Marián Hatala

Môj 17. november

Tohoročný Deň boja za slobodu a demokraciu som sa rozhodol stráviť ďaleko od hlučného davu. Ako bežec z Kene. V ten štvrtok som bez akýchkoľvek okľúk a hneď po rannej toalete utiekol do postele. Našťastie, moja žena mala rovnaký politický názor a ani naše deti sa napodiv neprejavovali ako nezvládnuteľný dav. A tak sme si urobili piknik v interiéri. Okrem raňajok a kávy sme si do postele nakredencovali knižky, zatiaľ čo za oknami vrcholilo jesenné listobranie a vtáky, dezorientované hmlou, smogom a aktivitami Bratislavského okrášľovacieho spolku, chodili pešo, namiesto aby lietali. Ticho prerušované len šuchotom prevracaných stránok ako prvá prelomila moja žena: „Nedělejte si o mne starosti. Cítím se báječně, mám energie plnou prdel, jsem jako rybka a fofr mi svědčí. Jakživ jsem neměl na sobě sám tolika odpovědnosti a koukám jak blázen, jak se pod ní vůbec nehroutím. Leda že bych se z čista jasna posral, ale pochybuju...,“ čítala mi, čo napísal Voskovec Werichovi v jednom z listov, ktoré vydal pražský Akropolis. Smutné, povedal som, že pre toľkých ľudí zostane V + W utajenou dvojicou, lebo neovládajú češtinu. Alebo nepoznajú jej pôvabné zákutia. A my sme si nestihli osvojiť svetové jazyky. No nezúfajme, Pavel Landovský v knihe Soukromá vzpoura spomína na kamaráta, ktorý jeho povzdych, že sa už nenaučí cudzie reči, komentoval slovami: „Podívej se, když jseš blbej a umíš sedm jazyků, tak jseš blbej v sedmi jazycích a víc lidí to ví.“

Ležali sme v písmenkách, nemali sme nabitý program či nedostatok spánku, aký mávajú politici, čo sa strápňujú v priamom prenose, napríklad republikánsky kandidát na prezidenta USA (H. Cain), ktorý vie mizerne málo o zahraničnej politike vlastnej krajiny, alebo iný republikán (R. Perry), ktorý nepozná ani volebný program svojej strany, či preborník v „odkloňovaní“ miliónov a dnes už bývalý minister priemyslu ČR Martin Kocourek.

Ležali sme, písmenká rástli, a my v nich ako vo vysokej tráve, ale okná a dvere nikdy bohvieako netesnia, a tak počuť, že niekdajší koaliční partneri sa opäť hádajú. Tentoraz o to, aký odkaz si treba vziať z Novembra 1989. V predvolebnej kampani vytiahli pravicové strany do boja za lepšie zajtrajšky Roberta Fica. SDKÚ mala na bilboarde trikolóru, ostnatý drôt a text: „1989 – chceli sme patriť do Európy. Ako sa rozhodneme dnes?“ Bilboard SaS hlásal: „Vybojovali sme si slobodu, prečo by sme si ju dnes mali nechať vziať?!“ Veď by vám nikto nič nevzal, vravím nahlas, keby ste sa vedeli dohodnúť aspoň na tom, či predložiť a prijať zákon, aby sa vajíčko začalo jesť vždy od špičky, alebo od zaobleného konca!

V Bulharsku sa voľby už uskutočnili. Podľa Transparency International bol skoro každý piaty volič ochotný speňažiť svoj hlas. Obchodníci na vidieku najchudobnejšej krajiny Europskej Únie zaň ponúkali tridsať levov. V mestách stál päťdesiat. Ľudia na to, čo chcú povedať, už ani hlas nepotrebujú. Strany áno. U nás sa istá Nora Mojsejová dohodla s veľmi bývalým ministrom hospodárstva Pavlom Ruskom, že prevezme jeho Alianciu nového občana. On chcel stranu-firmu zrušiť, no keď sa naskytla možnosť pomôcť, pomohol prvému, kto prišiel. Aj keby prišiel čert a diabol v jednej osobe. Strana ako trafika, v trafike všetko. Podnikateľka nebude musieť zbierať desať tisíc podpisov potrebných na registráciu partaje a konečne sa môže „venovať konkrétnym problémom, ktoré ťažia ľudí“. Lebo konkrétnych problémov je vždy najviac. Najmä pred voľbami. Strana nebude „naľavo, ani napravo“. Ani kočka, ani pes, taký populistický kočkopes. Exminister pomohol dobrej veci a znovu nás zoznámil so svojou predstavou o politike.

Moja žena odchádza k sporáku. Na chvíľu je po beletrii, ale obed bude jedna báseň. Slávnostný a pre vybranú spoločnosť.

Marián Hatala

Obsah Listů 6/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Môj 17. november

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu