Pascal Bruckner

To najlepšie, čo sa nám mohlo stať

Naliehavo potrebujeme dialóg so strednou a východnou Európou, ktorá dlho žila pod jarmom rozličných dobyvateľov a vypestovala si väčšiu schopnosť vzdoru. Máme sa veľa čo učiť od našich českých, ukrajinských, rumunských, poľských bratancov, aspoň toľko ako oni od nás. Naučiť sa žiť medzi krehkým Západom s jeho zžieravou pamäťou a húževnatým Východom, ktorý tú svoju občas vytesňuje, hoci jedni i druhí občas podľahnú svojim starým démonom.

Hromadia sa zlé správy: Európa sa politicky rozchádza na všetky strany a hospodársky je na ceste ku krachu. Podľa všetkého kapitalizmus neprežije smrť svojho najstaršieho nepriateľa, komunizmu. Medzi pádom Berlínskeho múru a veľkou šlamastikou, v ktorej sme sa ocitli, je necelých 23 rokov: dvadsať rokov, za ktoré to Európu a Ameriku zahnalo od triumfalizmu k pochybnostiam, od slávy ku kocovine. Od Kapitolu k tarpejskému bralu bolo naozaj iba pár krokov, a len zopár veľmi jasnozrivých duchov dokázalo predvídať pád. Sme v situácii deklasovanej buržoázie, čo len pred pár mesiacmi prišla o majetok a svoju nečakanú chudobu prežíva s mentalitou niekdajšieho komfortu. Nemôžeme tomu uveriť, sme v šoku. V tom, ako sme jednu nešikovnosť vŕšili na druhú, je čosi komické, ako keby nešťastie mohlo vždy prichádzať len v sériách. Berie nám to pôdu pod nohami. Je to tlmený, ale aj tak príšerný náraz. Vždy, keď si už myslíme, že sme na dne, sa nám pod nohami otvorí ďalšia priepasť. Keď sa všetko rozpadáva, nepomáha len zmysel pre odpor, ale aj zmysel pre nuansu. Pátos nášho zániku má v sebe aj čosi samoľúbe, pre mnoho nemajetných národov je totiž naša situácia stále ešte hodna závisti, pre nich sme ešte stále „cudzinci s tučnými bruchami“ (Chi Jiping).

Kopernikovská revolúcia

Pripusťme si, že nechápeme, čo sa deje. A aj tak: tým, čo nám naháňa hrôzu, nie sú ani tak fakty, ale naše interpretačné besnenie. Valí sa cez nás príliv komentárov a ich množstvo je alarmujúcejšie než obsah. Tak ako v Moličrovi sme lekári pri posteli chorého, čo si vymieňajú názory, a pacient medzitým umrie.

S našou spoločnosťou sa muselo čosi pokaziť, že sa z hojnosti kĺže do depresie, zatiaľčo zvyšok sveta sa vracia späť do dejín, nadychuje a s veľkou rýchlosťou rozbieha. Po páde romantiky tretieho sveta a sovietizmu sa naša generácia musí prizerať rúcaniu ďalšej bašty: planetárnej dominancie Západu.

Po roku 1945 nás vyslobodilo, že nastalo niekoľko vecí naraz: materiálny blahobyt, sociálne prerozdelenie, technologický pokrok a budovaním Európy a jadrovým odstrašovaním bezpečnosť a mier. Pod ochranou týchto štyroch dobrodení sme sa na Západe mohli úplne bezstarostne realizovať ako slobodní jednotlivci. Teraz tieto stĺpy jeden za druhým padajú, na našich ekonomikách visia dlhy ako olovené závažia, zúri nezamestnanosť, sieť sociálnych istôt spojená so sociálnym štátom sa uvoľňuje, dôveru v pokrok podkopáva nebezpečenstvo klimatickej zmeny – zasiahlo nás uprostred našich aktivít, pokoj nás opúšťa a zmocňuje sa nás strach. Ak sa toľko občanov začne báť, znamená to, že klasické nárazníky sú opotrebované a jednotlivec so svojimi čoraz ťažšími problémami je ponechaný sám na seba. Akoby už nič nedokázalo tlmiť brutalitu globalizácie. Samotná Európa už prestala byť ochranným priestorom, pretože sa nám pred očami rozpadá, sama je spúšťačom otrasov ako chrám, čo sa rúca na veriacich. Už nemôžeme vylúčiť to najhoršie: to, čo sa javilo take pevné, sa drobí, a to, čo sa dosiahlo natrvalo, sa ukazuje ako prchavé. Aj preto sa čoraz viac našich súčasníkov utieka k svojmu národu, regiónu, rodine, tak ako sa človek ukrýva pred hromami a víchrom, čo mu zúri nad hlavou.

Všade hrozí strašidlo bankrotu: bankrotu strednej triedy, ktorú čaká proletarizácia, bankrotu Európy a Spojených štátov, ktoré zlyhávajú práve tam, kde predtým triumfovali: v ekonomike. Vítajte v ére úpadku. Agentúry vyhlasujú skrachované štáty. Dve inštancie dnes vládnu viac než kedykoľvek predtým: škola a súd. V ére divokej konkurencie medzi kontinentmi a regiónmi nás ovládajú známky a rozsudky: seberovní nás súdia a učitelia karhajú. Európa sa svojim členským štátom javila ako pevnosť, ktorá ich mala raz a navždy ochrániť pred tragédiami. Teraz sa tragédia vracia, potichu sa rúti na krídlach úspechu. Ledva sme odrástli zámotku slávnej povojnovej éry, už prechádzame obdobím búrky, lenže s mentalitou hojnosti, vedení reflexmi, ktoré nezodpovedajú skutočnosti. Zvyšky našej bývalej slávy stoja hneď vedľa nových ruín stavenísk. Hráme v dráme sýtych kultúr, ktoré na každú nepríjemnosť reagujú nárekmi a strachom. O neúprosnom susedstve víťazstva a porážky ľudia vedia už dávno: každá nadvláda sa môže preklopiť vo svoj opak. Technika a ekonomika Juhu je čoraz západnejšia, a úpadok Európy a Spojených štátov čoraz viac smeruje do Tretieho sveta. Už nie sme pánmi svojho osudu, skôr sa cítime ako vyvlastnené obete. Zostáva len jedna istota: zajtra bude horšie ako dnes, skutočné straty ešte len prídu.

Už v dvadsiatom storočí došlo ku katastrofe – ktorou bol dvojnásobný bič nacizmu a komunizmu, ale s touto terajšou sa nedá porovnať. Tá prvá katastrofa bola čierna a červená od krvi, táto dnešná je sivá, je to mäkké odumieranie. Z toho času temna a smrti sa musíme poučiť, aby sme podľa neho mohli vziať mieru terajšej situácii a mohli na ňu reagovať chladnokrvne. Nepotrebujeme Churchilla, nehrozí nám, že zajtra vypukne svetová vojna. Nestojíme pred väčšími konfliktmi, nežijeme na konci dejín – nanajvýš na konci dejín Európy ako dominantnej civilizácie. Veľkou politickou a intelektuálnou udalosťou tohto začínajúceho dvadsiateho prvého storočia je rozmach kedysi kolonizovaných národov, ktoré teraz postúpili do rangu nových aktérov svetového diania, nechávajúcich za sebou svojich bývalých pánov. Všetko, v čom sme tak excelovali, tieto nové mocnosti napodobujú a s horlivosťou konvertitov vbiehajú do arény. Stará hierarchia dominantného Severu a zaostalého Juhu už nefunguje. Už nie sme prví ani najlepší. Vstupujeme do éry hnedých, žltých, čiernych. Éra bieleho muža sa skončila alebo prinajmenšom je vážne spochybnená. Čo neznamená, že západný svet zmizne z mapy sveta, vôbec nie, len si musí nanovo definovať svoje možnosti a hranice.

Samovražda s kapitálom

Pustošivé následky „neoliberalizmu“ sú všeobecne známe: triumf finančného kapitalizmu nad kapitalizmom podnikateľov, víťazstvo parazitujúcej špekulácie, ktorá priniesla explóziu nerovnosti. K tomu masívne odbúravanie priemyslu v prospech služieb a špičkovej technológie, ktoré malo za následok aj ubúdanie pracovných miest – presunuli sa do krajín s nízkymi mzdami. Fikcia ekonomiky, ktorá bude sama zo seba produkovať dobro, ospevovaná za Reagana a Thatherovej, ekonomiky, ktorú treba len vyslobodiť od jarma daní a zákonov, dospela k svojmu nešťastnému koncu – do šialených algoritmov traderov, do „high frequency tradingu“, jedovatých papierov, ktorým už ani ich tvorcovia nerozumejú. Presadila sa viera v ekonomiku, ktorá produkuje bohatstvo mimo prácu, ktorá rozdeľuje majetky a mzdy údajne podľa individuálnej zásluhy, a teda trestá slabých a odmeňuje silných, a pritom nevidí hlboko feudálny charakter týchto elít, ktoré, aj keď sem tam medzi ne vstúpi nováčik, sa kooptujú a reprodukujú ako dynastie. Najexaltovanejší prívrženci Tea Party doviedli túto bájku až do štádia frašky: odmietajú dane pre bohatých, zdaniť chcú už len chudobných a strednú triedu, chcú zrušiť akúkoľvek sociálnu pomoc a z vlády chcú mať už len prázdnu škrupinu.

Kto si myslí, že trh spontánne vyrovnáva individuálne záujmy, že je vybavený svedomím a rozumom, takže chamtivosť a sebectvo sú najlepšími zárukami blahobytu, sa, tak ako za čias klíčiaceho komunizmu, pohybuje v ríši čistých ideí, jeho hriechom je odmietanie reality. Dalo by sa povedať, ak sa uchýlime k notoricky známej metafore, že neviditeľná ruka trhu nám vylepila zaucho. Akoby sa kapitalizmus, ponechaný sám na seba, z nedostatku iných nepriateľov začal ničiť sám – ako žalúdočný vred, rozleptávajúci žalúdočné steny znútra. Kapitalizmu sa dvadsať rokov po svojom víťazstve podaril zázrak – v krajinách reálneho socializmu je dnes rovnako nenávidený ako komunizmus. Dôkaz: zúrivosť z politiky šetrenia zavádzanej veľkofinančníkmi, ktorá spolu s rastom zabíja akúkoľvek nádej na zotavenie. S dlhmi sa dá celkom dobre žiť, pokiaľ sa dajú využiť na financovanie budúceho blahobytu. Zažívame pozoruhodný návrat Montesquieuovej teórie klímy: krajiny európskeho Severu sú usilovné a šporovlivé, krajiny Juhu márnotratné a lenivé. Armáda pracovitých mravcov proti baletu bezhlavých cikád.

Jasnozriví analytici sformulovali stratégie riešení: oddeliť komerčné banky od investičných, uzavrieť daňové raje, mať pod kontrolou penzijné fondy, posilniť štát, sťažiť daňové úniky, zbaviť občianstva občanov, ktorí vo svojej vlasti neplatia dane, nanovo definovať rolu súkromného a verejného sektoru s centrálnou bankou, ktorá by bola schopná vykupovať dlhy štátov a mať funkciu poslednej rezervy, zdaniť finančné transakcie.

Brať bohatým a dávať chudobným, úsilie rozdeľovať všetkým – už to by mohlo mať upokojujúci účinok, ale určite to všetky problémy neodstráni. Aj s najprísnejším zdanením – dlhy sa musia splatiť, na drevo, inak prinesú utrpenie a natrvalo zaťažia budúce generácie. Od istého bodu už nestačí bohatstvo rozdeľovať, treba produkovať nové. Naše krajiny žili nad pomery a svoj pokrok financovali masívnymi finančnými transfermi, ktorými len zvyšovali svoje deficity. Rozpočtová disciplína bude musieť platiť pre všetkých.

Čo je ešte horšie: kríza kapitalizmu je aj krízou zápasu s kapitalizmom. V okamihu, keď historická situácia akoby dávala za pravdu Marxovi a Engelsovi, je absencia konkrétnych návrhov zo strany revolucionárov z povolania šokujúca. Okrem totálnej sovietizácie národov a verejného trestania podnikateľov majú v ponuke len samé opotrebované recepty: kolektivizmus a prevýchovné tábory. Antikapitalizmus nie je projekt, ale vášeň, čo rozpaľuje mladých idealistov, láka starých stalinských profesorov z ich zaprášených univerzitných katedier do sveta a mobilizuje militantné skupiny, ktoré by chceli zúčtovať s etablovaným poriadkom. Je vášňou byť proti a pranierovať „liberalizmus“, je to rozkoš, ktorá sa vyžíva sama v sebe. Odmietanie, akoby to jediné, čo zostalo zo starých proroctiev. Keby trh zmizol, nič horšie by svojim nepriateľom nemohol urobiť! Zo dňa na deň by boli bez práce. Táto kultúra výlučnosti je ostatne vlastnosťou niektorých európskych elít, zatiaľčo Číňania, Indovia, Brazílčania, Juhoafričania sú dosť pragmatickí na to, aby sa zmobilizovali, keďže vedia, že existujú rôzne druhy trhového hospodárstva a líšia sa navzájom efektívnosťou a spravodlivosťou. Čo v ich krajinách prichádza po socializme, štátnom kapitalizme, sociálnom kapitalizme, nemá pre nich vôbec význam, pokiaľ je rozdeľovanie spravodlivejšie a naša planéta pod vyššou ochranou.

Sme rovnako dezorientovaní, ako bolo dezorientované devätnáste storočie – ale aj bez nádeje na vykročenie z rámca buržoáznej spoločnosti. To je čierna diera súčasnosti: náš svet je len tento, bez žiarivého horizontu. Riešenia musíme hľadať v súčasnosti, bez pomoci hypotetickej budúcnosti.

Zlaté teľa a triedny boj

Každá kríza plodí tie isté ponaučenia – napríklad nárek o moci peňazí. Je legitímny, pokiaľ dodáme, že škandálom nie je ich existencia, ale ich nedostatok, to, že ich zhabala hŕstka ľudí. Nazdory analýzam preduchovnelých sociológov Francúzi, Angličania, Nemci netrpia deficitom zmyslu, ale deficitom peňazí a základný problém príjmov spočíva v ich nerovnom rozdeľovaní. S plniacou sa peňaženkou život veľmi rýchlo znovu dostáva zmysel. Peniaze vám kúpia čas, slobodu, bezstarostnosť. Ešte aj „pobúrení“, ako znie nová značka na trhu protestov – sa búria proti nerovnému rozdeľovaniu dedičstva a protestujú proti spečatenému osudu budúcich generácií. Neomylný test: ktokoľvek je verejne zhnusený zo zlatého teľaťa, ho v hĺbke srdca uctieva a spravidla sa teší pohodlnému príjmu. Peniaze sú napokon stále jedinečným prostriedkom na to, ako získať prácou osobnú nezávislosť, patria do príslušenstva „dobrého života“, aj keď si ich s ním nesmieme popliesť. Pre ľudí, čo ich majú a dokážu s nimi bez komplexov zaobchádzať, nie sú nijakým filozofickým problémom. Ale namiesto toho, aby prinášali šťastie väčšine, zostávajú vyhradené privilegovaným. Statusové rozdiely medzi majetnými a ľuďmi bez prostriedkov čoraz viac nadobúdajú priam mystickú konzistenciu, akoby jedných zachraňovala a tých druhých hádzala do tmy akási neúprosná teológia. Múr medzi platmi automaticky nastoľuje kastové rozdiely, tentoraz spočívajú v hmotnom profite, nie ako u aristokracie v krvi, tradícii a veľkosti. Plebejci, čo stoja hore, sa súcitne dívajú na plebejcov dolu, ako reptajú a podupkávajú. Drámou nie je to, že malá hŕstka sedí na obrovských horách peňazí, ale to, že väčšina nemá možnosť obohatiť sa a zlepšiť svoj osud. Vítajte v ére prekariátu, v ktorej veľká väčšina obyvateľstva so strachom čaká koniec mesiaca, zadlžuje sa, lebo sa nedokáže zmestiť do svojho rozpočtu, a ničoho sa nebojí viac ako strašidla spoločenského prepadu. Počítať, uťahovať opasok, škrtať – sme znovu v dobe nedostatku, improvizácie, o ktorej sme si po vojne mysleli, že je preč. Vracajú sa hodnoty, ktoré nám kázali rodičia a starí rodičia: šetriť, dávať pozor a byť si vedomí nedostatku, žiť s týmto vedomím, čo ľahko môže prerásť do neurotického lakomstva. Nič nevyhadzovať, ničím neplytvať, strážiť spotrebu elektriny a vody, deliť odpad, recyklovať papier, recyklovať kovy – a tak ďalej.

Tým, čo ekológia priniesla nové, nie je scitlivenie voči prírode – to urobil už romatizmus, ale to, že na piedestál cnosti povýšila šetrnosť. Pridala Zem do systému účtovníctva, kde sa aj tá najnepatrnejšia aktivita až po dýchanie počíta v zmysle má dať – dal. Urobila z našej pramatky Gaie firmu, ktorá musí každý rok urobiť uzávierku, a pretože je na tom zle, hrozí jej kozmický bankrot. Iróniou osudu toto hnutie namierené proti logike produktivizmu povýšilo kramárskeho ducha na svetovú úroveň. Nechtiac tak kapitalizmus otvára nové šance na zisk tak ako hippies v šesťdesiatych rokoch – ktoré otvorilo nádherné oblasti sveta turistickým koncernom.

(...) Predstava, že egoizmy ustúpia novej veľkorysosti a ospevovanie chudoby, ktorej sa pripisujú vyššie hodnoty, patria do ríše zbožných prianí. Je možné, že niektoré typy solidarity zosilnejú, ale len v obmedzenom rámci a za cenu násilia a sociálnej pomsty, pretože núdza len väčšmi vyhrotí záujmové konflikty v rodinách, generáciách, firmách a štátoch. Bude síce existovať ochota pomáhať, ale iba v rámci uzavretých spoločenstiev, ktoré budú najprv pomáhať svojim. Zažijeme krehké a obmedzené bratstvo, ktoré však nikdy nenahradí anonymnú liberalitu sociálneho štátu. Dve desaťročia po páde múru je triedny boj v rámci demokracií nemilosrdnejší než kedykoľvek predtým. Triedny boj, ktorý, slovami miliardára Warrena Buffetta, vyhlásili a vyhrali bohatí.

Kritika nie je ničenie

Napriek tomu tú zatracovanú konzumnú spoločnosť neopustíme, aj keď čoraz viac občanov v núdzi nakupuje v lacných obchodoch, sleduje ceny a robí si starosti aj o následky produktov na planétu. Aj „uvedomelý zákazník“ je posadnutý produktmi: podrobuje ich učenému porovnávaniu, namiesto aby sa od nich oslobodil. Je to dôležitá zmena – ale je to zmena v rámci sveta tovaru. Moc zákazníka znamená, že lepšie ovládame pravidlá hry, nie že by sme prestali hrať. Našou každodennosťou sa šíri duch kupeckých počtov, matematizácia našej existencie. Iste, ekonomické náboženstvo posledných tridsiatich rokov zredukovalo ľudský osud na púhu chamtivosť a nadobúdanie, ospevované ako modely slobody. Čo je temnejšie ako hypermarket – ak sa stane jediným horizontom pre milióny ľudí? Ak sa shopping predáva ako životný štýl a nákupné centrum sa stáva jediným kolektívnym priestorom, v ktorom sa ľudia túlajú, stretávajú, sobášia, tak je to jedna z najponurejších utópií, a my sa v nej topíme ako v prílive harabúrd. No nemýľme sa: kritika neznamená zničenie. Totálne víťazstvo sveta tovaru, uniformizácia správania, premena človeka na usilovného škrečka, ktorý len viac kozumuje a produkuje, sú spochybnené. Lenže vzdorovať excesom špekulácií nie je to isté ako globálny odpor. Kritizujeme kapitalizmus a demokraciu v mene ich nedodržaných sľubov.

Napriek tomu sa nám trh s naším súhlasom mieša do životov, pretože sprevádza definíciu jednotlivca ako bytosti, ktorá je na vzostupe, ktorá sa zbavuje materiálnych tlakov, aby mohla naplniť svoje možnosti, realizovať sa. Blahobyt je výdobytok, ktorého stratu prežívame tak ťažko preto, že lebo každému z nás dáva čas a silu venovať sa činnostiam, ktoré sa mu páčia. Neexistuje materiálny rozvoj, ktorý by aj duchovne neotváral nové cesty. Pôžitok z komfortu nie je zvrátený, ale oslobodzujúci. Pretože pohodlie umožňuje vyslobodenie od vonkajšieho sveta a starostí o potravu a bývanie. Chudoba je práve nemožnosť zbaviť sa potrieb, tlaku, každodenného jarma nevyhnutnosti. Neexistuje nič komerčné, čo by nemalo odozvu aj v ľudskej duši, konzum splýva s vášňou byť sebou samým, a technika, napriek tomu, čo tvrdia nostalgici, nie je nič umelé, ale stala sa našou druhou prirodzenosťou, rozšírením našej nervovej sústavy, ktoré nás zväčšuje, nepodrobuje si nás. Chceme trh, keď nám slúži, nie keď nás zotročuje, pretože musíme obetovať všetko, aby sme prežili. Hospodárstvo a peniaze musia zostať prostriedkami a nesmú sa stať účelom, ktorý si nás podrobí svojimi nekontrolovateľnými mechanizmami.

Buďte kováčmi svojho nešťastia

Každá kríza vynesie na povrch dva druhy utópie: utópie zmierenia a utópie ničenia. Tým prvým by stačilo, keby boli zrehabilitované prívetivosť a miernosť, zriaďovanie domov starostlivosti, princípy „care“ praktizované vo veľkom, skrátka iniciovanie celosvetovej politiky dobra. Nechcem vôbec ignorovať, aké je to pre spoločnosť dôležité, no nie je isté, či samotná dobrá vôľa zastraší zločiny, obmäkčí fanatikov, presvedčí chamtivcov, spúta zlo. Dejiny zostanú tragické tak či tak. Spoločnosť nestojí na priateľstve a láske, stojí na zákone, ktorý dovoľuje a trestá, a potom na zdvorilosti, ktorú Leo Strauss nazval „malou politikou“, zmysle pre občianstvo, ktorý sa skladá z odstupu a rešpektu a miliónom umožňuje spolu žiť bez toho, aby sa navzájom pozabíjali.

Opačná chiméra spočíva vo fascinácii tým najhorším, založenej na nasledujúcej axióme: situácia je vážna, mali by sme urobiť všetko, aby sme ju ešte zhoršili. Mali by sme otvoriť hranice všetkým prisťahovalcom, hovorí krajná ľavica. A krajná pravica odpovedá symetrickým šialenstvom: mali by sme postaviť staré národy proti Bruselu, opevniť sa v galskej alebo germánskej osade, zabuchnúť dvere pred svetom, zrušiť euro, celú inštitucionálnu výstuž, ktorá päťdesiat rokov vznikala, rozsekať na kúsky. Alarmujúca je tá mnohorakosť ústupových hesiel: argumentom ochrany sa myslí sen vystúpiť z dejín, obmedzením na lokálny rámec sa má znovunastoliť pole našej pôsobnosti podľa ľudskej mierky. Ako keby sme potrebovali akčný rádius na mieru, ktorý by neprekročil priestor nášho súkromného života. To je klaustrofóbia včerajška, keď sa jednotlivec dusil vo väzení manželstva, rodiny, dediny. Čo máme nablízku, to máme v ruke. Iná varianta tejto tendencie: pokušenie ústupu. Keďže niektoré krajiny väzia v recesii, mali by sme scvrkávanie s radosťou akceptovať. Na svojom nešťastí už nič nezmeníme, mali by sme sa teda tváriť, že ho vlastne chceme. Zabrzďme priemysel, obchod, dopravu, zastavme atómovú energiu v mene absolútnej bezpečnosti, obmedzme prístup k diaľniciam, obmedzme autá, rýchlovlaky, zatvorme sa vo svojej štvrti. Zostaňme čistí.

Jedna vec je zvládať ťažkú situáciu, iná zas rozvinúť novú spoločnosť. Bez nádeje na lepší život nikdy ľudí nezmobilizujete. Človek by musel byť perverzný či naivný, aby si mohol myslieť, že niekoho nadchne heslom „menej“. Obava o planétu reaktivuje starý totalitný sen o kontrole až po naše najintímnejšie návyky: ako sa umývame, obliekame, kúrime. Keby sme uverili týmto apoštolom askézy, museli by sme vyhlásiť radikálnu zmenu, revolúciu vedomia: prázdne a znepojivé heslá, ktoré pripomínajú slogany totalitarizmu dvadsiateho storočia. Fantázia veľkého zlomu je rovnako márna ako predstava konečnej čiary za minulosťou. Ľudstvo ako celok má obrátiť smer tak ako tanker na otvorenom mori a pustiť sa úplne inou cestou, než je cesta nakreslená ešte Osvietenstvom, cesta demokracie, pluralizmu, sekularizmu, blahobytu, a vložiť svoj osud do rúk elity zasvätených mudrcov, ktorí vedia a rozhodnú. Rovnako dobre si však môžeme tiež predstaviť aj opačný smer: prehlbovanie revolučných myšlienok namiesto toho, aby sme sa ich zriekali.

Múdrosť v ťažkých časoch

Len sa pozrite na zástup pokrytcov, ktorí kážu návrat a odriekanie. Pranierujú hriešnu ľahkomyseľnosť našich spoluobčanov, ktorí si jednoducho odcestujú na dovolenku alebo idú kina, surfujú na internete a napriek tomu, čo sa navôkol deje, chodia večer von, zabávajú sa, namiesto aby si sypali popol na hlavu. Párty industrializácie sa ešte ani poriadne neskončila, a už by sme si mali utiahnuť opasky a vrátiť sa k olejovej lampe a konskému povozu. Už ste sa zabavili, teraz sa kajajte. Ale možnože tá bezstarostnosť našich spoluobčanov napriek všetkému trápeniu je skôr znakom múdrosti. Zachovať pokoj v obdobiach chaosu znamená disponovať intelektuálnymi prostriedkami na ich prekonanie. Naši súčasníci nie sú ochotní zrieknuť sa všetkých príjemností pokroku. Iste, náklady sú enormné, ale sedem miliárd ľudí na tomto svete nemôže žiť bez následkov. Tie následky sa musia korigovať, ale návrat k biblickej jednoduchosti by bol cestou do slepej ulice. Keď celý svet prevezme náš životný štýl, volajú pokrytci, tak celý svet zanikne. Iste, ale potom si musíme položiť aj otázku príťažlivej sily tohto životného štýlu a pripustiť, že miliardám ľudí očividne stojí za to, aby oň usilovali.

V Japonsku, ako sa píše v našej tlači, sa po cunami roku 2011 a tragédii Fukušimy ľudia znovu priklonili k luxusu, proti krutosti prírody hľadali krásu a trvácnosť. Nemali by sme kázať strohosť, ale objavovanie nových bohatstiev a krás. Oslobodenie od hmotnej núdze je len jednou z podmienok slobody. Nie vyčerpávajúcou. Keď krachovali burzy, Francúzi začali chodiť do kina viac než kedykoľvek predtým. Múzeá sú plné. Literatúre a divadlu sa celkom dobre darí. Nikdy sa nečítalo viac ako vo chvíli, keď bola ohrozená samotná kniha. Nikdy sa viac neobdivovalo, netlieskalo, nesnívalo, netvorilo než v okamihu depresie. V čase núdze sa presadzuje to podstatné: kultúra, priateľstvo, radosť. Na našom starom kontinente zostáva čosi z onej douceur de vivre, ktorú nám môžu iné národy závidieť, radosť spájajúca osobnú slobodu s civilnosťou kontaktu, umenie žiť, ktoré stojí na tom najlepšom z dedičstva stáročí. Pôžitok a radosť prispievajú k civilizácii človeka viac než trúchlenie a prudéria. Privítajme demografickú vitalitu Francúzov, ktorá je v tomto údajne deprimovanom národe nádherným dôkazom dôvery. V ťažkých časoch je veselosť a vášnivosť najlepšou odpoveďou na nešťastie. Veľké premeny minulého storočia – 1936 vo Francúzsku, potom 1945 a 1968 – nespočívali len v prerozdelení, ale priniesli veľkým masám ľudí novú kvalitu života: voľný čas vďaka platenej dovolenke, sexuálne oslobodenie, lacné možnosti cestovať: zmenenú každodennosť. Každá spoločnosť je tým dynamickejšia, čím viac umožňuje životných konceptov, ktoré nesledujú len vzor tých najbohatších, čím viac umožňuje konkurenčných modelov finančného a sociálneho bohatstva. Peniaze musia zostať trampolínou, nie putami a už vôbec nie niečím mystickým. Veľké okamihy emancipácie nastali vždy vtedy, keď sa podarilo degradovať etablovaný konformizmus a spochybniť ho novými formami spoločenstva a bratstva. Keď sa darilo objavovať nové formy šťastia, ktoré sa nedajú zaplatiť peniazmi, trvať na revolučnom sne o luxuse pre všetkých, o kráse pre najchudobnejších.

Luxus dnes spočíva vo všetkom, čo je vzácne: v spojení s prírodou, v kulte ticha, rozkoši z čítania, v zvolenej, nie nanútenej pomalosti, pôžitku nežiť podľa doby, v učení, v sexuálnom potešení vo všetkých formách. Sú to všetko privilégiá, ku ktorým má na Západe väčšina ľudí prístup a ktoré sa vzpierajú logike akumulácie. Snaha o zisk nevymizne, a napokon ju aj veľmi potrebujeme, ale mala by byť relativizovaná inými formami úspechu. Každý môže vo svojom živote uskutočňovať rôzne túžby, podľa času a veku. Môžeme sa oslobodiť od spoločensky žiadaných banalít, sami posúvať hranice potrebného a nadbytočného, hľadať nádheru tam, kde iní vidia len márnosť, alebo striedmosť tam, kde iní slávia hojnosť. Nejde pritom o to, aby sme sa obmedzovali a hlásali pokánie, ako to dnes káže celá jedna intelektuálna škola, ale o to, ako hľadať šťastie tam, kde sa práve všeobecne nepredpokladá. Môžeme sa zrieknuť toho, čo nepotrebujeme, pokiaľ zostáva rešpektovaná hranica medzi verejným a súkromným, tento výdobytok liberalizmu, ktorý by dnes mnohí v dobrom úmysle radi zrušili v mene transparentnosti a morálky.

Dnes sa musíme rovnako báť dvoch mocí: moci permanentne inkvizítorského štátu a moci verejnej mienky opretej o médiá a internet, moci, ktorá z každého môže urobiť korisť všetkých. Číhajúci štát a bľaboť médií sa môžu spojiť a pri minimálnej odchýlke vydať jednotlivca napospas justícii lynču. Každý si musí sám rozhodnúť, od ktorého falošného ligotu sa chce vyslobodiť. Či si vybrať odriekanie, uprednostniť svoju slobodu pred pohodlím a statusom, vybrať si veľkomyseľnú existenciu namiesto obklopovania sa predmetmi, ktoré nás majú chrániť pred strachom a smrťou. Skutočný luxus – „čo je vzácne, je aj ťažké a zriedkavé“, ako vraví Spinoza – spočíva vo vynachádzaní vlastného života, vo vzťahoch priateľstva a lásky k niekoľkým podstatným osobám a v schopnosti úžasu. Tajomstvo dobrého života je možno v tom, ako sa rozvíjať bez toho, aby sme niečo strácali, niektorých pôžitkov sa zrieknuť, ale objaviť iné, a nikdy neuviaznuť v nevyhnutnosti. Uvedomenie vlastných hraníc – to, že by mali, ako píše Descartes, premáhať našu žiadostivosť, a nie poriadok sveta – sa nesmie stať synonymom ústupu. Šťastie bude vždy spočívať v rozmnožovaní vášní a väzieb, nie v ich vysychaní. Kto si z búrky vezme toto ponaučenie, bude uchránený od depresie.

Žiť s porážkou

Keby šlo len o krízu materiálnej povahy, prekonali by sme ju. Finančné a ekonomické problémy vždy jedného dňa pominú. Ona je však duchovnej povahy a dotýka sa základov Európy, ktorá trpí dvomi neduhmi: strachom a fňukaním. Má o samej sebe takú žalostnú mienku, že si netrúfa doviesť svoju stavbu do konca. Už štyridstať rokov sa jej nedarí vytvoriť si solídnu štruktúru, diplomaciu, obranu a vládu. Je to problém duše, nie spoločnej meny. Čo sme v Európe pokazili, že v každej ťažkej fáze musí čeliť tým istým démonom: pochybnostiam, únave a sebanenávisti, prameniacej z jej krvavých, tak ťažko znesiteľných dejín? Ako má zvyšok sveta mať rád Európu, ktorá sa sama nemá rada a neprestáva sa bičovať a vŕšiť na seba tie najťažšie obvinenia? Technika k tomu pridáva ďalší prvok: rastie strach aj z vlastnej vynaliezavosti. Naše nástroje na ovládanie sveta nám môžu vykĺznuť a obrátiť sa proti nám. Ale pendantom tragédie optimizmu, ktorý oslepuje a nevidí nebezpečenstvá – „optimisti prišli po Osvienčime, pesimisti po Beverly Hills“, ako raz povedal geniálny Billy Wilder –, je pesimizmus, ktorý vždy hlási len to najhoršie. A v ňom sa uvelebili privilegované národy. Avizované hrôzy sa stávajú skvelým dôvodom na nečinnosť. Je čosi hrozivé na tom, ako Francúzi lámu svoje rekordy melanchólie – v priepastnom protiklade k Nigérijčanom, Ghančanom či Vietnamcom. Nariekame tak hlasno, že nám už neveria. Máme sa zle, ale iní sa nemajú lepšie. A veselý úžas Indov, Číňanov, Brazílčanov, Afričanov – už približne dvadsaťročný: zatiaľčo Európa sa skláňa pod bremenom minulosti, oni v sebe objavujú schopnosť uniknúť biede a zaostalosti. Ich dejiny už nie sú dejinami trpeného, ale prekonaného osudu, aj keď toho ešte toľko treba urobiť. Je možné, že hegelovský svetový duch opustil Európu a Ameriku, a usadil sa niekde medzi Šanghajom, Bombajom, Sao Paolo a Mysom dobrej nádeje. A tiež je možné, že naša fascinácia katastrofou je len príznakom nášho vyčerpania. A napokon je možné, že sa Európa rozpustí a vydá národným a regionálnym egoizmom. Potom z nej zostane len akási permanentná vôľa niečo postaviť, viac zámer než výsledok, večná skica, ktorú nikdy nikto nedokončí, Babylonská veža, od ktorej vyčerpaní stavitelia odišli.

Možno by nás mohli inšpirovať niektoré národy za oceánom, ktoré zareagovali na biedu činorodosťou – v bláznivej nádeji, že po rokoch chaosu sa znovu vyštverajú nahor – ako sa to podarilo Argentíne. Európa žila od štyridsiateho piateho s nepísanou zmluvou: o trochu menej národnej suverenity výmenou za trochu viac medzinárodnej pomoci. Táto zmluva sa však nenaplnila: Európa je menej vlasťou, menej úniou a má menší vplyv. Chcela naakumulovať moc a spravodlivosť, a len znásobila bezmocnosť a nespravodlivosť, aj napriek tomu, že sociálne systémy ešte v zvyškovej podobe fungujú. Uviazli sme a nevieme sa pohnúť dopredu ani cúvnuť. Motáme sa vo vlastnej nerozhodnosti. Zo starého sveta sa stáva prázdna abstrakcia, ktorá pomaly zaniká v zmesi z moralizmu a merkantilizmu. Metropolami otriasajú vzbury, miliardy ľudí sa za veľkých strát pomaly vyslobodzujú z nespravodlivosti a hladu a Európa sa uťahuje do svojej záhradky a kapituluje. Veľká bola len vtedy, keď samu seba prerastala. Dnes vyzerá ako slimák, ktorá sa nevie odlepiť od svojho domčeka. Spoločnosť posadnutá strachom zákonite dosiahne to, čoho sa bojí: ochromenie. Nemôžeme obmedziť ľudskú činnosť len na zaklínanie proti všetkým možným nebezpečenstvám. Čím rozsiahlejšia ochrana, tým nepredstaviteľnejšie budú riziká, ktoré na nás číhajú. Napríklad v oblasti lekárskej starostlivosti strach z ťažkých ochorení rastie paralelne s pokrokom lekárskej vedy. Od výživy po mobily cez rádiové vlny a vzduch, ktorý dýchame. Zdá sa, že ríšu technológie obývajú zlí duchovia a usilujú nám o život rafinovanými jedmi. Bojíme sa vecí, ktoré vyšli z našich rúk a obracajú sa proti nám.

Nástroje nášho oslobodenia nás pritláčajú k zemi: z kritického ducha sa stalo sebabičovanie, z individualizmu infantilná náladovosť, z hedonizmu ustavičný strach z bolesti, z tolerancie ustupovanie pred fanatizmom, z otvorenosti k iným popieranie seba, z lásky k pokroku strach z novôt. Samotné právo, základ spoločenského pokroku, sa stáva ríšou žalôb, armádou sťažovateľov na čele s kohortou právnikov. Neschopnosť urobiť zo svojho osudu to najlepšie, čo sa dá, akoby bola u nás v móde.

A aj najmenší odpor proti napĺňaniu našich potrieb je škandál. V porovnaní s predchádzajúcimi generáciami v bohatých krajinách povážlivo klesla tolerancia k bolesti – a prisťahovalec je človek ochotný ťažko pracovať.

Je možné, že idea Západu – otvorený individualizmus v spoločnosti rovných, spravovanej podľa demokratického poriadku – je neprenosná. Čína a množstvo moslimských štátov sa nám už snažia dokázať, že hmotný blahobyt sa zaobíde bez ústavných slobôd, rovnosti pohlaví a vôbec celého mechanizmu pluralitného režimu, bez toho, čo považujú za západné imperialistické hodnoty. Takže trhová ekonomika má triumfovať bez demokracie a relativizovania tradície, ktoré je vlastne jej predpokladom. Technická, vedecká a ekonomická globalizácia je dovŕšená, ale globalizácia demokracie? Slobodné voľby dávajú do rúk moc tým najtemnejším nepriateľom parlamentarizmu. Arabské povstania, ktorých výdrž a odvahu sme tak obdivovali, boli napokon len obchádzkou fundamentalistického islamu na jeho ceste k dobytiu sveta. Islam sa po stáročiach úpadku stále ešte prejavuje ako porazený, ktorý chce iba revanš. V deň, keď islam pripustí aspoň toľko svojich odrôd, ako si pripustilo kresťanstvo, a akceptuje, že je jedným z náboženstiev, a nie jediné pravé, prestane šíriť tú božiu zúrivosť, ktorá nás toľkých desí, a najviac zo všetkých desí práve umiernených moslimov. Je na nás, aby sme presvedčili iné kultúry, že oslobodenie ľudských bytostí je zaujímavejším dobrodružstvom ľudstva než ľpenie na zákazoch a dogmách. Ukážme, že práve to, čo sa tradičným spoločnostiam javí ako nemorálne, predstavuje šancu – obrovské rozšírenie našich možností. Sloboda je návrh, nie dekrét.

„Vždy, keď moja myseľ potemnie a začnem pochybovať o Európe, keď pomyslím na Nový svet, vracia sa mi odvaha,“ napísal Paul Valéry roku 1931. Od 11. septembra mnohí o Amerike zapochybovali, o jej kultúre paranoje, agresívnom militarizme a grotesknom svätuškárstve. Videli elity, ktoré začali obhajovať mučenie, strácať sa v slepej ulici v Iraku a Afganistane, videli nezamestnanosť, degradáciu strednej triedy, škandalózny nárast nezamestnanosti, sociálnu nepriepustnosť, uprednostňovanie dedičov pred inovátormi, beztrestnosť subprime krízy zodpovedných, arogantnú vládu superbohatých, ktorá tento veľký národ sťahuje nadol. Ale nádej ešte nie je stratená: stale tu je bazálny optimizmus Američanov, ustavičné obnovovanie Ameriky imigrantmi, fakt, že táto krajina sa svojou rôznorodosťou stala odrazom planéty, jej kult budúcnosti. Vo svojich najlepších literárnych, hudobných a filmových výtvoroch bola Amerika bezprostredne prístupná celému ľudskému rodu. Môže sa stať, že ten zázrak bude pokračovať. Či už chceme alebo nie, to americká soft power tvorí sny, aj keď ten sen sa občas mení na nočnú moru. Ani Čína, ani Rusko, ani Turecko nevymyslia veľký príbeh zajtrajška. Bollywood nevytlačil Hollywood, koexistujú bez problémov. Kým Spojené štáty zostanú veľkým laboratóriom príbehov sveta, kým bude ich mýty prijímať väčšina, dovtedy majú šancu na ďalší rozmach, aj keby sa mali o prvenstvo vo svete deliť s Čínou. A pokiaľ ide o našu starú dobrú Európu, javí až šokujúce odhodlanie neexistovať, nič neznamenať, a je v tom naozaj úspešná. Je ako snúbenci, ktorí sa nikdy neodvážia zosobášiť a radšej žijú v citovom medzipriestore. Hovorí s Melvillovým Bartlebym: „I would prefer not to“. Mohla by sa ocitnúť v zvláštnej situácii výpredaja, a zároveň by ju všetci obviňovali, že chce byť impériom. Kúsok za kúskom by ju hltali nové finančné mocnosti a zároveň by ju všetci obviňovali z kolonializmu alebo postkolonializmu – to by bolo to najhoršie: vyzerať ako hegemoniálna moc, a pritom si pripadať podrobení. Buď Európa nájde svoju sebaúctu, alebo ju rozložia noví žraloci a privlastnia si jej pomníky, lesy, priemysel.

V tomto bode naliehavo potrebujeme dialóg so strednou a východnou Európou, ktorá dlho žila pod jarmom rozličných dobyvateľov a vypestovala si väčšiu schopnosť vzdoru. Máme sa veľa čo učiť od našich českých, ukrajinských, rumunských, poľských bratancov, aspoň toľko ako oni od nás. Naučiť sa žiť medzi krehkým Západom s jeho zžieravou pamäťou a húževnatým Východom, ktorý tú svoju občas vytesňuje, hoci jedni i druhí občas podľahnú svojim starým démonom. V tomto prípade môže byť aj katastrofa plodná, ako dobrý učiteľ, ktorý nás prebudí. Ešte môžeme zmeniť súčasnú depresiu na renesanciu a otvoriť toľkými škrupuľami a strachmi stíhanej Európe brány budúcnosti. Akokoľvek môže byť osud krutý, musíme byť na jeho výške. Aj v stave miznutia a strácania významu môže Európa obohatiť svet. Tak ako Atény zničené Rímom dokázali dobyť a scivilizovať svojich premožiteľov.

Je tu tá rituálna otázka: aký svet zanecháme svojim deťom? Treba ju sformulovať nanovo: ako sformovať deti, ktoré by odolali v nedokonalosti sveta zajtrajška? Aké hodnoty a schopnosti im máme odovzdať? Tým najhorším dedičstvom, ktoré by sme svojim deťom mohli zanechať, je naša ustráchanosť a strata ilúzií. Musíme ich vyzbrojiť na budúce ťažkosti, dať im radosť z „neúčelného vedenia“ a dôveru v moc času. Proti kazateľom, špekulantom a superhviezdam, čo dnes triumfujú, musíme postaviť učiteľov, bádateľov a podnikateľov. Spoločnosť, ktorá svoju minulosť iba kriminalizuje, ktorá sa vzdáva humanitných vied, pohŕda všeobecným vzdelaním a dáva prednosť remeslám financií a práva pred vedou a priemyslom, je nastavená zle. Áno, žijeme na konci dobrých čias, aké sa len tak ľahko nevrátia, ale aj v tomto horkosladkom súmraku sa môžu črtať kontúry nového sveta, ktoré musíme rozpoznať.

V búrke, ktorou prechádzame, potrebujeme maják. Viac než kedykoľvek predtým sú ním hodnoty Osvietenstva: rozum, výchova, sloboda ducha, súcit so slabými, nenávisť k fanatizmu, chudobe a otroctvu. Len tento kompas môže vyviesť Starý svet z jeho kómy. Keby sa Európa dvadsiatich siedmich zrútila a prenechala najslabšie z týchto národov anarchii a občianskej vojne – tak sa musí začať znovu, vo dvojici, pätici, v osmičke, a vyvarovať sa starých chýb. Nemáme na výber. Náš postoj ku Grécku je v tomo zmysle precedens: úplné odpustenie dlhov niekedy zachráni tak veriteľov ako dlžníkov. Grécko v plameňoch, ktoré by sa obrátilo proti Bruselu a v záchrancoch videlo katov, môže nakaziť celú južnú Európu presne ako svojho času srbský nacionalizmus. Ďalšiu balkánsku vojnu si nemôžeme dovoliť. Popri elementárnej povinnosti solidarity s touto kolískou Európy, ktorá by sa mohla stať aj jej hrobom, ide aj o náš vlastný správne chápaný záujem. Dajme gréckemu ľudu jeho druhú šancu bez vyhladovania a bez toho, aby sme ho po desaťročia ponižovali slabomyseľnými úspornými opatreniami. Potom sa bude musieť chopiť potrebných reforiem a vziať do rúk svoj osud. Akokoľvek sú dezorientované: západné (ale aj ázijské, juhoamerické, africké) demokracie musia posilniť vzájomné väzby a niesť svoje bremeno spoločne. Majú v rukách nekonečne rozbitný a krehký poklad: ľudské práva. Sú zodpovedné za prežitie samotnej demokracie, sú strážcami jej hodnôt. Musia načerpať novú energiu zo subverzívneho bohatstva svojich myšlienok a životaschopnosti svojich zásad. Úpadok nie je fatalita: vždy musíme staviť na veľkosť človeka, na jeho schopnosť prekonať nebezpečenstvá. Žiadna ťažkosť nie je neprekonateľná, len nesmieme strácať zmysel pre proporcie. Melancholickej skepse, ktorá sa díva na dejiny ako na rumovisko, musíme čeliť aktívnou skepsou, schopnou identifikovať naše hranice bez toho, aby sme sa zriekli vôle k reformám. Namiesto sterilného porazenectva potrebujeme ostražitý nepokoj, ktorý drží otvorené dvere k skutkom. V istom zmysle je táto skúška tým najlepším, čo sa nám mohlo stať. Máme na výber medzi rozmachom a porážkou.

Preložila Marta Frišová.

Pascal Bruckner (1948) je francúzsky filozof a spisovateľ. Žije v Paríži. S Alainom Finkielkrautom napísal knihu esejí Nový rozkol v láske. V českom preklade vyšli jeho romány Láska k bližnímu, Hořký měsíc, Zloději krásy a Můj malý manžel, v slovenskom preklade eseje Bieda prosperity.

Obsah Listů 5/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Pascal Bruckner

To najlepšie, čo sa nám mohlo stať

Kopernikovská revolúcia

Samovražda s kapitálom

Zlaté teľa a triedny boj

Kritika nie je ničenie

Buďte kováčmi svojho nešťastia

Múdrosť v ťažkých časoch

Žiť s porážkou

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu