Martin M. Šimečka

Na začiatku dejín

V osemdesiatych rokoch sme chodievali s mojou ženou na horu Sandberg pri Bratislave. Je to kopec zo stvrdnutého piesku z morského dna, ktoré tu bolo pred 160 miliónmi rokov, a dodnes tam stačí rypnúť do kolmej steny a vytiahnete mušľu z treťohôr. Lenže pôvab Sandbergu spočíval v inej zvláštnosti: za Dunajom tečúcim pod kopcom bolo Rakúsko, oddelené od nás ostnatým drôtom a rojnicou vojakov so samopalmi. Najkrajší bol zo Sandbergu pohľad na Rakúsko v lete večer, lebo slnko zapadalo presne za rakúskym obzorom – na západe, v Európe.

Na prvý pohľad sa rakúske územie slobody príliš nelíšilo od toho nášho, ktoré patrilo komunistickému režimu. Tie isté lužné lesy okolo rieky, iba v diaľke akýsi zámok, ktorého múry boli nezvyčajné čisté, na rozdiel od fľakatých s opadanou omietkou, na aké sme boli zvyknutí u nás.

Vo svojej podstate boli naše výlety na Sandberg veľmi romantické. Mal som tridsať rokov, žil som uväznený v jednom štáte, ktorý mi odmietal dať pas, takže pohľad na Rakúsko blízke takmer na dotyk ruky vo mne vyvolával zvláštny pocit absurdity z miesta a času, do ktorého som sa narodil. Bol som si istý, že až do smrti sa sem budem chodiť pozerať na ten záhadný kus zeme, ktorým sa začína Európa, a nikdy na tú zem fyzicky nevstúpim. Vtedy som bol totiž pevne presvedčený, že v mojom svete sa dejiny skončili, že budúcnosť je len únavným opakovaním prítomnosti, a že ak existuje svet, v ktorom sa dejiny hýbu, tak je na západe.

Potom prišiel rok 1989 a s ním aj ten paradox, že Francis Fukuyama vyslovil myšlienku o konci dejín v čase, keď sa pre nás – obyvateľov komunistického bloku – práve začínali. Odvtedy uplynulo vyše dvadsať rokov, do Rakúska chodíme so ženou peši lužnými lesmi okolo Dunaja bez toho, aby sme postrehli štátnu hranicu, pozeráme sa na Sandberg z druhého brehu rieky a kúpeme sa presne na tých miestach, ktoré sa vtedy zdali byť ako na inej planéte.

Bol som odvtedy skoro vo všetkých štátoch Európskej únie a trávim dnes viac času čítaním európskych novín než slovenských. Zostává mi ešte osem rokov, aby som si mohol povedať, že prvú polovicu svojho života som prežil za hranicami Európy a druhú v nej. Lenže to je práve ten problém, z ktorého ma občas obchádza úzkosť: bude za osem rokov Európa ešte stále tým, čím je dnes?

V celej tej vášnivej debate o Európe, o rozdiele medzi severom a juhom či západom a východom, o tom, kto má splácať dlhy, o tom, nakoľko môže obmedzenie suverenity štátov vyvolať odpor národov proti spoločnému európskemu konceptu, o tom, koľko rýchlostí má mať vlastne EÚ a či má zmysel zachraňovať euro, mi prekáža, že sa z tejto debaty vytrácajú dve podstatné veci. Tá prvá je, že EÚ je politickým projektom, ktorého hlavný účel bol zabrániť vojne. Viem, že odporcovia hlbšej integrácie povedia, že to už dávno neplatí, lebo vojna predsa nehrozí a nikto ju nechce. S tým súvisí ale druhá podstatná vec, že totiž väčšina Európanov najmä na západe už zabudla, že dejiny nielenže nemajú koniec, ale občas sa rútia takou rýchlosťou, že so sebou zmetú všetko to, čo sa ešte včera zdalo byť nemenným. Preto sa tak ľahko množia kritici európskej integrácie – väčšina z nich totiž Európsku úniu považuje za tak silného a večného protivníka, že svojmu hlasu nepripisujú toxickú silu, ktorá by mohla európsky projekt skutočne ohroziť. V tom sa však veľmi mýlia. Je to krehké teleso s krátkymi dejinami, kratšími ako priemerný ľudský život.

Nedávno som čítal skvelú knihu Gillian Tettovej Fool´s Gold o mladých bankároch, ktorí v banke JP Morgan vymysleli a zaviedli ako prví finančné deriváty. Napriek tomu táto banka vyšla z finančnej krízy relatívne dobre, ale môže za to ďakovať najmä jednému z tých mladých finančníkov Billovi Wintersovi, ktorý pochopil, že čoraz toxickejšie deriváty by mohli zrútiť celý finančný systém, a včas varoval svoju banku pred ich bezhlavým používaním. Prečo práve Winters dokázal přemýšľať o rizikách s jasnejšou hlavou ako iní? Pretože na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov bol v Chorvátsku, kde zažil zrútenie jedného systému. Mal teda osobnú skúsenosť, že to, čo sa javí ako večné, môže zajtra zaniknúť na otravu jedovatými myšlienkami – rovnako štáty ako aj finančné trhy.

Mnohí Európania už na túto skúsenosť zabudli a myslím si, že nie je náhoda, že Slováci patria k najväčším priaznivcom projektu EÚ. Nie je to len preto, že tomuto malému štátu na periférii pri hraniciach s Ukrajinou dáva EÚ pocit bezpečia, ktorý je v slovenských dejinách skôr výnimkou než pravidlom. Ešte silnejším dôvodom pre sympatie s EÚ je strach, že sa môže rozpadnúť. Slováci totiž – na rozdiel od väčšiny národov na západ od nich, majú ešte v živej pamäti, ako rýchlo a bez varovania sa môžu rozpadnúť systémy, ktoré sa zdali byť večné. V roku 1989 sa takto rozpadol komunistický systém a v roku 1992 sa rozpadlo Československo.

Obidva rozpady som prežíval veľmi intenzívne – pádu komunizmu som sa veľmi potešil, rozpad Československa ma naopak deprimoval. Stal sa totiž pre mňa smutným dôkazom toho, akú negatívnu energiu majú odstredivé sily, keď začnú napádať systém na jeho citlivom mieste. V prípade Československa to bola nevyváženosť federácie – Česi obviňovali Slovákov, že na nich musia doplácať, Slováci si zasa sťažovali, že Česi im vládnu z Prahy. Od okamihu, keď sa začali obidva národy cez médiá obviňovať, nedal sa rozpad už zastaviť. Nerád to hovorím, ale dnešná debata, keď naprieč Európou padajú obvinenia, kto na koho dopláca a kto komu vládne, sú navlas podobné tomu, čoho som bolo svedkom pred rozpadom Československa v roku 1992.

Vtedy mnohí Slováci aj Česi vnímali zánik spoločného štátu ako odhadzovanie zbytočnej záťaže pri ceste za významnejšími víziami, ktorými boli demokracia, kapitalizmus a členstvo v Európskej únii. Začali sa veľké preteky národov strednej Európy o to, kto bude lepšie privatizovať a reformovať podľa manuálu Svetovej banky a kto bude lepšie spĺňať Kodaňské kritériá demokracie a právneho štátu. Obyvatelia touto úlohou poverili svoju novú politickú triedu, kým oni budú pracovať na svojom budúcom blahobyte. Veľkým symbolom tejto novej triedy sa stal dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda. Malý, vitálny muž, maratónec s očami vpadnutými hlboko do tváre, si nekládol menšie cele než premeniť Slovensko na moderný štát podľa západného strihu.

Čiastočne sa mu to podarilo. Slovensko dnes na mnohých miestach vyzerá na prvý pohľad naozaj ako Rakúsko: omietky domov sú takmer všetky nové a takmer celá krajina vymenila staré okná za plastové. Vôbec nechápem, ako je to možné, keď Slováci ešte stále zarábajú len tretinu toho, čo Rakúšania a ceny sú v oboch štátoch rovnaké.

Všetko ale nasvedčovalo tomu, že keď ešte chvíľu vydržíme, nastane naozaj ten vytúžený koniec dejín v európskej posteli. Lenže potom prišiel rok 2008 a dnes Slováci prežívajú tri krízy naraz.

Tou prvou je ekonomická, ktorú však zvládajú psychicky možno lepšie ako viaceré národy na západe, pretože ešte nestihli zažiť ten skutočný európsky blahobyt. A Slováci sú navyše dokonale vybavení pre prežitie. Často chodím k svojmu priateľovi, ktorí má malé stádo koní a jazdíme na nich po nádherných divokých horách, kde vládnu medvede a vlci. Na úbočiach týchto hôr po celé stáročia ľudia chovali ovce a kravy a civilizovali divočinu. Za posledných dvadsať rokov sa však mnohí presťahovali do miest, ich domy v dedinách pustli a lúky začali rýchlo zarastať mladým lesom. Minulý rok sme ale stretli na našich výletoch mladých ľudí, ktorí začali opravovať domy po rodičoch a na lúkach sa opäť objavili kravy. „Je kríza,“ vysvetlil mi mladý muž, ktorý okopával zemiakové pole vysoko nad dedinou a v novej ohrade sa mu pásli tri kravy.

Horšia než ekonomická je však druhá kríza, ktorú by som nazval krízou poznania podstaty globálneho kapitalizmu. V porovnaní s komunistickým režimom, ktorý sa zrútil najmä preto, že ho postihla ideologická skleróza a ekonomická bezradnosť, vyzerala idea kapitalizmu ako krásna bohatá nevesta, s ktorou sa každý chcel oženiť. Lenže teraz sa z nej vykľula hazardná hráčka v kasíne, v ktorom prehrala obrovské sumy peňazí, čo jej ani nepatrili. Navyše sa ukázalo, že všetci sme sa ocitli v labyrinte obrovských dlhov, o ktorých existencii sme dovtedy nemali ani tušenia. Je to krutý paradox, ktorý si ešte stále nechceme pripustiť: komunistický režim nám od začiatku tvrdil, že peniaze sú fiktívne a v budúcnosti ich zruší, kým kapitalizmus nám naopak tvrdil, že práve voľný pohyb skutočných peňazí nám poskytuje slobodu, ktorú nám komunizmus upieral. A teraz sa ukázalo, že nás kapitalizmus oklamal: peniaze sú fiktívne a skutočné sú len dlhy, ktoré nás zotročujú.

Úplne najhoršia je však tretia kríza: kríza z poznania, že sme nestali len obeťou utópie globálneho kapitalizmu, ale aj obeťou našej vlastnej, slovenskej utópie o demokracii.

Tá vznikla tak, že po roku 1989 uzavrelo obyvateľstvo spoločenskú zmluvu s novo vytvorenou politickou triedou, ktorú vo voľbách v dobrej viere poverilo, že kým ľudia budú trpezlivo pracovať a znášať nepríjemné reformy, ona zavedie v krajine demokratický kapitalizmus podľa západného vzoru. Celé roky sa zdalo, že napriek mnohým sklamaniam a frustrácii, že to celé trvá príliš dlho, spoločenská zmluva naďalej platila. Ľudia síce občas protestovali, ale nakoniec vždy uznali, že majú len takých politikov, akých si sami v dobrej viere zvolili. Okolo roku 2000 už dokonca začali v prieskumoch verejnej mienky víťaziť tí, ktorí si myslia, že demokratický kapitalizmus je lepší ako komunizmus, a niekedy okolo roku 2006 už bolo vyše 70 percent ľudí spokojných s vývojom a stavom republiky. V tom čase vrcholil ekonomický rast, nezamestnanosť bola rekordne nízka a o Slovensku sa hovorilo ako o reformnom tigrovi strednej Európy.

Lenže potom prišla globálna kríza, domáce zvyšovanie daní a hrozba úpadku. Odrazu si ľudia uvedomili, že ich spoločné peniaze nejakou záhadou dierou dramaticky vytekajú zo štátneho rozpočtu. A objavili korupciu. Média boli síce už dlhšiu dobu plné príbehov o bohatých politikoch s hodinkami na ruke za dvadsať tisíc eur a jachtami zakotvenými na Jadrane, ale až teraz im naozaj došlo, aké nekonečné chápadlá má chobotnica korupcie, ktorá prerástla celým demokratickým systémom ako rakovina.

Po prvý raz od roku 1989 sa na námestia slovenských miest vrátili demonštrácie, na ktorých ľudia protestovali proti celej politickej triede, ktorá im spolu s podnikateľmi ukradla štát. Kríza z poznania, že politici porušili spoločenskú zmluvu o vzájomnej dôvere, ktorú s nimi obyvateľstvo v roku 1989 uzavrelo, je tá najhoršia.

Ukázalo sa to v nedávnych voľbách 10. marca. Terčom ľudového hnevu sa stal symbol tejto politickej triedy, maratónec s vpadnutými očami Mikuláš Dzurinda. Muž, ktorý ako dvojnásobný premiér priviedol Slovensko do Európskej únie, sa chcel zapísať do národných dejín ako symbol modernizácie a blahobytu krajiny, namiesto toho sa stal symbolom prehnitosti, korupcie a lži. Jeho politická strana preliezla do parlamentu s odretými ušami a absolútnym víťazom volieb sa stal Robert Fico. Tento politik nesľubuje ľuďom blahobyt, ale základné sociálne istoty, slovo kapitalizmus vyslovuje s pohŕdaním a o bankároch hovorí s viditeľným odporom. Robert Fico je stelesnením sklamania Slovákov z demokratického kapitalizmu.

To by však k jeho dramatickému víťazstvu nestačilo. Jedným z hlavných zdrojov jeho úspechu je otvorená náklonnosť k európskemu projektu a vernosť EÚ. Slováci síce sú zhnusení z korupcie a sklamaní z kapitalizmu a čiastočne aj z demokracie, ale na Európu nezanevreli. Naopak, európske inštitúcie majú dlhodobo až dvojnásobne vyššiu dôveru ľudí ako samotná slovenská vláda či parlament.

Nie je to náhoda. Tento päťmiliónový národ na periférii Európy si veľmi dobre uvedomuje svoje krehké šťastie, že môže byť súčasťou Západu. Vie, že jeho hlavnou historickou úlohou je nezaostávať a držať sa hlavného prúdu. To je osud provincie, ktorý si Slováci veľmi dobre uvedomujú, a ja som im za tento realizmus vďačný.

Európa je politický projekt na zachovanie mieru, ktorý bol – až doteraz – aj mimoriadnym ekonomickým úspechom, za ktorý vďačíme zdanlivo abstraktným pojmom ako „voľný pohyb osôb a kapitálu“. Vždy si to uvedomím, keď so ženou prekročíme hranicu do Rakúska popri Dunaji, ktorá je označená iba jedným kameňom s červenou čapičkou, a keď prídeme do rakúskeho mestečka Hainburg, kde zaplatíme v miestnej skvelej reštaurácii na brehu rieky našimi slovenskými eurami. A tiež si vtedy uvedomím, že od pádu železnej opony v roku 1989 som prestal chodiť na kopec Sandberg.

Písané pre dánsky denník Politiken.

Martin M. Šimečka (1957) je spisovateľ. Viedol kritický týždenník Domino-Fórum, pracoval v denníku SME, z toho sedem rokov ako šéfredaktor. Bol šéfredaktorom týždenníka Respekt, dnes je jeho editorom.

Obsah Listů 2/2012
Archiv Listů
Autoři Listů

Martin M. Šimečka

Na začiatku dejín

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu