Marián Hatala

Viac než len futbal

Aj ten futbalový život je plný prekvapení. Na nedávno skončených ME Nemci nebrali vážne hrozbu Talianov, ktorú predsa bolo počuť už v ich hymne: „Utvorme šíky, sme pripravení zomrieť, sme pripravení zomrieť, Taliansko volá!“ V tom im konkurovala iba ak bojovná a Portuguesa s refrénom „do zbrane, do zbrane, na súši a na mori! Do zbrane, do zbrane, na obranu vlasti!“ Nemci odpovedali Talianom krotkými veršami: „Jednota, právo, sloboda, toť šťastia záruka! Prekvitaj v lesku tohto šťastia, prekvitaj nemecká otčina!“ Od roku 1952 smú spievať len tretiu strofu von Fallerslebena na Haydnovu melódiu, hoci práve prvá strofa („Deutschland, Deutschland über alles, über alles in der Welt“) by súpera vystrašila väčšmi.

Napokon sa však znovu ukázalo, že bojový zápal, aký vie roznietiť hymna a jej spievanie, nie je všemocný a časom opadne. Hymna Španielov La Marcha Real (Kráľovský pochod) existuje od roku 1761, no bez oficiálneho textu. Až pred štyrmi rokmi španielsky Olympijský výbor zorganizoval súťaž, v ktorej jeden text aj vyhral, no i narazil – na nevôľu tých či oných. A tak ho možno spievať len pri významných športových udalostiach. Volá sa v ňom na slávu potomkom, ktorí dejiny naplnia obsahom, aký majú pojmy „justicia, democracia, paz“. V porovnaní s hlavnými súpermi mali Španieli priam poetickú hymnu. A stačilo to.

Ktovie, ako by zborové spievanie štátnej hymny pomohlo Slovákom, keby boli hrali v Poľsku či na Ukrajine. Možno by sa moc hymny rozplynula v stále panujúcej nezhode v tom, či spievať „zastavme sa, bratia“, alebo „zastavme ich, bratia“. Siahnuť po texte hymny slovenskej hokejovej reprezentácie by futbalisti nesmeli. A to je škoda, keďže tie riadky sa odvolávajú na Boha a jeho pomoc, čo by umožnilo pripísať Najvyššiemu vinu za prípadné porážky („Nech Bože dá, nech Bože dá, veď my na to máme. Nech Bože dá, nech Bože dá ten víťazný gól. Nech Bože dá, nech Bože dá, veď dobre to hráme, aby viac na nás nik nezabudol...“).

Bežný občan si vraví, že naňho dávno zabudli – politici, ekonómovia, legislatívci... Sadne si pred televíznu obrazovku a zabúda, že naňho zabudli. Ventiluje svoju frustráciu a potom – pri troche šťastia – ventiluje svoju radosť z úspechu tých, s ktorými sa identifikuje pre ten opojný pocit zadosťučinenia: To sú tí „naši“, tí „moji“.

Oslavy epochálnych víťazstiev na našich námestiach rednú, o to lepšie sú organizované – ako show, ako spektákel. Inak zaostávame. V práci s mládežou. Sme ekonomicky slabí, chýba nám silnejšie konkurenčné prostredie, niet kvalitnejších súťaží, nemáme prepracovaný systém výchovy a podpory športujúcej mládeže. Svet o tom ešte nevie, a nevie o tom ani veľa Slovákov, ale telocvik u nás aj v novom školskom roku zostane na základných a stredných školách po starom – pri dvoch hodinách týždenne. Lebo neprešiel zámer exministra Jurzycu zaviesť tri hodiny. Nejde to. Kapacitne. Finančne. Nehodí sa to do Koncepcie rozvoja pohybových aktivít detí a mládeže ako súčasti pripravovanej (!) štátnej politiky v oblasti športu.

Je ešte aj oblasť science fiction. V nej predpoklad, že o pár rokov budeme sedieť pred obrazovkami a fandiť mužstvám z iných krajín, vonkoncom neznie nepravdepodobne.

Marián Hatala

Obsah Listů 4/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Viac než len futbal

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu