Juraj Marušiak

Jaroslav Šabata ako príbeh a ako postoj

Stúpenec česko-slovenskej vzájomnosti

S menom Jaroslava Šabatu som sa prvý raz stretol koncom osemdesiatych rokov ako začínajúci vysokoškolák, keď sa mi – možno len náhodou – dostali do rúk exilové Listy, ktoré po ekologickom samizdate Bratislava nahlas a Žabom roku Milana Šimečku mladšieho znamenali môj druhý kontakt s disentom. Výraznejšie som si ho však začal všímať však až po novembri 89.

Pre historikov môže byť fascinujúci jeho životný príbeh, pre občana zas fenomén Jaroslava Šabatu cez prizmu jeho životných postojov. Prostredníctvom príbehu jeho generácií, kam patril nielen on, ale aj Milan Šimečka, Miroslav Kusý, Jiří Dienstbier či o poznanie starší Dominik Tatarka, môžeme spoznať príbeh generácie, ktorá dospievala počas vojny, spoznať jej zdesenie z deštrukcie hodnôt prvorepublikovej demokracie, ale takisto odpor voči strachu a pasivite, ktoré viedli k mlčaniu veľkej časti Slovákov a Čechov a k cynickej akceptácii chápania človeka ako bezmocnej masy, zbavenej vlastnej identity a subjektivity. Práve tento odpor priviedol mnohých príslušníkov tejto generácie medzi komunistov. Jaroslav Šabata zdieľal omyly svojich generačných súputnikov, veriacich v možnosť syntézy myšlienok každodenného humanizmu T. G. Masaryka a utopického prísľubu naplnenia ideálu Leninovho nového človeka. Rovnako však po vytriezvení z omylov a zločinov stalinizmu J. Šabata patril medzi tých, ktorí sa odmietli zmieriť s realitou poststalinského a normalizačného Československa a postavili sa jej aktívne na odpor.

Lajtmotívom jeho osobných a občianskych postojov bola solidarita so slabšími, s trpiacimi, pričom bol presvedčený, že nespravodlivosť nemožno odstrániť dekrétmi alebo nastoliť vo vzdialenej budúcnosti. Vlastencom sa stal pod vplyvom svojej rodiny počas druhej svetovej vojny, ale takisto si uvedomoval, aké dôležité je zasadiť vlastenectvo do humanistických hodnôt. Aj preto sa po vojne dokázal zastať brutálne týraných sudetských Nemcov, aj keď nepochybne väčšina českej spoločnosti, nielen z radov komunistov, ale aj ich neskorších obetí, tento nesúhlas nezdieľali. Schopnosť stáť na strane prenasledovaných aj napriek nenávisti či konformizmu príslušníkov väčšiny zostala súčasťou jeho postojov až do smrti.

V roku 1946 ako 19-ročný mladík vstúpil do KSČ, ktorá po troch rokoch od skončenia vojny znova pochovala demokraciu a úctu k jej hodnotám pod nánosom nového fanatizmu a cynizmu. Napriek tomu sa i ako disident, i ako ponovembrový česko-slovenský, respektíve český politik, dokázal vyvarovať konjunkturálnemu či zjednodušenému videniu sveta. Vďačil za to azda aj svojej schopnosti počúvať, ktorú v jeho funkcii ministra českej vlády v rokoch 1990–1992 vyzdvihoval vtedajší český premiér Petr Pithart. Aj napriek prejavom nepochopenia či dokonca novej nenávisti konal ako demokrat, majúci v úcte svojho protivníka a zásadu dialógu a rešpektovanie prijatých dohôd. Preto sa na jar 1990 dokázal zastať komunistického primátora Brna navzdory niektorým svojim niekdajším spojencom z Charty 77, ktorí si zvolili cestu jakobínskeho revanšu. Prejavil to aj v čase, keď nebolo populárne hovoriť o česko-nemeckom zmierení, pred rokom 1989 i v neskorších rokoch.

Napokon, ako presvedčený stúpenec česko-slovenskej vzájomnosti bol, popri Petrovi Pithartovi, jedným z mála českých politikov ochotných počúvať argumenty slovenskej strany počas diskusie o štátoprávnych otázkach. Vďaka svojej empatii dokázal pochopiť nutnosť reforiem spoločného štátu, a aj keď sa s rozpadom ČSFR nestotožňoval, dokázal pripustiť potrebu partnerského dialógu medzi Slovákmi a Čechmi a poukazoval na neschopnosť českej politickej reprezentácie v období po novembri 1989 nájsť „vnútornú silu vyjadriť pôvodnosť Masarykovej československej idey novým typom štátnosti“. Napokon, hoci sám zostával stúpencom česko-slovenskej štátnosti, potrebu hľadania novej vnútornej sily spájajúcej Čechov a Slovákov demonštroval prijatím ponuky pôsobiť vo funkcii poradcu posledného predsedu Federálneho zhromaždenia Michala Kováča. Aj vďaka Šabatovým postojom sa otázka česko-slovenskej vzájomnosti stala súčasťou pokusu o jej prenesenie na úroveň celej strednej Európy a oba národy majú medzi sebou aj po takmer dvoch desaťročiach neštandardne blízky vzťah.

Novým zmyslom slovensko-českého partnerstva sa podľa Jaroslava Šabatu stala idea stredoeurópskej solidarity, ktorú podmieňoval každodenným zápasom o demokraciu. Pojem demokracia preňho znamenal nielen súbor ústavných pravidiel, ale aj spôsob života neoddeliteľne spojený s emancipáciou „štvrtého stavu“. Opakovane tento postoj zdôrazňoval aj vtedy, keď zaujímal kritické stanoviská k pôsobeniu Českej strany sociálno-demokratickej, do ktorej ho priviedli jeho postoje a životná skúsenosť v roku 1996. Ešte dôležitejšie však je, že v jeho každodennom zápase o demokraciu ako morálnom postoji pri obrane znevýhodnených občanov pokračujú jeho deti i vnuci. Spája ich s ním schopnosť postaviť sa voči konformnej väčšine, hoci dobový diskurz, osobitne v posledných rokoch, hovorí skôr implicitne či už dokonca aj explicitne o potrebe hľadania modelu, ktorý by voči demokracii predstavoval alternatívu i proti vžitému presvedčeniu, že chudobní či inak znevýhodnení občania si svoje vylúčenie zo spoločnosti, a teda aj v konečnom dôsledku z výkonu ľudských práv a participácii na demokracii, zavinili sami.

Ešte tesne pred svojou smrťou vo svojom azda poslednom texte publikovanom v internetovom Deníku Referendum bol schopný kriticky reflektovať stav morálnej a hodnotovej zatuchnutosti. Slová o stabilite „pripomínajúcej ticho na cintoríne, stabilite tak či onak uzatvárajúcich sa systémov, stabilite konzervujúcej nežiaduce pomery“ sa týkali praxe, pri zrode ktorej podľa Šabatových názorov stála takzvaná opozičná zmluva z roku 1998. Na rozdiel od podstatne mladších politikov Miloša Zemana, Václava Klausa, ale aj na rozdiel od značnej časti generácie politikov, ktorá sa socializovala po roku 1989, si však vedel predstaviť vytvorenie dynamického systému, založeného „na odvahe politikov vetrať zatuchnuté pomery posilňovaním pluralitného charakteru demokratického ,režimu' a tesným spojenectvom s občanmi.“ Práve na rozdiel od týchto politikov nestratil vieru v človeka a v občanov, ktorým súčasné politické garnitúry vďačia za svoju moc.

Vedomie spoločne zdieľanej strednej Európy, jeho demokratické presvedčenie, ale aj optimizmus, týkajúci sa budúcnosti demokracie ako každodennej súčasti verejného života, sú dôvody, prečo Jaroslav Šabata nie je len symbolom doby, v ktorej žil. Práve naopak, v súčasnom politickom kontexte, v ktorom dominuje garnitúra politických cynikov, je potrebné jeho slová čítať znova a znova. Diktát peňazí a ideologickej manipulácie stavia Šabatov ľudský a politický príbeh, i poznanie Šabatu ako kategórie občianskeho postoja, do naliehavo aktuálneho svetla.

Juraj Marušiak(1970) je slovenský politológ, historik a prekladateľ. Venuje sa predovšetkým témam novodobých dejín strednej a stredovýchodnej Európy. Medzi jeho najvýznamnejšie práce patrí kniha Slovenská moc a literatúra v druhej polovici 50. rokov.

Obsah Listů 4/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Marušiak

Jaroslav Šabata ako príbeh a ako postoj

Stúpenec česko-slovenskej vzájomnosti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu