Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2012 > Číslo 6 > Marián Hatala: Čosi ako nelegitímni koncesionári

Marián Hatala

Čosi ako nelegitímni koncesionári

Minister kultúry, zhrozený tým, čo videl a počul v reality show vysielanej v televízii JOJ, vyrazil do boja proti vulgarizácii vo vysielaní domácich komerčných televízií. Najprv navrhol zaviesť časové opony pre programy nevhodné pre nižšie vekové kategórie a zvolal okrúhly stôl na tému „babo, raď alebo čul buc múdry“. Neskôr prešiel od zdržanlivo vedeného útoku do hlbokej defenzívy, predostrúc nápad, aby súkromní vysielatelia navrhli „účinnú formu samoregulácie“, akú u nás svojho času, a to s prívlastkom „etická“, presadzoval istý V. Mečiar vo vzťahu k médiám. Akoby pán minister Maďarič ráčil žiť ďaleko od hlučného davu mediálnych imidžistov, iluzionistov a gaukliarov. Raz mu už odkázali, že nejavia ani najmenší záujem o časové opony, lebo by ich obrali o divákov a príjmy za reklamu. Nádejať sa, že si osvoja samoreguláciu, ktorú nemožno zriadiť zo zákona, je naivita hraničiaca s bláznovstvom. Medzitým Rada pre vysielanie a retransmisiu v Bratislave dostáva čoraz viac sťažností na porušovanie ochrany maloletých, zásahy do ľudskej dôstojnosti a na nesprávne označenie vekovej hranice. Súkromní vysielatelia sa najúčinnejšie „samoregulujú“ tak, že pokuty i sankcie za opakované porušenie zákona zaplatia, keďže sú nižšie, než by mali byť. Alebo nezaplatia a odvolajú sa, naťahujúc čas, v ktorom môžu ďalej omieľať svoje osvedčené formáty. Bulvár u nás pritvrdil a verejnosť si pozvoľna zvyká na čoraz väčšie dávky vulgárnosti v médiách i v bežnom živote. Napriek pôsobnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu, ktorej poslaním je „presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a ... vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania...“ Keďže na otázky, kto je to verejnosť a čo sú to kultúrne hodnoty, neodpovedáme s dostatočnou razanciou, počuť skôr sebavedomo vyslovený relativizmus Františka Borovského, riaditeľa TV JOJ: „Ak sa stopäťdesiat ľudí sťažuje na reality show Farmár hľadá ženu, ďalších 449 tisíc ju pozerá. Kto zhodnotí, ktoré číslo je legitímnejšie?“ Ja byť na jeho mieste, ustanovím odbornú komisiu práve z tých 449 tisíc, nech rozhodne, keď sme stále takí sprostí, že nevieme. Minister našťastie dodal, že okrem samoregulácie súkromných vysielateľov je potrebná i „účinnejšia forma regulácie“ zo strany štátu. Aké nástroje mal na mysli, nevedno. Isté je, že sa už vo všetkých pádoch skloňuje podpora verejnoprávneho vysielania zvýšením koncesionárskych poplatkov. Podľa riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) Miku by sa zvýšená úhrada za služby verejnosti z terajších 4,64 eur na šesť eur kompenzovala zlepšením programových služieb. Nový riaditeľ Centier spravodajstva Diko dokonca verí, že spravodajstvo rádiotelevízie bude po plánovanej modernizácii „odvážne, objektívne a profesionálne“. Vraj preto, že ho k tomu priam vyzýva bulvárne spravodajstvo komerčných televízií. Akoby ho nevyzývalo dlhodobo, ale len toť od minulej soboty, a preto prišiel z komerčnej TV Markíza do verejnoprávnej rádiotelevízie až teraz (a isto na tlačovke blábolil o tom, že RTVS teraz „vníma ako novú výzvu“, tak ako pred rokmi vnímal Markízu a o pár rokov bude vnímať napríklad TV ÓÓÓCH). Akoby modernizácia štúdií mohla redaktora zbaviť nátury nevoľníka. Akoby prípadné zvýšenie koncesionárskych poplatkov znamenalo finančnú stabilitu inštitúcie, ktorej v nasledujúcom roku aj napriek zvýšenému príjmu zo zmluvy so štátom (mal by predstavovať 28 miliónov eur) bude oproti tomuto roku chýbať päť až desať percent príjmov. Poplatky však napriek tomu či práve preto treba zvýšiť. Nie azda preto, že šesť eur je zanedbateľné číslo v porovnaní s úžerou, akú našinec zažíva zoči-voči bankám a ich poplatkom od výmyslu sveta, ale preto, aby tých sťažujúcich sa koncesionárov, o ktorých s takou bohorovnosťou hovorí pán Bohorovnovský, nebolo ešte menej ako stopäťdesiat – nelegitímnych.

Marián Hatala

Obsah Listů 6/2012
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.