Juraj Buzalka

Slovenský katolícky štát a jeho pragmatická elita

Bratislava 2. júla 2012 (TASR) - Svätý Otec Benedikt XVI. na poludnie odvolal arcibiskupa Róberta Bezáka z pastoračného riadenia Trnavskej arcidiecézy. Rozhodol sa tak na základe apoštolskej vizitácie, ktorá sa uskutočnila 22. januára až 1. februára 2012. Konferencia biskupov Slovenska rozhodnutie Svätého Otca prijíma v duchu viery a synovskej poslušnosti a prosí Pána o požehnanie pre Cirkev na Slovensku.

Nitra 5. júla 2012 (TASR) – Slávnostná svätá omša pri príležitosti otvorenia Cyrilo-metodského roka sa uskutočnila dnes v Nitre ... Na rozpálenom Svätoplukovom námestí sa stretli tisícky veriacich z celého Slovenska ... Počas slávností vystúpil aj premiér Robert Fico. ... Misiu solúnskych bratov vidí ako jedinečnú schopnosť dvoch vzdelancov rozvinúť duchovné bohatstvo Slovákov, ktoré tu existovalo už pred ich príchodom.

Formovanie vzťahov medzi katolíckou cirkvou a politickým systémom moderných demokracií nepatrí medzi najfrekventovanejšie témy politológov a politických analytikov. V postkomunistickej Európe je obchádzanie tejto témy z pochopiteľných príčin oveľa výraznejšie ako na Západe, keďže náboženstvo bolo počas štyridsiatich rokov budovania socializmu zatlačené do súkromnej sféry. Pri úvahe o „slovenskom názore“ (v zmysle fundovaných analýz) na problematiku náboženstva v politike všeobecne a na vzťahy katolíckej cirkvi a demokratickej spoločnosti zvlášť možno konštatovať holý fakt: takýto názor neexistuje.

Ilustruje to napríklad absencia diskusie o podpise zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou v roku 2000, ktorej význam sa prejavil v debatách o neoficiálnych (údajne finančných) dôvodoch odvolania arcibiskupa Róberta Bezáka z funkcie v júli 2012. Neukotvenosť postoja slovenskej politickej elity voči katolíckej cirkvi však vidno od roku 1989 kontinuálne na správaní „pobožných“ slovenských politikov. Po Vladimírovi Mečiarovi sa ako najzdatnejší politický katolík javí súčasný premiér Róbert Fico. Hneď po vymenovaní premiérom v roku 2006 sa napríklad ohlásil na audiencii u Jána Chryzostoma kardinála Korca, ktorého názory napríklad na vojnovú Slovenskú republiku nepatria medzi kritické. Po vymenovaní vlády v roku 2012 staronový premiér Fico opäť kardinála Korca navštívil, údajne aby pozval cirkev na sociálny dialóg so štátom. Fico sa za kardinálom vybral hneď po tom, ako oslávil sviatok 1. mája, ktorý strana Smer-SD v meste zorganizovala. Dôvod, prečo kritiku Ficovho klérofílie nevidieť naľavo, napravo ani v sekulárnom strede, je jednoduchý: Slovensko ako politický projekt nemá vo vzťahu ku katolicizmu vyjasnenú otázku vlastnej existencie ani po skúsenostiach s fašistickým a komunistickým režimom. Táto otázka súvisí s tým, na akú hodnotovú tradíciu nadväzuje súčasná Slovenská republika a aké je postavenie rímskokatolíckej cirkvi na súčasnom Slovensku.

Čo je katolícka cirkev?

Katolícka cirkev je súčasne náboženstvom aj záujmovou skupinou. Ako záujmová skupina vytvára tlak na vládne inštitúcie a hľadá aliancie s politickými aktérmi. Z tohto pohľadu je v demokratickej aréne jednou z najstarších záujmových skupín, aj keď z viacerých aspektov netypickou. Napríklad princípy a morálka, ktoré hlása, sú jej členmi univerzálne aplikovateľné, týmito členmi je považovaná za konečnú morálnu autoritu a podobne. Navyše sa katolícka cirkev odlišuje od ostatných záujmových skupín (ale aj od ostatných svetových náboženstiev) tým, že disponuje supranacionálnou inštitúciou, ktorej sídlo je vo Vatikáne. Cirkev sa usiluje udržať kontrolu nad takými aspektmi ľudskej existencie, ktoré väčšina záujmových skupín prenechala štátu alebo individuálnej autonómii. Ide najmä o patent na morálku a na rozhodovanie o otázkach svedomia. Cirkev historicky vstupovala do aliancií s rôznymi politickými aktérmi: so stúpencami monarchií, s fašistickými diktatúrami i s demokratickými politickými stranami.

Cirkevný Vatikánsky mestský štát – Status Civitatis Vaticanae Stato della Cittá del Vaticano – predstavuje ústrednú administratívnu správu svetového spoločenstva 850 miliónov rímskokatolíckych veriacich. Tento subjekt sa nazýva Svätá stolica (Santa Sede). Jeho svätosť pápež, biskup rímsky, vikár Ježiša Krista, nástupca kniežaťa apoštolov, najvyšší veľkňaz katolíckej cirkvi, patriarcha Západu, primas taliansky, arcibiskup a metropolita provincie rímskej, suverén Vatikánskeho mestského štátu a sluha sluhov Božích, ako dnes znie plný titul hlavy katolicizmu, má plnú zákonodarnú, výkonnú a súdnu právomoc. Pôvod jeho moci je určený tradíciou a nemá nič spoločné s legitimitou napríklad v chápaní liberálnej demokracie. Pápež – volený doživotne kolégiom kandidátov – je totiž šéfom nezávislej teokratickej absolútnej monarchie.

Štát a cirkev v Európe

Stará a kvalitná vatikánska diplomacia sa vždy zasadzovala o zachovanie čo najväčších výsad pre rímskokatolícku cirkev v jednotlivých krajinách. V tejto súvislosti sú aj jej snahy o súvislý kordón krajín východnej Európy ako hrádze na obranu proti východnému pravosláviu a zároveň voči pokušeniam „skazeného“ Západu pokračovaním politiky vplyvu. Tento ideálny rímskokatolícky cordonne sanitaire tvoria – alebo skôr mali by tvoriť – Taliansko, Rakúsko, Bavorsko, Chorvátsko, Poľsko, Litva a Slovensko.

Slovenský model vzťahu katolíckej cirkvi a štátu nemožno budovať na žiadnom univerzálnom modeli, pretože vzťah katolicizmu a spoločnosti u nás – a teda aj vzťah katolíckej cirkvi a štátu – sa vyvíjal v historicky aj inštitucionálne špecifickom prostredí. Vzťah cirkvi a demokratického štátu sa v jednotlivých krajinách Európy tiež historicky menil. V strednej Európe sa navyše týkal štátov nových aj štátov „historických“, o zmenách režimov v rámci nich nehovoriac. Ak existuje niečo spoločné pre všetky krajiny s dominantnou históriou západného kresťanstva, je to hodnotové podhubie či sociokultúrne regulatívy tej-ktorej konfesie, respektíve viacerých konfesií. Moderná európska spoločnosť teda ostáva ovplyvnená náboženstvom bez ohľadu na právne postavenie „tradičných“ cirkví. V západnej Európe historicky došlo k oddeleniu cirkvi a štátu, k procesu sekularizácie právneho systému i odpojeniu cirkvi a štátu. Stalo sa tak napriek tomu, že procesy spojené so vznikom národných štátov ako zastupiteľských demokracií neboli vždy v súlade s názormi rímskej cirkvi. Moderný štát a katolícka cirkev, ktorá často podporovala ancién régime, boli v Európe častokrát v konflikte.

Z historického pohľadu možno menovať dve západoeurópske krajiny, ktoré sú poznačené historickou dominanciou jednej cirkvi. Sú nimi Taliansko a Veľká Británia. V prípade týchto štátov bola historická väzba cirkvi na štát od počiatku inštitucionálna aj politická. Vo Veľkej Británii význačnosť anglikánskej cirkvi spôsobil jej oficiálny status, ktorý sa zachoval ako súčasť tradície, v ktorej je monarcha zároveň hlavou cirkvi. Anglikánska cirkev zostala jedným z pilierov politického a ústavného systému Veľkej Británie. V Taliansku síce vplyv náboženstva klesá, ale história tejto krajiny a geografické umiestnenie centra katolicizmu na jej území spôsobuje význačné postavenie katolíckej cirkvi, keď sa až 95 % Talianov hlási ku katolicizmu. Cirkev si v Taliansku vždy udržala autonómne postavenie, katolíci sa organizovali mimo, niekedy dokonca v opozícii k liberálnemu štátu. Cirkev a štát sú v Taliansku nezávislé a suverénne v duchu tézy „slobodná cirkev v rámci slobodného štátu“. Za zmienku stojí silná spolupráca medzi talianskou cirkvou a kresťanskou demokraciou po druhej svetovej vojne. Vplyv kresťanských demokratov postupne upadal a kedysi dominantná Democrazia Cristiana stratila pôvodných katolíckych voličov, až sa v 90. rokoch postupne úplne rozložila.

Odlišným príkladom je Nemecko, kde boli vzťahy medzi cirkvou a štátom usporiadané po druhej svetovej vojne, keď sa začala prejavovať aj zmena v rovnováhe vyznaní. Pred vojnou bola väčšina obyvateľstva protestantská, no rozdelením Nemecka sa katolíci, koncentrovaní najmä na juhu a západe krajiny, dostali z pozície menšiny do parity s protestantmi. Historický pocit útlaku vyformoval správanie nemeckej katolíckej cirkvi. V prípade Nemecka je významná právna a finančná spojitosť existujúca medzi štátom a cirkvami. Vláda uvaľuje cirkevnú daň a vyberá ju od občanov, ktorí vyslovene nedeklarovali zámer opustiť cirkev. Napriek faktu, že návštevnosť bohoslužieb je nízka medzi katolíkmi a extrémne nízka medzi protestantmi, takmer 90 % ľudí naďalej platí dane, čím zabezpečuje cirkvám hlavné príjmy, významnejšie, než dostávajú v ktorejkoľvek inej krajine sveta okrem USA. Na takmer úplne protestantskom východe Nemecka mala väčšinová luteránska cirkev počas socializmu štátom úzko obmedzenú autonómiu. Veľa kňazov bolo aktívnych v antikomunistickom hnutí 80. rokov. Po zjednotení sa presadil „západonemecký“ model spolupráce štátu a katolíckych i protestantských krajinských cirkví, ktorý sa osvedčil.

Na základe troch konkrétnych modelových príkladov možno konštatovať, že neexistuje model usporiadania vzťahu cirkvi a štátu, ktorý by bol univerzálne aplikovateľný. Pre povojnové obdobie bolo charakteristické, že katolícka cirkev sa zmierila s pôsobením v prostredí pluralitnej demokracie. Pre katolícku cirkev v západnej Európe boli kľúčové šesťdesiate roky, keď nastali zmeny iniciované 2. vatikánskym koncilom (1962–1965). Koncil výrazne zmenil vzťahy katolíckej cirkvi k modernému svetu a aj zo strany cirkvi potvrdil oddelenie cirkvi a štátu. Výsledkom koncilu bolo tzv. aggiornamento, prispôsobenie dnešku, ktorým cirkev reagovala na neudržateľnosť svojho postavenia, na pokles autority najmä vo vyspelých európskych krajinách a na sekularizáciu. Až do tohto obdobia sa katolicizmus, respektíve katolíckosť krajiny, častejšie spájala s odmietaním liberálnej demokracie a náboženského pluralizmu. Vo všeobecnosti – stredovýchodnú Európu nevynímajúc – predstavovala katolícka cirkev v rôznych krajinách jednu z najvýraznejších opôr autokratických režimov. Predstavitelia cirkvi sa nerozhodli pre podporu liberálnej demokracie sami od seba, ale preto, že to bola najschodnejšia cesta pre úspešné pôsobenie cirkvi v nových pomeroch. Povojnové desaťročia boli pre cirkev v západnej Európe obdobím hľadania aliancií s ideovo blízkymi politickými stranami. V krajinách ako Taliansko, Nemecko či Francúzsko počas 4. republiky sa úspešne prejavila aliancia so vznikajúcou kresťanskou demokraciou.

Slovenský katolicizmus a demokracia

Vzťah katolíckej cirkvi k predchádzajúcim autokratickým režimom na Slovensku – režimu Slovenskej republiky v rokoch 1939–1945 a komunistickému Československu (1948–1989) – bezpochyby vplýva na postavenie cirkvi v súčasnosti. Tento vzťah je v princípe jasný v prípade komunizmu, systému, v ktorom bola – napriek známej spolupráci časti kléru v hnutí Pacem in Terris – zjavná rezistencia voči autokratickému systému. Prejavovalo sa to tak nepretržitým praktizovaním viery, ako aj otvorenými verejnými vystúpeniami za náboženskú slobodu. Komunistický režim vnímal katolícku cirkev na Slovensku ako nepriateľa, hoci nemožno podceňovať ani nacionalistický osteň, kultivovaný v podzemnom hnutí od obdobia medzivojnového Československa a najmä vojnovej Slovenskej republiky, ktorý v rámci slovenskej katolícko-ľudáckej subkultúry nikdy celkom neprestal pôsobiť a robil československým komunistom vrásky. Symbolický návrat Gustáva Husáka do lona katolíckej cirkvi v podobe pohrebného rituálu možno pripísať na vrub rovnako jeho stareckému sentimentu ako aj dlhodobej nacionalistickej „úchylke“.

V prípade vzťahu cirkvi k fašistickému režimu Slovenskej republiky (1939–1945) takáto principiálna rezistencia neplatí. Za tohto režimu bola kolaborácia vyššieho i nižšieho kléru zjavná a výrazná, tento štát sa otvorene hlásil ku kresťanskému nacionalizmu, ktorý sformuloval teológ a ideológ Štefan Polakovič (1912–1999). Pokiaľ ústami svojich predstaviteľov hovorili predstavitelia tohto režimu o kresťanstve, mysleli ním katolicizmus. Zo strany slovenského episkopátu do dnešných dní nezaznelo jasné odsúdenie vysídlenia židov počas vojny či akceptovanie protifašistického odboja ako boja za slobodu a demokraciu.

Na postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku dnes mal vplyv aj postoj jej autorít k režimu po roku 1989, najmä k vláde Vladimíra Mečiara (1994–1998) a slovenskému nacionalizmu. Výnimkou je postoj Konferencie biskupov Slovenska pod vedením Rudolfa Baláža ku koncu tejto vlády. Zmenu postoja však nespôsobila ani tak snaha o ochranu demokracie, ako skôr sebazáchovný mechanizmus za zachovanie ohrozenej cirkevnej autonómie.

Existujú však aj historicky hlbšie príčiny odlišného postavenia slovenskej katolíckej cirkvi od cirkví na Západ od rieky Moravy. Postvestfálsky systém spôsobil, že stredná Európa nebola úplne konfesionálne rozdelená, respektíve v jej rámci nevznikla konfesionálna monokultúra v takej miere ako na Západe. Rôzne vyznania tu žili počas storočí vedľa seba vo väčšej či menšej tolerancii. Platí to aj napriek prenasledovaniu protestantov zo strany habsburského katolíckeho štátu a rímskokatolíckej cirkvi. Na území historického Uhorska sa udržali protestantské menšiny a mnohé z nich boli tzv. silnými menšinami. Bezpochyby to platí napríklad o slovenskej evanjelickej menšine, ktorá mala historicky významnejší vplyv, ako vyplýva z jej kvantitatívneho pomeru ku katolíckej väčšine, podobne ako v prípade kalvínov v Maďarsku. Ostatné vierovyznania ako pravoslávie, uniatizmus a do druhej svetovej vojny najmä židovstvo dotvárali funkčnú náboženskú pluralitu regiónu. Táto väčšia diverzia vierovyznaní v porovnaní so západnou Európou hovorí proti privilegovaniu jedného vierovyznania v tejto časti Európy.

Pre vzťah modernej demokracie a katolíckej cirkvi je však významnejší najmä vývoj po druhej svetovej vojne. Stredná Európa patrila po roku 1945 do komunistického bloku, v ktorom nebolo možné praktizovať úplnú slobodu vierovyznania. Cirkvi boli perzekvované a verejné prejavy viery zakazované. Aj z tohto dôvodu nemožno model vzťahu cirkvi a štátu, napríklad v otázke finančnej odluky, preniesť z konkrétneho západného modelu na Slovensko automaticky. Na jednej strane sa totiž na Západe zmenila rola tradičných cirkví v spoločnosti v porovnaní s obdobím, keď sa inštitucionalizovali vzťahy s povojnovými štátmi, na strane druhej postkomunistické obdobie nemožno vzhľadom na kľukatú cestu katolíckej cirkvi k akceptovaniu liberálnej demokracie považovať za východiskový stav. Obdobie po páde režimu Vladimíra Mečiara, ktorému sa zo strany Svätej stolice neušlo privilégia tešiť sa z podpisu konkordátu, bolo preto vhodné na definovanie vzťahu štátu a cirkvi, na ktorú politickú tradíciu nadviazať a čo z nej uplatniť. Namiesto diskusií však bola už v roku 2000 podpísaná Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.

Pre moderné Slovensko ako nástupnícky štát po československej federácii bola formálne kľúčová predkomunistická medzivojnová tradícia, obdobie demokratického odboja – najmä v podobe SNP – a potom vývoj v slobodnejších podmienkach po roku 1989. V relácii cirkev a štát stojí tejto tradícii v opozícii dedičstvo Slovenskej republiky (1939–1945) a skúsenosti s komunizmom. Hodnotovo sa dá prihlásiť len k jednej z týchto tradícií, aj keď k jednotlivým sporným bodom v oboch z nich možno pristupovať kriticky. Model vzťahu cirkvi a štátu by sa mal odvíjať od jedného z týchto hodnotových koreňov. Ak prijmeme model katolicizmus ako štátom preferované náboženstvo, musíme mať na zreteli asociácie, ktoré táto tradícia vyvoláva. Ak prijmeme demokratickú tradíciu, potom je nutné reflektovať tolerovanie cirkvi štátom a naopak autonómiu cirkvi v štáte, de facto oddelenie. Slovenský model nelícoval ani jednu z týchto dvoch tradícií.

Slovenský model?

Pri definovaní priorít zahraničnej politiky SR majú okrem hlavného vektora smerom k integrácii (EÚ, NATO, OECD) význam aj niektoré parciálne relácie. Takými sú najmä vzťahy so susednými či významnejšími európskymi a svetovými mocnosťami. Bilaterálne vzťahy Slovenskej republiky so Svätou stolicou nemajú prečo patriť medzi zvlášť významné, úplne postačí, keď budú štandardné. Podľa rýchleho podpisu slovenského konkordátu sa však javia ako nadštandardné. Slovenská katolícka politika, ktorá je hlavným iniciátorom nadštandardných vzťahov Slovenska s Rímom, sa často inšpiruje príkladom Poľska. Severný sused Slovenska síce podpísal a aj ratifikoval základnú zmluvu s centrom katolicizmu, no jej podpisu predchádzala niekoľkoročná diskusia. V prospech podpisu zmluvy hovorí aj fakt, že postavenie poľskej katolíckej cirkvi je neporovnateľne významnejšie v súčasnosti i v poľských dejinách ako v prípade slovenskej katolíckej cirkvi. Poľská cirkev bola počas dlhého obdobia (počas neexistencie poľského štátu) jediným arbitrom zachovania národnej identity – aj preto mala neporovnateľne významnejšie postavenie aj v dobách komunizmu. Táto ilustrácia poukazuje na neexistenciu konzistentnej politiky voči Vatikánu, ktorej conditio sine qua non je vymedzenie a sebadefinovanie štátu vo vzťahu k cirkvám a následne prípadné riešenie vzťahu SR s jednou či viacerými z nich, napríklad formou zvláštnej zmluvy. Neexistencia ideovo podloženého postoja ku konkordátu v takmer celom politickom spektre poukazuje na hodnotovú nezaradenosť slovenskej politickej elity. Podpis Základnej zmluvy SR so Svätou stolicou totiž predstavuje precedens, ktorým katolícka cirkev získala výnimočné postavenie v spoločnosti, prinajmenšom vo vzťahu k ostatným cirkvám.

Teoreticky sa pritom ponúkal model úplnej separácie od akejkoľvek z cirkví, dvojkonfesionálny model pripomínajúci Nemecko, ktorý zohľadňuje modernú slovenskú tradíciu asi najvernejšie, presadený model vedúceho postavenia rímskokatolíckej cirkvi, či pluralitnej formy koexistencie zmluvne zaviazaných cirkví podľa konkrétneho kľúča, ku ktorému sa dospelo v rokoch po konkordátom definovanom výnimočnom postavení katolicizmu. Predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi sa do vyjasňovania vzťahu k štátu a k podpisu zmluvy počas kontroverzného režimu Vladimíra Mečiara nehrnuli. Promptnosť, s akou bol na svete prvý kontroverzný návrh konkordátu po voľbách 1998 – objavil sa už v novembri 1999 – preto prekvapuje. Definitívny návrh v roku 2000 už diskutabilné paragrafy neobsahoval (týkali sa najmä financovania cirkvi, otázok výučby náboženstva a prístupu k prostriedkom masovej komunikácie). Už vtedy bolo možné usudzovať, že kľúčové otázky vzťahu cirkvi a štátu budú ešte predmetom rokovaní. Otázky, ktoré mali byť zodpovedané ako prvé – najmä transparentné vyjasnenie financovania cirkví a cirkevného školstva –, sa v tom čase odsunuli na neurčito.

Napriek očakávaniam sa vo vzťahu ku katolíckej cirkvi pri podpise zmluvy neobjavilo očakávané hodnotové štiepenie politickej scény, napríklad na ľavicu a liberálov, ktorí by namietali privilegované miesto katolíckej cirkvi, a konzervatívcov a nacionalistov, čo by konkordát podporovali. Existujú dve vysvetlenia. Optimistické, vychádzajúce z toho, že historicky najstaršie a kultúrne najzakorenenejšie štiepenie katolícko-protestanské, neskôr čiastočne prekryté štiepením katolícko-sekulárnym (počas existencie Československa zatienené aj nacionálno-federálnym delením), ustúpilo. Klerikalizmus a antiklerikalizmus už zrejme nerozdeľujú slovenskú politiku. Na Slovensku bolo možné očakávať najmenej dva tábory silných odporcov vatikánskej zmluvy v politickom spektre: liberálny (v politike nevýznamne zastúpený) a ľavicový. Ako ukazuje napríklad aj veľký úspech strany SMER – sociálna demokracia vo voľbách v marci 2012, určujúcim prúdom ľavice na Slovensku sú pragmatici a populisti. Nepochybne tiež platí, že mnohí bývalí komunisti nahrádzajú stratenú stranícko-komunistickú identitu príslušnosťou ku katolíckej cirkvi – ide o „konverziu viery“ a zároveň nacionalizmus, ktorý slovenskí komunisti nikdy celkom neopustili – kým ostatní pre obavu z nálepky „bývalý komunista“ radšej mlčia. U bývalých komunistov a konzervatívcov nepochybne zohral úlohu aj katolícko-klerikálny nacionalizmus, ktorý stmeľoval časť elity katolíckeho pôvodu počas obdobia vojnovej Slovenskej republiky. Pri podpise zmluvy sa dal očakávať aj silnejší odpor nekatolíckych cirkví, najmä evanjelickej.

V spojitosti s hladkou ratifikáciou konkordátu v roku 2000 a najmä pri pohľade na deklaráciu lojality katolicizmu u slovenských politikov je však pravdepodobnejšie druhé, pesimistickejšie vysvetlenie. Zákonodarcovia – vo vzácnej zhode opozícia i koalícia – konali v duchu biblického „Nevedia, čo činia“! Nemohli totiž vedieť, pretože v otázke vzťahu Slovensko a katolicizmus nie je jasné takmer nič. Vyjasnenie vzťahov demokratického štátu a cirkví si pritom akútne žiadalo dlhšiu diskusiu, išlo totiž o charakter samotného štátu. Tento slovenský je Ústavou SR definovaný ako „zvrchovaný, demokratický a právny. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo“ (prvá hlava, čl. 1), napriek tomu však výnimočné postavenie katolicizmu spečatil medzinárodnou zmluvou.

Väčšina znalcov pomerov cirkev – štát čakala, že najvýznamnejšia nedoriešená otázka sa bude v slovenských pomeroch týkať roly náboženstva v školskom systéme, prípadne eutanázie, pokusov na embryách či umelého prerušenia tehotenstva. Ako však ukazuje prípad Bezák, omnoho dôležitejšia téma, ktorá presakuje od začiatku aféry v médiách, sú peniaze a kontrola ich tokov. Pri pohľade na srdečný vzťah Róberta Fica k vedeniu katolíckej cirkvi, vrátane tých predstaviteľov, ktorých postoj k režimu vojnovej Slovenskej republiky je viac než zhovievavý, je hodnotová neukotvenosť súčasnej slovenskej politickej elity do očí bijúca! A to sa koncom júla 2012 LGBTI komunita (lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálne identifikovaných ľudí) dočkala svojho výboru v Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Uznanie pre sexuálne menšiny v podobe takéhoto výboru nedokázali presadiť ani takí osvietení liberáli vo vláde Ivety Radičovej, ako bol jej podpredseda pre menšiny a rodovú rovnosť Rudolf Chmel!

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, šéfredaktor časopisu OS. Prednáša na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 4/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Slovenský katolícky štát a jeho pragmatická elita

Čo je katolícka cirkev?

Štát a cirkev v Európe

Slovenský katolicizmus a demokracia

Slovenský model?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu