Marián Hatala

Trendisti a jachty

Máme u nás politikov, čo by si mohli nechať patentovať vynález z kategórie rýdzo našských. Stali sa totiž priekopníkmi trendu, podľa ktorého – ak ide o vyvodenie politickej zodpovednosti – treba sa odvolať na verejnosť a médiá ako najdôveryhodnejších arbitrov.

Staronový minister vnútra Kaliňák sa v nedávnom interview vrátil ku škandálu s policajnou výbušninou v batožine nič netušiaceho slovenského občana, cestujúceho do Írska. Minister podľa vlastných slov vyvodil personálnu, a nie aj politickú zodpovednosť preto, lebo tú „dostatočne vyvodili médiá a voliči vo voľbách“. V preklade do slovenčiny súčasnej politickej kultúry to značí: ,Spolieham sa na tých voličov, ktorí – hoci sú i dobre informovaní – prejavujú malý záujem o verejné veci a politikom prednesenú vetu nespájajú s jej uplatnením v praktickom živote.'

Takýmto spôsobom zverovať ľudu právo rozhodnúť o svojom ďalšom osude vyzerá na prvý pohľad ako prejav partnerskej zodpovednosti, hlbokej sebareflexie a úcty k názoru iných. V skutočnosti ide o pokryteckú hru, pri ktorej stačí využiť finančne nákladnú, eficientnú predvolebnú kampaň, rozpoznať typické signály, na základe ktorých sa rozhoduje voličská základňa, a rátať s tunajším mravným relativizmom. Potom už nie je až také ťažké predvídať výsledok ľudového hlasovania.

Aj šéf strany SaS Sulík si myslí, a to z rovnakých dôvodov ako vnútrajškový minister, že len verejnosť by mala suplovať rozhodnutie „kauzálneho“ politika o tom, či má alebo nemá politicky prežiť. Keď sa prevalila kauza Sasanka, sľúbil, že ak vo voľbách nezíska najviac krúžkov na kandidátke svojich liberálov, vráti strane mandát poslanca. Aj on bol a je presvedčený, že vyvodil dostatočné dôsledky. Ani on sa v odhadoch nemýlil: politicky prežil, dokonca v najvyššom zákonodarnom zbore, ani nemusel podávať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za nelegálne vyhotovenie videonahrávok, ktoré ho usvedčovali z pochybného priateľstva a vynášania dôverných informácií z parlamentného prostredia. Ani minister vnútra nemusel podávať trestné oznámenie pre nezákonne získaný telefonický rozhovor, z ktorého vyplynulo, že ešte ako poslanec parlamentu školil redaktorku denníka Pravda, ako a o čom má písať.

Obaja páni zhodne protiargumentovali flagrantným porušením základného práva na ochranu súkromia. Nuž, majú pravdu. V tom, že naša ústava zaručuje ochranu súkromia každého druhu, aj tohto ich druhu. Je tu však ešte otázka základných povinností. Neústavná, čisto etická a individuálna. Tá hovorí, že politici by v prípade vlastných káuz mali o sebe rozhodovať sami a alibisticky nekalkukovať s hlasom priveľmi tolerantného ľudu. Platí to rovnako pre politika zo strany s jedenástimi mandátmi, ako i člena vlády, ktorý v parlamentných voľbách získal 485 594 hlasov. Našej politickej kultúre by takýto protitrend len pomohol. Ale nepomôže. Lebo politikova neochota a neschopnosť vyvodiť politickú zodpovednosť je mocný protivník. Ani niekdajší minister financií a súčasný minister dopravy Počiatek sa dodnes nezbavil podozrenia, že pri stretnutí s manažérom J & T na jachte v Monaku spôsobil únik informácií o chystanej zmene centrálnej parity slovenskej koruny voči euru. Inak povedané: prečo by sa zbavoval niečoho, čoho sa zbaviť ani nemusí?

Jachty križujú mútne vody slovenskej provinčnej politiky. Taký minister hospodárstva Malatinský je šéfom jachtárskeho klubu v Bratislave. Jeho posádku tvorí dosť mien vzbudzujúcich pozornosť či vyvolávajúcich rozpaky i negatívne emócie. Jedno meno sa dokonca uvádza v súvislosti s vyšetrovaným predajom emisných kvót, pri ktorom štát pred štyrmi rokmi prišiel o desiatky miliónov eur. Kapitáni posádok nabrali želaný kurz. Hlboko za nimi sa motkajú pltníci. Pri brehoch. Aby neprekážali.

Marián Hatala

Obsah Listů 3/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Trendisti a jachty

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu