Marián Hatala

Spoločenstvo povrchnosti

„Proboval som to v telke aj v rozhlase, ale tá slizská povrchnosť je desivá,“ napísal pred pár rokmi spisovateľ Hrúz spisovateľovi Kadlečíkovi. Mal na mysli moderátora nadbiehajúceho publiku s nižším vkusom i všeobecné pomery v kultúre, ktorú ovládli mediálni imidžisti, odborníci na masovú komunikáciu, garanti píplmetrov a výrobcovia ohlupujúcich stratégií. Aby sa vzdelanie ľahšie vymieňalo za nové a ďalšie technológie, vyvíjané v prospech komunikácie. Aby sa umenie rýchlejšie nahrádzalo umením byť včas, v predstihu informovaný.

Nič nové: socializačné inštitúcie moderného veku – médiá svojím sústavným pôsobením vytvárajú virtuálny svet mnoho ráz skutočnejší, než je vlastný, autentický svet mnohých ľudí. Sprostredkovaná mediálna skúsenosť účinkuje viac, ako sme si ochotní pripustiť. Virtuálny svet sa rozširuje, čiže existuje. Neexistuje to, čo nie je v médiách, napr. umelecké dielo. A s ním, pravdaže, jeho tvorca. Často práve pre to, čo tak trefne pomenovala istá krčmárka, keď si pozrela film Šašek a královna: „Pane Polívko, má to jednu chybu. Není to pro blbé.“

Aby to také bolo, usilujú sa viacerí. Imperatívom je uchovať si sledovanosť. Javy, udalosti, vzťahy je dobré anekdotizovať, predžuť polopatizmami, servírovať ako čosi nespochybniteľné a definitívne. V prípade interview sa siaha po otázkach, s ktorými sa divák ľahko stotožní a hosť ťažko zmieri. Ako napr. rakúska prozaička Sabine Gruberová v relácii Literárny výsluch rakúskej verejnoprávnej televízie (!), kde sa na ňu sypali samé otázky, neposkytujúce čas na rozmyslenie a vnucujúce odpoveď: „Máte radšej salámu či mortadelu? Vodku či whisky...?“

Rakúšania sa ma pýtajú: A čo vy, o čom diskutujete? Aké je vaše spoločenské angažmá? Plynulou nemčinou takmer mlčím. Lebo ako im (ktorí sa angažujú vo vlastnej odborárskej organizácii a ostro komentujú rozhodnutia nielen v domácej kultúrnej politike) vysvetliť, že náš spisovateľ sa zväčša nestotožňuje s Karlom Čapkom a jeho myšlienkou, že „literatúra, ktorá sa nestará o skutočnosť a o to, čo sa naozaj deje so svetom, písomníctvo, ktoré na to nechce reagovať tak silno, ako je dané slovu a myšlienke, taká literatúra nie je môj prípad“. Ako im povedať, že náš psavec akoby stratil pocit súnáležitosti a aj na solidaritu si spomenieme, len keď ho to nič nestojí; alebo keď sa pomýli ako francúzska ministerka zdravotníctva, ktorá bezdomovcom mrznúcim na ulici odporučila, aby radšej zostali doma. Ako im sprostredkovať, že jeho spoločenský štatút zodpovedá miere, do akej vzdoroval minulého režimu, že je teda – až na niekoľko výnimiek – nulový, a že tomuto stavu zodpovedajú aj spoločenské požiavky naňho kladené?

A tak jeho spoločenská úloha neraz spočíva v tom, že v marci – mesiaci knihy vyhlási boj za očistenie slovenčiny, a keď sa ho redaktorka ktoréhosi denníka spýta, „aká je pozícia poézie v súčasnej dobe?“, otázku zosmolenú jazykom, proti ktorému vytiahol do boja, krotko prijme a svoj monológ odkolovrátkuje do konca. Má čo povedať, lebo hovorí o sebe. Má čo povedať, lebo sa ho jednostaj na čosi vypytujú. Blablabla. Ťukťukťuk. Preteky pokračujú.

Obsah Listů 2/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Spoločenstvo povrchnosti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu