Marián Hatala

Písať pre peniaze

Na pošte mi raz odložili honorár. Vlastne viac ráz, ale v tomto prípade išlo o kurióznu príhodu. Keď som si prišiel po peniaze, pani za okienkom odo mňa žiadala občiansky preukaz a dva podpisy. „To je skoro ako autogramiáda,“ zvolal som bodro, potlačiac trpkú spomienku, že v našom paneláku na treťom poschodí na mňa niekedy nereaguje ani bunka zapínajúca svetlo na chodbe s výťahom. Na iných reaguje. A ani nepíšu.

„Máte tu ešte jednu staršiu sumu, ktorú ste si neprevzali,“ uviedla ma do obrazu. Vidiac moje rozpaky, nestlmeným hlasom mi oznámila jej presnú výšku. Pre istotu aj s centami. Keďže na krk mi dýchal zástup ľudí, ktorým je ukradnutý všade vycapený oznam Udržujte 1 a 1 metrový odstup a ešte väčšmi ono anglické keep distance, a keďže suma bola zároveň na smiech i na zaplakanie, zmocnil sa ma pocit trápnosti, ba možno som sa aj zapýril. Vzápätí som však nadobudol pôvodnú istotu a namietol som, že tú čiastku som predsa už prevzal. Nezaváhala ani na okamih a popod okienko rutinérsky prestrčila lajstro s kolónkou, kde chýbal – môj podpis. Vysúkal som zo seba, že sa nechcem obohatiť na jej úkor a nedajbože ju uvrhnúť do dlžôb, lebo som si temer istý, že... V tej chvíli víťazoslávne natočila monitor počítača tak, aby som videl, že nech robí, čo robí, ten pekelný stroj jednostaj vyhadzuje dve sumy. Kapituloval som a kapituláciu potvrdil podpisom.

Ovládli ma ambivalentné pocity. Na jednej strane som z pošty odchádzal ako zbitý pes, so sklopenou hlavou a zvesenými ušami. Na druhej strane som tú istú hlavu a uši hrdo narovnával a dvíhal, zakúšajúc čosi ako pocit zadosťučinenia – predsa len nepíšem nadarmo. Keby ma v tom okamihu videl sliezsky dedo Karla Kryla, možno by povedal: „Když sa veš vyškrábe na strup, tož sa ježí!“

Neskôr vo mne začali víťaziť pocity dlžníka. A tak som si cestou domov zaumienil, že dlhu sa budem zbavovať. Teraz to už môžem smelo povedať: písaním pre peniaze.

V správnosti môjho rozhodnutia ma utvrdil Thomas Rotschild s knihou Všetko je lož (s podtitulom Koniec dôveryhodnosti). Píše v nej aj o tom, že Washington Post žiada od svojich literárnych kritikov podpis pod vyhlásenie, v ktorom sa uvádza: „Ak ste pestovali priateľský či iný kontakt s autorom tejto knihy, alebo ak sa vyskytla možnosť vedúca ku konfliktu záujmov, prosíme Vás, aby ste o tom bezodkladne upovedomili Book World.“ Aj kanadský denník The Globe and Mail sa potenciálneho recenzenta pýta, či autor a on sú alebo boli priatelia, nepriatelia, známi, či recenzent niekedy navrhol udeliť autorovi cenu alebo štipendium, či obaja majú to isté vydavateľstvo a agenta. Argumenty pre takéto opatrenia na posilnenie recenzentskej etiky znejú: ťažko nájsť recenzenta bez väzieb na recenzovaného, kanadský knižný trh je totiž malý.

Ten náš akiste nie je väčší. Ba nedávno mu hrozilo, že sa zrúti, lebo už-už kolabovala náramne zadlžená sieť kníhkupectiev Panta rhei. Prežila len vďaka tomu, že sa nechala ovládnuť záchranármi zo spoločnosti J&T.

Môj zámer písať pre peniaze by vari mohol fungovať. Napokon, v knižnej kultúre a v tom, čomu sa v nemeckom jazykovom priestore hovorí Literaturbetrieb, počuť argument, že tu máme veru aj autorov ekonomicky odkázaných na priaznivý posudok. K takým by som mohol patriť aj ja, čo občas vylihujem a hojdám sa v sociálnej sieti. Toto by fakt mohol byť spôsob, keďže do úvahy nepripadajú autorsko-recenzentské „kamarátšofty“, založené na službe a protislužbe.

A možno najschodnejší a najpoctivejší spôsob bude chodiť na poštu a dúfať, že tam nemám odložený jeden honorár, ale dva. Lebo po ten prvý som si zabudol prísť. Skrátka dúfať, že to nie je chyba pani za okienkom, ale starý dobrý trik, ktorý pestujem, lebo na mňa platí.

Marián Hatala

Obsah Listů 5/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Písať pre peniaze

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu