aj onoho a dokonca ani v presadzovaní slovenských záujmov nebol dôsledný. Zároveň sa uvaovalo aj o známej teórii menšieho zla, ktoré sa aj v Husákovom prípade ukázalo ako zlá voľba. V niektorých vystúpeniach sa naznačovalo, e Husák sa snail zachrániť, čo sa zachrániť dalo, e všetko robil so zámerom, aby sovietske vojská čo najskôr z Československa odišli. V tomto sa, vraj, cítil Brenevom podvedený.
Skutočne búrlivú výmenu názorov vyvolali niektoré čiastkové, ale významné detaily, napríklad či sa Husák zúčastnil na zasadaní Predsedníctva ÚV KSS v Bratislave u v noci z 20. na 21. augusta 1968, alebo tam prišiel a ráno, ďalej kto presadil, aby bol Husák prizvaný dodatočne na rokovania v Moskve, prípadne ako vykladať Husákovo vyhlásenie, e stojí a padá s Dubčekom a e bude naďalej drať líniu Alexandra Dubčeka.
Zaujímavým sa ukázal aj posledný detail Husákovho u nie politického, ale fyzického ivota, z ktorého sa politikum pokúsila urobiť jednak cirkev a jednak niektorí oponenti komunistov. Ide o informácie, e pred smrťou navštívil na Husákovo elanie jeho smrteľné lôko istý vysoko postavený cirkevný hodnostár, ktorý ho vyspovedal a dal mu aj posledné pomazanie. Teda e neveriaci Tomáš sa stal veriacim... stratený syn sa vrátil do lona cirkvi. Na konferencii prítomný Husákov syn Vladimír v diskusii uviedol, e tieto tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti, pretoe jeho otec mu ešte predtým rozprával, e celkom iste budú takéto pokusy vyhlasovať o ňom niečo podobné, ako sa to stalo v prípade francúzskeho filozofa a ostrého kritika cirkvi Voltaira, a priamo svojho syna poiadal, aby to nepripustil. Čoskoro na to Husák upadol do kómy a so svojím okolím u nekomunikoval. Práve vtedy k nemu mal z vlastnej iniciatívy prísť spomínaný cirkevný hodnostár... Ak Husákovi teda aj udelil posledné pomazanie, mohlo sa to stať u len bez aktívnej účasti bývalého prezidenta a presvedčeného komunistu. Kadý si teda môe vybrať, či uverí tomu, čo tvrdí publicistika, alebo čo uvádza Husákov syn. V kadom prípade však nebola korektná informácia istého rozhlasu, ktorý o konferencii informoval – veď si aj dáva rád prívlastok informačné rádio – ale len jednostranne a svoj príspevok uzavrel konštatovaním, e Husák sa pred smrťou obrátil a vyrovnal sa s Bohom i cirkvou.
Tejto oblasti – vzťahu Husáka a cirkvi – sa venovalo aj viacero príspevkov, napríklad aj postoji k zriadeniu slovenskej cirkevnej provincie (1977). Oceniť treba aj príspevok o prvej Husákovej manelke Magde Lokvencovej, pôvodom Češke, dcére čs. dôstojníka, a jej spolupráci s Husákom i jej podiele na rozvoji slovenskej divadelnej kultúry – bola nielen výbornou herečkou, ale aj prvou enou-reisérkou na Slovensku a v ťakých rokoch vojny, SNP a aj väzenia významnou oporou Gustáva Husáka, aj keď ich vzťah u bol oslabený nielen v dôsledku Husákových osobných vlastností (údajne mal rád víno a bol aj záletníkom), ale aj tým, e jeho manelka nadviazala priateľský vzťah s kolegom – hercom Ctiborom Filčíkom.
Niektoré príspevky vyzneli aj dosť emotívne a tak podobne aj následná diskusia, a to najmä medzi popredným znalcom a aj normalizáciou postihnutým vedcom Vilémom Prečanom a bývalým marxistickým historikom Jozefom Bobákom, ktorý po zmene reimu písal o SNP ako o puči a dosť nevyberavo útočil na nedávno zosnulého disidentského historika a všeobecne uznávaného znalca SNP Jozefa Jablonického.
Časť príspevkov sa venovala aj úlohe týdenníkov Kultúrny ivot a Nové slovo, rokom normalizácie, cenzúre, ideologickým zásahom do kultúry a umenia, čs. zahraničnej politike, vzťahom s Moskvou, problematike rozvoja slovenskej demokratickej a antifašistickej štátnosti v rokoch 1943–1948, tzv. Praským dohodám, problematike federatívneho usporiadania Československa a aj osobným vzťahom Husáka – so Širokým, Novomeským, Antonínom Novotným, Milanom Hüblom, Vasiľom Biľakom a najmä Alexandrom Dubčekom. Aj keď sa niektorí referujúci venovali aj záverečným rokom, mesiacom a týdňom Husákovho pôsobenia na čele strany a štátu, takmer nikto nespomenul jeho názory na disidentov a vzťah k Václavovi Havlovi.
Z konferencie bude vydaný zborník príspevkov, ktorý celkom iste obohatí literatúru o G. Husákovi a o druhej polovici 20. storočia v dejinách Čechov, Slovákov i Európy o mnohé nové pohľady a zaujímavé podrobnosti. Záujem o konferenciu, obsah referátov aj samotný priebeh diskusie potvrdili, e Gustáv Husák patrí k výrazným osobnostiam našich dejín, ktoré ovplyvnili v kladnom, ale aj v zápornom zmysle ivot oboch našich národov, českého aj slovenského. Výskum jeho ivota a diela, vplyvu jeho činov a pôsobenia bude ešte dlho predmetom záujmu odborníkov.
Ferdinand Vrábel (1948) je historik.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.