Tomáš Horváth

Prezident nikoho?

V Česku sa schyľuje k prezidentským voľbám, pričom po prvýkrát budú českí občania voliť prezidenta priamo. Na Slovensku priama voľba prezidenta prebieha od roku 1999, na čele štátu sa odvtedy vystriedali Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič. O akú skúsenosť sa môžeme podeliť?

V predchádzajúcom čísle Listov (5/2012) v článku Bude prezident „náš“, nebo „jejich“? Václav Burian vyzýva k „prijatiu voľby prezidenta za svoju“, pričom agituje za agitáciu.

Problém, ktorý autor načrtáva a predovšetkým otázka, ktorú kladie v nadpise článku, odzrkadľuje, celkom oprávnene, neistotu vyplývajúcu z pre mnohých banálnej, napohľad iba technickej zmeny v procese voľby hlavy štátu. Avšak práve táto zmena a jej uvedomenie si je kľúčovým aspektom, ktorý môže veľa napovedať o tom, čí bude budúci prezident.

Hlavným faktorom súvisiacim so zmenou spôsobu voľby hlavy štátu je prenesenie zodpovednosti za túto voľbu. Už to nebudú poslanci a senátori, kto vyberie nového prezidenta. Zodpovednými za to, kto obsadí prezidentský post, sa teraz stávajú občania. Už nebude možné sťažovať sa, že vybrali „pre nás bez nás“. Respektíve sťažovať sa možné bude, ale na inej adrese – jedine na seba samých. Podstatné je prebrať za túto voľbu vedomú zodpovednosť. Vyvstáva tu totiž problém – akonáhle zodpovednosť za voľbu prejde na občanov, stáva sa rozmazanou, nejasnou. Nedá sa na nikoho poriadne ukázať prstom. Prezident sa tak ľahko môže stať prezidentom nikoho. Je to do určitej miery paradox, lebo v prípade, že prezident bol volený Poslaneckou snemovňou a Senátom, ako tomu bolo doteraz v Česku, bol vždy prezidentom niekoho. Akonáhle tu však máme situáciu, keď je prezident volený občanmi, môže byť jedine prezidentom občanov, alebo nikoho (nezávisle od toho, kým bol nominovaný a aké dobré kontakty udržiava s politickými stranami vo vláde).

Natíska sa teda otázka: kedy sa stáva prezident „našim“ a kedy, naopak, prezidentom „nikoho“? Zaiste, dôležitá je osobnosť, vlastnosti a (ne)schopnosť kandidáta vykonávať funkciu. Avšak nemenej dôležité je spoločenské nastavenie, spôsob akým sa občania k samotnej voľbe postavia, a podmienky, za akých sa voľba uskutoční.

Na Slovensku priama voľba prezidenta prebehla zatiaľ trikrát, z toho v prvých dvoch prípadoch hlavnou zodpovednosťou vo voľbách bola zodpovednosť za nezvolenie Vladimíra Mečiara, ktorý sa v rokoch 1999 a 2004 dostal do druhého kola. Aj z tohto dôvodu boli priame prezidentské voľby na Slovensku od začiatku špecifické – prezident, ktorý z nich vzišiel, bol zvolený skôr z nutnosti než zo skutočnej vôle občanov. Vždy sa našla početná voličská základňa, ktorá len s ťažkosťami dokázala prezidentského kandidáta prijať za svojho – bol „náš“ len do tej miery, že jeho zvolením sa zamedzilo zvoleniu protikandidáta. Výnimkou boli azda až posledné voľby v roku 2009, keď sme mohli badať zvýšenú mobilizáciu sympatizantov Ivety Radičovej. Tak či tak, klesajúca účasť a nastavenie zadefinované prvou priamou voľbou vytvorili na Slovensku prostredie, v ktorom ani nie tak osoba prezidenta, ale skôr funkcia ako taká sa stala pre občanov prázdnou. Keď vyššie uvedené spojíme s povolebným vývojom na Slovensku v súvislosti s prezidentom priamo zvoleným občanmi, došlo k narastajúcemu odcudzeniu občanov k tomuto úradu a javu akejsi prázdnej reprezentácie.

Ako to naznačil Václav Burian, prezident sa vďaka priamej voľbe môže stať osobnejším. Ale aj nemusí, ako to ukazuje skúsenosť zo Slovenska. A hoci je situácia v dnešnom Česku diametrálne odlišná od tej, aká bola na Slovensku v rokoch 1999 či 2004, všetko bude závisieť od toho, či sa občania dokážu s voľbou stotožniť. Malá rada na záver: nenechávajte budúceho prezidenta osamote. Nestojí to za to.

Tomáš Horváth (1989) je študent politológie na FSEV UK v Bratislave.

Obsah Listů 6/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Prezident nikoho?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu